.
Cyprián Majerník pôsobil aktívne maliarsky iba niekoľko rokov. Rozsah, ale najmä výnimočnosť jeho diel však prekonáva mnohých dlhšie tvoriacich umelcov. V nedeľu uplynie už 65 rokov od jeho dobrovoľnej smrti.
Tichý hlas nepokoja, aj tak by sme mohli nazvať jedného z najvýraznejších slovenských maliarov – Cypriána Majerníka. Jeho Don Quijot, smutne sa nesúci na koni, nenapĺňa podstatu Cervantesovho Quijota, ktorý je na ceste k svojim túžbam a snom. Práve naopak, Majerníkov Don Quijot je vlajkonosičom dezilúzie, beznádeje, temnej atmosféry prichádzajúcej druhej svetovej vojny, ale aj trpkosti a tragiky vlastného osudu.
Generácia 1909
Rok 1909, v ktorom sa Cyprián Majerník narodil, sa stal súčasťou spoločného označenia výraznej skupiny umelcov. Ako sedemnásťročný odišiel do Prahy na Akadémiu výtvarných umení, kde popri Jánovi Želibskom, Bedrichovi Hoffstädterovi či Ester Martinčekovej Šimerovej vytváral pražské krídlo generácie popri slovenskom prúde na čele s Jánom Mudrochom a Petrom Matejkom.
„Že je umelec, maliar, poznal som mu hneď na očiach. Málokedy som bol okamžite a s takou úplnou istotou o niekom presvedčený, s kým mám dočinenia,“ hovorí o stretnutí s Majerníkom jeho priateľ Jan Zrzavý, „bez potreby skúmania, zjavoval sa v ňom bez akejkoľvek masky otvorene a jasne človek plne a bez zvyšku poctivý, nezákerný, čistý.“ Praha sa pre Majerníka stala oknom do ďalšieho sveta. Aj bez prideleného štipendia odišiel do Paríža. Polročný pobyt, počas ktorého sa predieral neľahkými životnými situáciami, ho vtiahol do mestského prostredia plného tragikomických postáv.
V jeho tvorbe zosilnel už i pred odchodom výrazný vplyv Henriho Matissa a Andrého Deraina. Veľkým prínosom k formovaniu vlastného rukopisu však bola sila príbehu, spôsob podania či akési maliarske rozprávačstvo, ktoré objavil u Marca Chagalla. Namiesto poetickosti výrazu pridával grotesknosť a skepticizmus, pomocou ktorých poukazoval na nezmyselnosť či bezobsažnosť, ničotu zotrvávajúcich rituálov a tradícií.
Biely kôň a klaun
Rok 1935, keď sa konala jeho prvá samostatná výstava, bol významným medzníkom Majerníkovej tvorby a života. Na jeho plátnach sa čoraz jasnejšie začali zjavovať mohutné tiene, labilný, neurčitý priestor v pozadí, rozpačité pohľady, akýsi chlad a surovosť, ktoré u neho úzko súviseli aj s prepuknutím sklerózy multiplex.
Aj prostredníctvom bieleho koňa, zatiaľ bez jazdca, sa do Majerníkových obrazov vnášala tajomná strnulosť výrazu, opustenosť, nemožnosť zasiahnuť či zmeniť stav vecí. Osudovosť a tragickosť aj podľa slov Karla Šoureka postupne vytláčali povestný nadhľad, „Majerník si začína klásť všeľudské otázky, ktoré sa týkajú zmyslu ľudského života, predovšetkým jeho hodnôt... Bytie ohrozuje smrť, ktorá sa javí nezmyselná.“
Podlhovasté formáty, symbolizujúce nekončiaci sa pás životných scén, začali tri roky pred vypuknutím druhej svetovej vojny zapĺňať klauni, komedianti a krasojazdkyne. Cirkusová manéž, zdanlivé výslnie, naučené pohyby koní, sklonené tváre a neurčité výrazy postáv boli pre maliara prostriedkom na vyjadrenie pochybností o tom, kto sme a kam vlastne kráčame.
Práve existenciálne otázky a nekonečné putovanie človeka sú podstatou metafor a symboliky, ktorým dal Majerník všetok priestor s príchodom Don Quijota.
Rytier smutnej postavy
Kôň vtedy dostal jazdca. Azda samotného autora zosobneného v tulákovi, vandrovníkovi, smerujúcom odnikiaľ nikam.
No hoci sú jeho postavy skúšané, zachovávajú si dôstojnosť, vznešenosť a vzpriamenosť duše. Práve donkichotský motív rytiera v čase, keď sa strácali šľachetnosť a česť, možno interpretovať ako maliarovu túžbu po úniku do sveta fantázie. Do sveta starých hodnôt, kde sa oplatilo bojovať aj napriek vedomiu, že boj bol vopred prehratý.
Postava Dona Quijota z románu Miguela de Cervantesa Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha bola známa a často zobrazovaná nielen vo výtvarnom umení.
V Česku dostal rytier svoju podobu prostredníctvom Eduarda Svobodu, Františka Koblihu či Františka Tichého. Majerníkovo zobrazovanie Quijota a jeho neustála interpretácia vystihovali spoločný životný pocit maliara a „rytiera smutnej postavy“, ako Quijota označil Laco Novomeský.
Romantik, ale celkom nový
Cirkusový kôň sa na plátnach od roku 1937 mení, je vychudnutým nosičom, na ktorého chrbte sa v neznámom priestore, medzi nebom a zemou, objavuje osamelý idealista. „Kým v sebe neobjavil Don Quijota, nevedel si poradiť s náznakmi nízkosti, banálnosti, pokrytectva, nevkusu, zákernosti, ktoré nachádzal okolo seba od mladosti na dedine i v Paríži, v erotickom živote, chorobe a vo svetovej hospodárskej i politickej kríze,“ hovorí na motív rytiera u Majerníka Ľudmila Peterajová.
Ani stále sa zhoršujúci zdravotný stav nezabránil umelcovi pokračovať v tvorbe. Na jeseň 1940 sa v Umeleckej besede uskutočnila druhá autorská výstava s asi štyridsiatkou diel. Jan Zrzavý napísal úvod do katalógu výstavy a diela Majerníka v ňom označil za diela „romantika celkom moderného rázu, z ktorých vanie zvláštna a osobitá poézia, vôňa, dobrodružstvo, tajomných a osudových stretnutí, dramatické napätie a očakávanie nejakého tragického zakončenia.“
Jeho slová sa naplnili už o pár rokov neskôr. V júli 1945 sa Cyprián Majerník rozhodol dobrovoľne odísť, podobne ako jeho rytier, do celkom iného sveta. Tvorba z jeho posledného obdobia však prekvapuje veľkým rozsahom a energiou, ktorú vkladal do zobrazenia beznádeje a tragédie utečencov, pútnikov, ktorí nedokázali ujsť tragickému osudu.
„Súcit s trpiacimi ho sprevádzal až do konca,“ píše autorka Majerníkovej monografie Žofia Kiss-Szemán. Napriek nemu si však Majerník zachoval vznešenosť a aj podľa slov Jana Zrzavého bol priam žiarením, „Za máloktorým z odišlých nesú sa spomienky tak krásne a naplnené vďačnosťou a vďakou za to, že sme mali šťastie ho poznať a okrievať v očisťujúcom jeho žiarení.“
