Jubilejné číslo časopisu Kritika & Kontext je venované Jurajovi Špitzerovi.
Komu sa darí sporiadane prechádzať životom, bude sa čudovať. Koho život vyskúšal, preplieskal všetkými možnými spôsobmi, bude rád, že nie je v tom sám.
Výber, zostavený 40. číslom časopisu Kritika & Kontext o životných balvanoch a odolávaniach Juraja Špitzera (1919 - 1995) je esenciou, ktorá je poctou hľadačovi k jeho nedožitým deväťdesiatinám i zadosťučinenie čitateľovi.
Začína sa prepisom besedy v Rádiu Ragtime z roku 1996. Takéto stretnutie sa volá šive, keď chcú chvíľu po smrti blízkeho o ňom čosi hovoriť jeho blízki. Táto bola po roku a síce intímna, ale v rádiu. Hovorili dcéra Zuzana Szatmáry, Egon Gál, Ivan Štrpka, Lajos Grendel, Pavel Vilikovský, Martin M. Šimečka, Samo Abrahám a spíker Bebe (Braňo Bezák).
Číslo pokračuje desiatkou medailónov, od Petra Zajaca po Milana Kunderu, rozhovorom Odluka národa od štátu bude rovnako veľkým činom ako odluka cirkvi od štátu (Fedor Matejov, Zora Prušková). A tiež „navrávačkami" z 25. februára 1995, ktoré spracovali Pavol Lukáč a Staňa Chrobáková O zodpovednosti intelektuála, o vstupe do komunistickej strany, o náboženstve, aj o rozhovoroch dvoch antipólov - partizánskeho veliteľa Špitzera a papaláša Šaňa Macha, po vojne.
Sú tam aj dva listy Juraja Špitzera. List Dominikovi Tatarkovi - do večnosti (1989) a list Jánovi Čarnogurskému: Zločin má svoje etapy (1990).
Číslo sprevádza séria Špitzerových koláží z pozostalosti. Nie väčšina, ale básnici ako takí, ako keby potrebovali aj výtvarnú kreáciu, najmä tí, čo boli blízko, alebo úplne vo vnútri surrealistického sveta, ako jeden z jeho priateľov Albert Marenčin.
Číslo je dostupné nielen v Artfore, ale aj v trafikách. Pre mňa je to aj dnes tak, ako vtedy. Stretnúť Špitzera znamenalo prejsť Korzom, slepačia polievka v Pipi-grile, antikvariát, bratislavské staré dvory, viechy, kaviarne. (Dnes ho vidím aspoň v trafike).
Raz utrúsil: Nevieš, že tam, kde máš ateliér, tam bola slobodomurárska lóža? Bola o dom ďalej, ale presnosť a imaginácia môžu byť aj v opačnom garde.
Leží na cintoríne nad Dunajom, ten mu bol aj ako vodákovi všetkým. Vtáčiky na jeho náhrobníku pijú vodu z malého mramorového kalamára spisovateľa, skúmača i dobrodruha. Zďaleka nielen oná stéla je naďalej živá.
Autor: Fero Guldan
