Rodák z Tótkomlósa, teda Slovenského Komlóša v Bekéšskej župe, v ktorej žije početná slovenská menšina, na seba v Maďarsku upozornil už debutom Lis na kulakov v roku 1986. U nás sa mu to podarilo pred desiatimi rokmi románom Jadvigin vankúšik, ktorý bol neskôr sfilmovaný a zahrali si v ňom i slovenskí herci.
Závada je v Dejinách slovenskej literatúry uvedený ako predstaviteľ prózy Slovákov v Maďarsku. Slovenské korene považuje za svoju najdôležitejšiu tradíciu, ale sám seba považuje za zmaďarizovaného. V jednom rozhovore vraví: „Môj životný príbeh a moja výchova ma viedli k maďarskej spisovateľskej dráhe, ale zároveň ma zaujíma moja minulosť, a tak svoje knihy staviam na tejto tradícii."
Nepopulárne, ale lákavé
Prostredníctvom svojich románov vzdáva teda hold svojim (slovenským) predkom, a to veľmi pútavým a svojským spôsobom, no je maďarským spisovateľom píšucim po maďarsky a na jeho internetovej stránke nenájdete odkaz, ktorým by ste sa preklikli do slovenskej jazykovej verzie. Do jeho písania teda len nevyhnutne presakuje prostredie, ktoré ho formovalo, a tým bolo prostredie slovenského etnika v Maďarsku. Nerobí to prvoplánovo, ako by sa niekto mohol domnievať a našťastie sa zaobíde bez zbytočného pátosu.
Závada má v Maďarsku status bestselleristu a v rámci tunajších možností je na úspech odsúdený aj na Slovensku. Zaoberá sa totiž výsostne populárnymi „nepopulárnymi témami". Či už je to Trianon, pomýlené dedičstvo národného povedomia a s ním súvisiaca (ne)akceptácia cudzincov, alebo bičovanie svedomia, keď pripomína úhľadne upratanú vinu na zverstvách druhej svetovej vojny.
Aj v Potomkoch fotografa (v preklade Renáty Deákovej vydal Kalligram) nám autor predstavuje klasický etnicko-kultúrno-náboženský chuchvalec, aký bol napokon typický aj pre mnohé slovenské obce: Slováci, Maďari, židia, sem-tam nejakí Nemci. Román, ktorý sa odohráva v niekoľkých časových rovinách, sa začína fotografiou námestia malého maďarského mestečka, na ktorej sa náhodou ocitá niekoľko lokálnych postavičiek a prišelcov z mesta. Táto snímka dáva napokon za ich príbehmi aj bodku.
Svedomití kolaboranti
Závada je vyštudovaný sociológ a čitateľ z toho nepochybne profituje. S istotou a prehľadom nás sprevádza spoločensko-politickým kontextom maďarskej histórie 20. storočia (sociálni radikáli, spomedzi nich najmä smutne preslávené Šípové kríže, Horthyho režim, povojnové socialistické Maďarsko) a necháva svojich protagonistov prežívať aj obdobie druhej svetovej vojny, počas ktorej sa fotografova stopa vytráca v osvienčimských plynových komorách.
Svedomití a ohybní úradníci, ktorí dokážu koexistovať s každým režimom, boli v tejto súvislosti podrobení kritike a analýze už mnohokrát. V tomto románe sa autor rozhodol navyše poukázať aj na katolícku cirkev a jej oficiálne kruhy. Ich viac-menej súhlasný, či prinajmenšom pasívny postoj sa ešte veľa ľudí zdráha jasne pomenovať, aj keď je neodškriepiteľný.
Potomkovia fotografa je román netradičný postavou rozprávača - je rozprávaný v prvej osobe množného čísla. My-rozprávač navyše neustále mení identitu, čo je zo začiatku trochu rušivý element, na ktorý si v inak výnimočnom románe treba zvyknúť. Raz sú oni obeťou, inokedy tými, ktorí ubližujú. Čo nám Závada pripomína, je vlastne existencia akéhosi nezmyselného stredoeurópskeho klišé, ktorým je zapieranie vlastnej viny a tvrdohlavé pripomínanie krívd, ktoré nám údajne spôsobili tí druhí.
Autor: Zuzana Demjánová
