Žije v Turíne, no do talianskeho literárneho sveta sa vstúpiť nechystá. Zato v tom slovenskom sa za krátky čas svojimi poviedkami usadila až nečakane pevne. IVANA DOBRAKOVOVÁ.
Vaša debutová kniha má 18 poviedok, ako ste ju zostavovali, už z hotových textov, alebo ste niektoré písali špeciálne pre túto knihu?
„Z hotových textov. Žiadnu poviedku som nenapísala konkrétne pre knihu. Keď píšem poviedku, nikdy dopredu neviem, či ju dokončím, ani či bude dosť dobrá na uverejnenie. Vybrala som poviedky, ktoré sa mi zdali z tej kopy, čo som za tých päť rokov napísala, najlepšie, teda, uverejniteľné, a potom som dlho rozmýšľala, ako ich zaradiť, aby dávali zmysel, aby na seba nadväzovali. Niektoré poviedky totiž majú spoločné témy, odkazujú na seba - detailmi, miestami atď. Chcela som, aby poviedky obsiahli takpovediac oblúk života, od detstva až po starobu, ale nie vždy sa dali zaradiť podľa veku postavy."
Čitatelia už predtým poznali niektoré poviedky z časopisov, najviac však tú víťaznú zo súťaže Poviedka 2008 - Žiť s Petrom. Vtedy pre vás znamenala určite utvrdenie viery vo vlastné schopnosti a aj prísľub vydania knihy. Má dnes ešte nejaké privilegované miesto vo vašej tvorbe?
„Poviedka Žiť s Petrom asi má trochu zvláštne postavenie, nielen preto, že som s ňou vyhrala súťaž, ale aj preto, že po tejto poviedke som si povedala, že ďalej týmto smerom - z hľadiska vetnej skladby - nemôžem ísť, lebo by to bolo nestráviteľné. Je to vlastne posledná poviedka, ktorú som napísala, než som sa pustila do románu. A je to zároveň prvá poviedka, ktorú mi preložili do iného jazyka - poľštiny, čo je pre mňa tiež dôležité."
Už vtedy ste v našom rozhovore naznačili, že pracujete aj na dlhšom texte, ale nechceli ste to vtedy zakríknuť. Zdá sa, že ste to predsa len zakríkli, alebo Prvá smrť v rodine iba predbehla rodiaci sa román?
„Nezakríkla. Román je dopísaný a v septembri by mal vyjsť. V čase súťaže Poviedka 2008 som už mala rukopis poviedkovej zbierky u svojho vydavateľa Alberta Marenčina. Len si skrátka myslím, že nie je dobré hovoriť o textoch, ktoré ešte nie sú dopísané, práve preto, že nikdy neviete, či ich dopíšete a ak aj dopíšete, či uspokojivo.“
Ako je to so situovaním vašich poviedok, myslíte si, že so zreteľom na to, že žijete v Taliansku, sa začnú z nich vytrácať slovenské reálie?
„Je to možné. Práve som dopísala dve poviedky, ktoré sa odohrávajú v Taliansku. Ale na druhej strane, vždy ma inšpirovalo cestovanie a mnohé poviedky v zbierke sa odohrávajú práve v zahraničí, vo Francúzsku, v Slovinsku. Ale keďže sa pravidelne na Slovensko vraciam, nevidela by som to až tak dramaticky.“
Sú vám bližšie konkrétne miesta, alebo rada necháte žiť svojich hrdinov v neurčitom, akoby univerzálnom prostredí?
„Keď píšem nejaký text, vždy si ho musím niekam situovať, aby som sa vedela orientovať v priestore. Ak ide o poviedku, ktorá sa odohráva napríklad v byte, ja ten byt musím vidieť pred sebou – čo je však pre čitateľa nepodstatné. Bližšie sú mi konkrétne miesta, najmä európske mestá, ako Bratislava, Ľubľana, Praha, Marseille, Nice, Turín.“
Istý kritik sa popri pochvalách na vašu adresu vyjadril, že mu predsa len chýba viac príbehovosti, dramatických zápletiek. Považujete za nutný predpoklad dobrej poviedky silný príbeh?
„Nie. Príbeh nie je pre mňa vždy to hlavné. Viac ma zaujíma jazyk, jeho možnosti, napríklad na úrovni vety. I keď, sama sa vždy odrážam od nejakej situácie, vždy mám vymyslený dej, zápletku. No ale keď sa kritikovi zdá napríklad skok z balkóna málo dramatický, čo sa dá robiť.“
Čítali ste túto knihu a páčila sa vám? Dajte jej hlas čitateľa v hlasovaní Anasoft litera. - kliknite
Vníma talianska literárna verejnosť, že medzi nimi žije slovenská spisovateľka?
„Nevníma. Ani nemá ako, keďže sedím doma a prekladám a píšem. Do talianskeho literárneho sveta sa teda naozaj nechystám preniknúť. Jediný jazyk, v ktorom viem písať, je slovenčina, a nemám ambíciu písať po taliansky. Prekladom sa však veľmi teším, hoci zatiaľ boli len dva.“
A ako je to s prekladaním našich autorov do taliančiny? Kto z nich by teoreticky mohol mať úspech u tamojších čitateľov?
„Pokiaľ viem, zo súčasných prozaikov bol preložený Hvoreckého Plyš. Takéto otázky by bolo však lepšie klásť Literárnemu informačnému centru, Slovenskému inštitútu v Ríme a talianskym slovakistom, ktorí sa tejto problematike venujú. Ja veľmi nesledujem taliansky literárny trh, len sporadicky si kúpim nejakú taliansku knižku, som predovšetkým prekladateľka z francúzštiny.“
Máte možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť propagáciu slovenskej literatúry či kultúry vôbec v tom prostredí? Alebo naopak, čo z talianskej literárnej prevádzky by ste odporučili aplikovať na Slovensku?
„Slovenskú literatúru zatiaľ propagujem najmä v prostredí nášho bytu. Manžel už pozná skoro všetkých mojich obľúbených spisovateľov. Verím tomu, že žiadny iný Talian nemá taký prehľad o tom, čo sa v slovenských literárnych kruhoch deje. Riešime to vždy pri večeri.“
Fórum kritikov
Presné popisy miest a detailov sú obyčajne znakom dobrej prózy. Nie je to inak ani u Dobrakovovej.
Jazyk textov je bohatý, šťavnatý, nevyhýba sa ani teraz veľmi tvrdým výrazom. Používa ho premyslene, ale s ľahkosťou. Príbehy zapamätané a niektoré určite aj prežité, sny, opisy krajiny v sebe aj reálie okolo, všetko často veľmi jemne posunuté k tajomnosti a možno až k halucinačným predstavám, chorobným vidinám, až máme niekedy pocit ohrozenia vlastnej duševnej rovnováhy.
Mila Haugová
SME
Dobrakovovej kniha je paletou psychologických sond do ľudskej duše v rôznych časopriestorových dimenziách. Nemoralizuje, vytvára napätie. Jej vyznením nie je smrť, ale zdanlivé čaro nechceného, vôľa žiť.
Peter Mráz
Knižná revue
Mal som pocit objaviteľa, ale oneskoril som sa
Ivanu Dobrakovovú nepoznám osobne. Iba tak, ako sa hovorí, virtuálne, vďaka internetu. Čiže hovoriť môžem skôr len o jej knihe. Ostatne, načo by boli aj čitateľovi informácie o privátnych sklonoch a vlastnostiach autora? Ovplyvnia názor na dielo? Pravdaže. Ale vy si azda kupujete knihy na základe toho, ako niekto vyzerá, prípadne akým koníčkom holduje? Áno? No dobre. Tak na zdravie.
Na jej debut som narazil zhruba pred rokom, v novozámockom kníhkupectve. Pozrel som na čierny prebal tej knihy a zrazu mi svitlo, že poviedku tejto autorky som čítal v Romboide a hneď ma upútala. Väčšinou nemám čas na čítanie mladých autorov – veď mám ešte hrozný čitateľský deficit v slovenskej a svetovej klasickej literatúre – no tentoraz som si povedal, že dám knižke šancu. A neoľutoval som.
Knihu som začal čítať hneď na druhý deň. Poviedky, napríklad tá, čo sa volá Apuka, ma tak nadchli, že som okamžite zavolal Vladovi Ballovi, aby som mu referoval o svojom novom objave. Oneskoril som sa. Meno Dobrakovová on už pozná veľmi dobre a takisto si myslí, že je to šikovná autorka. Vysvitlo, že si s ňou občas mailuje. Bol som taký drzý a požiadal som ho o jej adresu. Povedal som si totiž, že po prečítaní knižky napíšem autorke pár obdivných slov, veď chápem ja dobre, aké je pre spisovateľa dôležité každé jedno povzbudenie.
Sú knihy štylisticky vycibrené, elegantné, vtipné. Čosi im však chýba, neviem čo presne, nemám vhodnejšieho slova, asi temperament. Také knihy sú len vypreparovanými prepismi reality či nereality. Aj Prvá smrť v rodine (pohybujúcej sa na rozhraní skutočnosti a sna) je zo štylistického hľadiska napísaná bravúrne. No na rozdiel od spomínaných jej prózam nechýba onen temne-vitálny, vnútorný oheň.
Peter Macsovszky
