V textoch Daniela Grúňa dominuje výtvarná zložka – básne sú vystavané ako scenár, scénka, film, fotografia atď. Často skôr sledujeme ako čítame hrdinom „fotené“ momenty, priestorovo inscenované výseky či architektonické hmoty. Typická pre verše je výrazová úspornosť, častá civilnosť a takmer matematická jasnosť.
Väčšina veršových miest je presvedčivá. Autor, výtvarný teoretik, je síce priamočiary v sprostredkovaní toho, čo jeho lyrický hrdina práve vníma, vizuálne nerozostiera ani komplikovane nezahaľuje videné a myslené.
Vďaka funkčnému prepájaniu zdanlivo nesúvisiacich rovín, ich myšlienkovému a kontextovému dotvoreniu však texty vytvárajú napätie. Sú síce výrazovo úsporné, nie však bezobsažné.
Žiaľ, neplatí to pre všetky časti knihy. Výnimočne na mňa zapôsobil skôr autorov zámer o efekt než pocit či dojem, ktorý mal vyvolať. Napríklad báseň Cukrový pamätník by sa hodila viac na stránky časopisu Dotyky než do (inak kvalitnej) zbierky. Pôsobí (predpokladám, že nechcene) skôr ako paródia na televízny šot k českému predsedníctvu EÚ než momentka s ambíciou o hlbší presah.
To platí aj o nasledujúcej básni Olovrant v tráve. Už jej prvoplánový názov avizuje, že tento text sa aj pre svoju nefunkčnú detinskosť, nulový vzruch či akýkoľvek, hoci aj pocitový presah minie s očami náročnejšieho čitateľa.
Na druhej strane smutno-ironické reflektovanie „plytkej hĺbky“ v básni Koža hľadá krém považujem za vydarené, pretože prepletá viaceré vykročenia inam – v individuálnej, medziľudskej aj spoločenskej rovine.
To, že autor by mal svoj talent cizelovať, je zjavné pri konfrontácii básní Čas slnka a Rádio Viedeň. Obe sú napísané neutrálnym a nezúčastneným perom. Prvá je pôsobivým zápisom činnosti, ktorej obsahy a emócie v nej ukryté, i keď hlboko, ku mne prenikli.
Druhá však ostala len na papieri, splnila účel indiferentnej „rozhlasovej správy“, nijako však so mnou nekomunikovala, a to ani v kontexte zbierky.
Pritom hneď nasledujúca, podobne pôsobiaca Nájdená scéna si vystačí vďaka motivickej nosnosti.
Ak si teda Daniel Grúň v každom (!) bode knihy zachová svoj vizuálny vkus, no vyplní ho „obrazom v obraze“, myšlienkovú precíznosť, ktorá nie je na úkor obsahovej komplexnosti a jazykový minimalizmus, ktorý je súčasne roztváraný napätím zvnútra, bude jeho nasledujúca zbierka ešte lepšia.
Autor: Derek Rebro