Finalistom literárnej súťaže Anasoft litera je už tretí raz. Tentoraz však s asi najvážnejšou knihou.
O knihe Vlastný životopis zla sme sa s ním rozprávali už v minulosti, PAVEL VILIKOVSKÝ nám preto odpovedal na najzákladnejšie otázky:o literatúre, médiách či spoločnosti. Ale aj o vlastnostiach, ku ktorým sa nehlási.
Kto je Pavel Vilikovský?
„Pracujem na tom už 69 rokov, no myslím si, že nie je obzvlášť dôležité, aby som uvažovaniu nad takouto otázkou venoval príliš veľa času."
A k čomu ste sa dopracovali?
„K ničomu. Mám isté zistené ľudské vlastnosti, ale nehlásim sa k nim."
Človek je teda taký, ako ho vnímajú ostatní?
„To je pravda, ale primárne sa vnímame cez seba. Sami pre seba sme vesmírom, tvoríme celý svet a nevieme sa tak ohraničiť, ako nás ohraničia ľudia, ktorí sa pozerajú zvonka."
Nenasleduje konflikt medzi nami a tými druhými?
„Pochopiteľne. To aj má byť, je to dobre."
Čo je to kniha?
„Kniha je možnosť dostať sa do iného alebo do svojho sveta. Je to príležitosť rozmýšľať o svojich témach pomocou iného autora alebo pomocou textu."
Je rozdiel medzi knihou a literatúrou?
„Zjednodušene sa dá povedať, že literatúra je veľa kníh. Kniha je napokon na čítanie. Aj o jednotlivej knihe môžeme povedať, že je to dobrá literatúra."
Je teda každá kniha literatúrou?
„Každá kniha, ktorá sa dá čítať."
Čo je dobrá literatúra?
„Na to je tisíc definícií. Pre mňa je to veľmi rôznorodé. Často ma prekvapí, že niečo je dobrá literatúra. Predstavte si dobrodružstvá Ferda Mravca, uvidíte ich v kníhkupectve a myslíte si, že to je knižka pre deti. Kúpite ju pre svoje dieťa, náhodou sa do nej začítate a zistíte, že to je dobrá literatúra."
Čo je to čítanie?
„Je to vytváranie novej skutočnosti pomocou vlastných zážitkov. Čitateľ musí dodať veľa svojho materiálu, aby bola kniha plnokrvná. Inak sú to len nahromadené slová. Musia vyvolať v čitateľovi chuť zúčastniť sa na tvorbe textu."
To znamená, že každé čítanie je originálne?
„Samozrejme. Závisí od miery, ako je autor 'širokorozchodný'. Jednotlivé čitateľské interpretácie sa môžu veľmi líšiť."
A nechcete ako autor, aby knihu čítali nejakým spôsobom?
„Ale áno. No ako autor tu nie som na to, aby som čitateľovi vnucoval interpretáciu. Autor vie najmenej, autor žije s textom a myslí si, že do neho dáva to alebo ono, a nakoniec to tam vôbec nie je. Autor to nedokáže objektívne posúdiť. Zároveň nemá právo zasahovať do čitateľskej interpretácie. Môže zasahovať v tom zmysle, ak sa niekto dopustí vecných omylov: napríklad sa domnieva, že dej sa odohráva v Južnej Amerike a ono sa to deje na Horehroní. Môže to opraviť a ospravedlniť sa, že vznikol takýto omyl."
Neprekáža vám, keď píšete existenciálny román a čitateľ ho číta ako detektívku?
„Nie vôbec. To by bol šťastný prípad v tom zmysle, že text sa dá dokonca vnímať aj ako detektívka."
Čítali ste túto knihu a páčila sa vám? Dajte jej hlas čitateľa v hlasovaní Anasoft litera. - kliknite
Nie je dôsledkom smrť literárnej kritiky?
„S tým nesúhlasím. Neexistencia literárnej kritiky je dôsledkom toho, že sa o ňu nik nezaujíma. Ani médiá ju nepestujú. Sú informatívne recenzie, čo je v poriadku, ale to, čo sme kedysi vnímali my v šesťdesiatych rokoch ako literárnu kritiku - Milana Hamadu, Jozefa Bžocha, to nejestvuje. Je to však preto, že čitatelia si jednoducho nebudú pre čosi také kupovať noviny."
A to je chyba médií, čitateľov či autorov kritík?
„Povedal by som, že je to dobový jav. Ťažko povedať. Je tu peoplemetrická realita, rozhoduje číslo konzumentov média. Noviny či televízie zostupujú k čitateľovi či divákovi na jeho úroveň - len aby sa príliš nenamáhal, neodhodil noviny a neprepol na inú stanicu. Ale to, samozrejme, nie je len slovenský jav. Angličania tiež nariekajú, že postupne hlúpnu všetky médiá."
Znamená to, že situácia v kultúre či literatúre bola v minulosti lepšia?
„To je ťažké porovnávať. Hrala však väčšiu úlohu v živote ľudí. Teraz hrá väčšiu úlohu zábava. Kultúra sa pomiešala so zábavou, niektorými črtami ju pripomína. Pre bežného diváka je potom pozerať Panelák asi taká kultúra, ako keby išiel na Hamleta - kam by teda pravdepodobne nešiel. Mám pocit, že veľmi veľa ľudí robí niečo, čo ich nebaví, no sú to veci, ktoré sú pre spoločnosť zaujímavé a ktoré spoločnosť vyžaduje. A ľudia sa zabávajú a majú pocit, že všetko je v poriadku."
A neplatí, že od čias Warhola dokonca či už Duchampa sa zábava a kultúra nedajú rozlišovať?
„Ja by som všetko na Warhola nezvaľoval. Keby som aj ja načarbal nejakú mazaničku len tak na jedálny lístok a niekoho presvedčil, že to je dielo, za ktoré treba veľa zaplatiť, tak by to bolo v poriadku. Warhol sa neraz vyjadril bez príkras o tom, čo vytvára. Nepokúšal sa ľuďom vsugerovať, že je to vysoké umenie."
Vy keď píšete, bavíte sa?
/>„Je to vždy istá forma hry. Bavím sa je možno prehnaný výraz, ale keby to malo byť utrpenie, nerobil by som to."
Nie je to teda nijaké ideologické písanie, čiže opisovanie idey prostredníctvom epizácie, ale práve opačný proces – hľadania zmyslu a určujúcej myšlienky v chaose príhod a príhodičiek, v nelogike náhodného konania.
Mám pocit, že Pavel Vilikovský napísal svoju najzrelšiu, najkompaktnejšiu a najkomunikatívnejšiu knihu. Je to sebavedomý román autora, ktorý nemusí svoje majstrovstvo pompézne manifestovať. Cítiť ho v každom riadku.
Daniel Hevier
Bežného čitateľa právom zaujme prvý príbeh. Vtiahne ho do deja. Druhý sa mu môže zdať odťažitým. Menej oddychovým. Znepokojujúcim. Vilikovského finta je fintou Bajzovho prvého slovenského románu. Cestou k pochopeniu oboch Vilikovského textov je preto nevidieť v knihe len dve detektívne novely s historickým pozadím, ale aj komplexne štruktúrovaný textový dialóg.
Peter Mráz
Karel Čapek debatoval raz v parku na lavičke s prezidentom Masarykom. Odkiaľsi sa k nim prikmotril túlavy psík a s veľkým potešením sa dal autorovi Dášenky pohladkať. „Radšej ho nechytajte,“ povedal Masaryk po anglicky, „čo ak má blchy?“ „Prečo hovoríte po anglicky?“ začudoval sa spisovateľ. „Nechcem sa ho dotknúť, keby rozumel,“ vysvetlil starý pán.
Ak by sa táto historka netradovala o TGM, výborne by charakterizovala Pavla Vilikovského. Najslušnejšieho a najohľaduplnejšieho zo všetkých ľudí, ktorých poznám. No práve jemnocit a porozumenie mu paradoxne dávajú silu neohrozene vstupovať do bojov, keď ide o veci zásadné. Namiesto toho, aby žil v Arkádii svojho pozoruhodného diela (osobne si myslím, že dnes pre slovenskú literatúru najdôležitejšieho), s nepredstieranou samozrejmosťou bráni ľudské hodnoty a zdravý rozum proti všetkému, čo ich ohrozuje.
Redakcia si odo mňa ako starého kamaráta objednala veselú historku. Pri najlepšej vôli sa mi však z pamäti vynára len čosi, pri čom mi rozhodne do smiechu nebolo. Paľo kedysi dávno v Romboide objednal odo mňa – takmer dvadsať normalizačných rokov neexistujúceho autora – recenziu. Na rozdiel od ostatných „priateľov“, ktorí mi z redakcií a vydavateľstiev odkazovali, že na to „ešte nie je čas“. Na moju námietku, že to neprejde, vyhlásil, že by som už konečne mal opäť začať písať. Ani slovo o možných následkoch pre neho. On je už totiž taký. Netaktizuje, vždy smeruje priamo za tým, čo považuje za pravdu. Hoci aj proti všetkým a všetkému.
Ruka v ruke s nepatetickým morálnym apelom kráča duchaplnosť a vytríbený zmysel pre humor tohto Satinského spolužiaka a Janovicovho verného spolupútnika. Čitatelia o nich nepochybne už dávno vedia. Prinajmenšom tí, ktorí si s pôžitkom prečítali neprekonateľný opus Večne je zelený a vychutnávajú iróniu a trápne situácie, do ktorých dostáva hrdinov svojich pozoruhodných, inak vonkoncom „nehumorných“ próz. Bez tichého úsmevu Paľa Vilikovského by bola slovenská literatúra oveľa chudobnejšia a svet ešte neobývateľnejší.
