Oficiálne fotografie vojnového Slovenského štátu ukazujú viac, než si režim želal. Vzťahu umenia a politiky tohto obdobia sa v knihe V tieni tretej ríše venuje BOHUNKA KOKLESOVÁ. Viaceré prvky vtedajších rituálov podľa nej prežívajú dodnes.
Na obálke vašej knihy sú hajlujúci ľudia v krojoch a malé, nezaujaté dievčatko v civile. Prečo sa tam dostala práve táto fotografia?
„Pretože je veľmi silná svojim obsahom a súčasne i signifikantná pre slovenský štát. Na fotografii sa nachádzajú dva svety naraz: hajlujúci Slováci v krojoch a malé dievčatko, ktoré je nemým svedkom celej udalosti. Veľmi vážne sa díva do objektívu, ktorý sníma dospelých. Záber vznikol zrejme náhodne ako momentka, ale zasahuje nás. Je to záber postavený na diskontinuite zúčastnených, akoby dievčatko nepatrilo do sveta hajlujúcich. Dva svety v jednom symbolizujú rozpornosť slovenskej spoločnosti postihnutej ideológiou nacionálneho socializmu, ktorá bránila prirodzenému vývoju udalostí.“
V povedomí stále zostáva slovenský pozdrav Na stráž, ktorý bol zrejme importovaný. Ako často sa u nás vtedy hajlovalo?
„Hajlovalo sa nielen pri pozdrave, ale najmä pri znení slovenskej štátnej hymny. Tento pozdrav oživil Mussolini pri vzostupe fašizmu v Taliansku. Je to starý pozdrav z čias Rímskej ríše. K nám sa dostal z Nemecka a bol integrovaný do politických i spoločenských rituálov slovenského štátu. Samozrejme, je traumatizujúce dívať sa na našich predkov, ako hromadne hajlujú, na druhej strane pokrčená ruka v lakti, jej ledabolé nadvihnutie naznačuje, že nie celkom chápali ideologický význam tohto gesta.“
Komunizmus u nás reprezentuje fotografia Gottwalda, ako reční z balkóna na Staromestskom námestí v Prahe. Existuje nejaký ekvivalent toho pre obdobie vojnovej Slovenskej republiky?
„Fotografia Gottwalda má veľmi dlhú históriu, vrátane vyretušovania Clementisa. Slovenský štát bol po roku 1948 tabuizovaný, a preto sa prirodzene nevyplavili zástupné obrazy – ikonické podoby slovenského štátu. Možno sa takou stane fotografia dokumentujúca Jozefa Tisa, ako v roku 1944 udeľuje nemeckým vojakom štátne vyznamenania za potlačenie Slovenského národného povstania. Je to vrchol ľadovca jeho politiky. Šiel proti vlastným ľuďom.“
Kult „kráľa“ Svätopluka sa objavil práve počas vojnového štátu, opakovali sa nejaké mentálne vzorce, keď mu nedávno odhaľovali sochu na Bratislavskom hrade?
„Samozrejme, dýchli na nás obrazy totalitných metód. A to nielen obrazom, ale i slovom, ktorým sa prepisovala história podľa potrieb vládnej moci. Hovorí sa tomu „falzifikovaná história“ a je typická pre totalitné režimy. Bola to propaganda najhrubšieho zrna, ale nie je to nič výnimočné, podobne sa inscenovali podujatia aj vo fašistickom Nemecku za účelom získania filmu, ktorý by v masovokomunikačných prostriedkoch ovplyvňoval verejnú mienku más. Takýto falošný svet je vizuálne fascinujúci, ale mentálne desivý.“
Dobové fotografie sú občas rozporuplné, napríklad počas štátnych sviatkov slovenská armáda pochoduje pred budovami známeho židovského architekta. Akí ľudia robili vtedajšiu propagandu?
„To, že sa do záberov dostávajú aj rozporuplné skutočnosti, súvisí podľa mňa s typickým slovenským šlendriánstvom, o ktorom sa zmieňuje vo svojich knihách historik Ľubomír Lipták. Jednoducho im nedošlo, že vojaci pochodujú na Vajnorskej ceste v Bratislave pred budovami Novej Doby od Fridricha Weinwurma, ktorý zahynul v koncentračnom tábore v Ilave v roku 1941. Historici tvrdia, že to, akí sme, bolo naším šťastím v nešťastí, keby sme boli dôslednejší a disciplinovanejší, bolo by viac tragických osudov.“
Hitler sa voči cirkvi vymedzoval, na Slovensku sa jej podarilo zliať s nacionálnym socializmom do jedného prúdu. Čo o tomto prelínaní hovoria zachované fotografie?
„Dobová propaganda hovorila o spolupráci dvoch mocí v prospech spásy slovenského národa. Nacionálny socializmus mal spasiť človeka na zemi a to prácou, sociálnymi istotami a cirkev mala zabezpečiť spásu človeka na druhom svete. Fotografie reprezentujú kolaboráciu štátu a cirkvi. Politické podujatia sa nezaobišli bez predstaviteľov hierarchie a naopak katolícke púte sprevádzali politici, gardisti, členovia Hlinkovej mládeže. V spoločnosti nebolo autority, ktorá by sa verejne zastala prenasledovaných. V konflikte kresťanskej morálky, lásky k blížnemu svojmu a židovskej otázky spočíval azda najpálčivejší etický problém slovenského štátu. Ak aj zazneli statočné hlasy veriacich či kňazov, často zanikli v mediálnom hluku aktívnej účasti nejedného biskupa na štátnych podujatiach.“
Kapitolu Pastorálna moc otvára fotografia vojaka so zabitým jahňaťom na pleciach. Prečo ste vybrali práve tento záber?
„V dejinách umenia je častý motív „dobrého pastiera“, ktorý symbolizuje Krista ako pastiera, ktorý sa stará o svoje stádo – myslí sa tým šírenie kresťanstva. Veľmi často pastier nesie na svojich pleciach zblúdené jahňa a vracia ho naspäť do stáda. Podobne nesie jahňa aj slovenský vojak na východnom fronte, ale mŕtve. Pre mňa je to symbolický obraz toho, z akej tradície vzišiel slovenský štát a kam bol schopný sa až dostať. Na svojich pleciach nesie totiž mnoho obetí.“
V archíve Slovenskej tlačovej agentúry sa zachovali len dva zábery z transportov židovského obyvateľstva. Prečo toľká zdržanlivosť?
„Obrazov sa zmocnil freudovský obranný mechanizmus, ktorý vylúčil bolestný pocit spoluviny. Otrasný pohľad na deportácie bol jednoducho vytesnený. Štát nemal záujem zanechávať svedkov svojej deportačnej politiky.“
O účasti slovenskej armády na východnom fronte toho nevieme veľa a veľa neprezrádzajú ani zachované fotografie. Aká bola realita?
„Väčšina fotografií z východného frontu je inscenovaná, ale je medzi nimi jeden rozdiel. A to je miera autenticity. K tvrdým propagandistickým fotografiám patria zábery napr. rozjarených vojakov lúčiacich sa na staniciach pred odchodom na front alebo ideologicky uvedomelých vojakov čítajúcich vo chvíľkach voľna Hitlerove knihy. Je to totálne falošný svet, hojne publikovaný v dobovej tlači. Istú mieru objektívnosti majú však fotografie, ktoré dokumentujú rekonštruované udalosti z bojov. Medzi také patrí napr. zajímanie sovietov z tzv. vlčích jám, nečakaná bojová skúsenosť našich vojakov so ženami vojačkami Červenej armády či rekonštrukcie bojov pri Lipovci, kde zahynulo veľa slovenských vojakov.“
Publikácia zachytáva fotografiu jediného mŕtveho slovenského vojaka. Aká bola skutočnosť?
„Zomrelo ich, samozrejme, omnoho viac. Ale zásada, ktorá platí i dnes, je neukazovať tváre našich mŕtvych. Ja osobne si myslím, že v tomto prípade ide o inscenovanú fotografiu, ktorá má reprezentovať hrdinskú smrť slovenského vojaka. Dívame sa na vojaka, akoby spal, čo je nezlúčiteľné so skutočnými obrazmi smrti na východe. Opäť to súvisí so snahou propagandy nestupňovať protivojenské nálady v krajine. To, čo platí pre slovenského vojaka, neplatí však pre vojaka sovietskeho. Tí sú fotení bez pietneho prístupu, idealizácie a pomerne detailne a často. Ukazovať tých, ktorí medzi nás nepatria, naša účasť na „dívaní sa“ na tých druhých platí dodnes. Vo vojne v Iraku americkí fotografi zaujali vždy pietny postoj voči mŕtvym americkým vojakom, naopak mŕtvi Iračania boli vždy obnažení. Je to koloniálny spôsob videnia.
Obyvatelia dediny na východe vyzerajú dosť zaostalo, bol v tom nejaký zámer?
"Ukrajinci boli chudobní a za Stalina tvrdo prenasledovaní. To, v akej biede žili, poslúžilo slovenskej propagande, ktorá s obľubou prezentovala obrazy biedy pred Slovákmi ako dôkazy ekonomickej, sociálnej a kultúrnej zaostalosti ZSSR. Podľa dobovej propagandy boli obyvatelia Ruska neuvažujúcim národom a dôkazom mali byť fotografie. Tieto postoje boli vyslovované z pozície „uvažujúceho“ národa, ktorý paradoxne sám podliehal mentálnej nivelizácii pod taktovkou ľudáckeho režimu. Jednoducho, fotografie, aj keď zobrazujú biednych ľudí na Ukrajine alebo aj v Poľsku, viac vypovedajú o nás než o nich.“
Režim jasne rozdeľoval mužské a ženské roly, napríklad udeľoval čestné uznania matkám s veľkým počtom detí. Kam toto rozdelenie smerovalo?
„Totalitný režim si vždy vymedzuje právo na určovanie rol svojmu obyvateľstvu. Ženy sa mali starať o rodinu, mali vytvárať teplo domova podľa nemeckého hesla Kinder, Kirche, Küche (deti, kostol, kuchyňa), súčasne boli podnecované k sociálno-charitatívnej činnosti, mali totiž podľa Tisa zalievať „rany sociálnych nedostatkov“. Ak žena porodila veľa detí, bola vyznamenaná, ak išla na „vyhnanie plodu“ (interrupciu), dostala desať rokov väzenia natvrdo. Žena mala byť zdravá, krásna, pretože bola vnímaná ako prostriedok na reprodukciu budúcich vojakov, zvyšovanie počtu Slovákov a tým na posilnenie más. Rola muža súvisela azda najviac s jeho začlenením do niektorej z paramilitantných organizácii, ktorých snahou bolo premeniť celý národ v jediného obetavého vojaka. Tieto roly, ktoré bohato reprezentujú mnohé oficiálne fotografie, boli samozrejme na Slovensko importované z Nemecka. Ale súčasne vyhovovali tradičným predstavám cirkvi o postavení muža a ženy v spoločnosti. Celé to smerovalo k tomu, že keď rozdelíte roly, máte jednoducho väčšiu kontrolu nad ľuďmi.“
