Pre SMER, SNS alebo HZDS by som nikdy nevystupovala, rovnako by som nikdy nevolila súčasnú slovenskú ľavicu, tvrdí v rozhovore pre SME.sk známa speváčka Katka Koščová.
Ste veriaca?
Určite áno, ale stále hľadám. Som síce pokrstená katolíčka, ale inklinujem skôr k evanjelikom.
Dôvod?
Príde mi to čistejšie a ľudskejšie. Akoby tam bol dôležitejší vzťah medzi človekom a Bohom aj bez tristo ďalších sprostredkovateľov.
Modlíte sa?
Kedysi som sa zvykla viac, a musím priznať, že mi to pomáhalo. Nemám teraz na mysli otčenáš, hoci práve túto modlitbu mám naozaj rada, ale svoje vlastné formulácie, cez ktoré komunikujem s Bohom.
Vyštudovali ste filozofiu a estetiku. Prečo?
Zaujímali ma, hoci som si ich vybrala aj z dôvodu, že ma trikrát nevzali na muzikálové herectvo v Brne. Nakoniec som bola aj rada, lebo muzikál ma časom akosi prestal baviť.
Kvôli čomu? Je príliš gýčový?
Nechcem to označovať takto, každému sa páči niečo iné, ale zdá sa mi to celé trochu lacné. To, čo som videla v Prahe, napríklad Jesus Christ Superstar, bolo skvelé, ale slovenské produkcie muzikálov ma vôbec nechytili.
Ktorá filozofia vás zaujala najviac?
To sa nedá presne určiť, vyberám si, takže toho bolo viac. Najviac však asi predsokratici a celá antická filozofia. Nádherný bol trebárs Herakleitos.
Škoda, že Sokrates nezanechal nič v písomnej podobe, vzhľadom na jeho schopnosť podpichovať to mohlo byť zaujímavé.
A čo už potom historky o jeho žene Xantipe... Kdesi som počula, že sa jej hašterivosti nemožno čudovať, keďže jej muž bol naozaj čudák. (smiech) Našťastie o Sokratovi vieme dosť vďaka jeho žiakovi Platónovi.
Hrať pre Smer, SNS alebo HZDS? Nikdy
Chodíte voliť?
Samozrejme, voliť je pre mňa dôležité. Posledná vládna koalícia ma dosť hnevala. Teraz sa teším na zmenu.
Ste skôr vpravo či vľavo?
Asi v strede, hoci prakticky som pravičiarka s nejakými ľavicovými ideálmi. (smiech) Isté je, že v rámci Slovenska by som súčasnú ľavicu nevolila nikdy.
Mali ste problém vybrať si v posledných voľbách?
Ani nie, ale mala by som pomerne veľký problém, ak by sa tá strana dala dokopy s niekým, kto tu vládol posledné štyri roky.
Pre strany v rámci kampane hráva viac umelcov, pre SDKÚ trebárs Gladiator alebo Cmorik, pre Smer Hammel, Hasprová, pre HZDS kedysi Habera. Vy osobne ste kúpiteľná do kampane?
Pred rokmi som mala ideál, že v žiadnom prípade. Keďže som však nedostala ponuku, reálne neviem povedať, ako by som sa rozhodla. Jedno je však isté - nikdy by som nevystupovala pre Smer, HZDS alebo SNS. Pre nich ani za strašne veľké peniaze.
Musím sa ale priznať, čo sa mi raz stalo - v komunálnych voľbách pred štyrmi rokmi, teda tesne po vzniku vlády so Smerom, som šla spievať na jednu akciu, a až tam som zistila, že to organizujú práve tieto strany. Skoro som odpadla, umrela... bola tam zamontovaná snáď aj KSS, celé to bolo úplne zlé. Diváci už však čakali, zrušiť na poslednú chvíľu sa to nedalo. Dúfam, že také čosi som zažila naposledy. Odvtedy poctivo preverujeme, na akú akciu nás volajú, dokonca aj v zmluve máme bod, ktorý by nás mal pred niečím takým ochrániť.
Superstar v mladom veku? Je to na rodičoch
Kedy ste vlastne začali spievať?
Dlho som chcela byť archeologičkou, od detstva som sa rada vŕtala v kamienkoch, chodila zbierať skameneliny a podobne. Neskutočne ma to bavilo, hoci o tom, čo robí archeológ, som mala zjavne skreslenú predstavu. To viete, ovplyvnil ma Indiana Jones. (smiech) Na gymnáziu som potom videla Jesus Christ Superstar a bolo rozhodnuté.
Nakoniec vám pomohlo víťazstvo v Superstar.
Prihlásila som sa, lebo som to chcela vyskúšať. Už predtým som však spievala s rôznymi kapelami.
Prečo človeka láka skratka ku sláve?
Takto som nad tým vtedy nepremýšľala. Bola to príležitosť ukázať sa, žiadnu dilemu o dobre a zle som neprežívala. Ani som nevedela, do čoho idem, predtým som videla len pár nemeckých častí tohto programu. Je to síce komercia, ale dobre urobená, a keby som to nevyskúšala, nikdy by som si neverila a nezačala skladať vlastné pesničky.
Ďalšie série Superstar boli prakticky o neplnoletých, produkcia do programu montovala aj veci, ktoré nevyzreté detské duše nemohli normálne spracovať. Jeden psychológ mi vravel, že si pri niektorých veciach trhal vlasy.
Ak idú do súťaže také mladé deti, je to na rozhodnutí rodiča. Keď som tam bola ja, mala som tuším 22 alebo 23 rokov. Všetko je o výchove a schopnosti posúdiť úskalia tohto biznisu. Chápem však, že byť vyzretý v pätnástich je nemožné. Za seba musím povedať, že prvú sériu Superstar robil skvelý tím. Neviem, ako neskôr, ale o nás sa naozaj starali, dokonca nás chránili pred rôznymi nástrahami. Tým ľuďom objektívne záležalo na tom, aby nám z popularity a všetkých tých vecí okolo „nepreplo".
Zarábali sme obrovské peniaze za minimum práce
Nespočíva nebezpečenstvo práve v tom, že mladí ľudia dostanú dokonalý servis a potom ich hodia do vody? Dieťa sa vidí na titulných stránkach novín, je pravidelne v televízii, starajú sa o neho vizážisti, kaderníci, imidžmejkri, zrazu však po ňom pes neštekne.
Čo je na tom nebezpečnejšie v porovnaní s tým ako si mladý človek hľadá prácu, keď ho povedzme v dvadsiatich firmách odmietnu?
Keď si niekto hľadá prvé zamestnanie, nie je hviezda a kariéru si buduje odspodu. V Superstar z vás najskôr spravia umelú hviezdu a potom čakajú, čo s tým urobíte.
Práve preto som spomínala, že záleží na rodičoch, najbližších ľuďoch a výchove. Kto iný má mladým ukázať, že sa nemajú pos..., teda zblázniť? Ja som takých okolo seba mala. Riziká sú všade, je jedno, kde začínate. Keď niekto bude hrať roky po garážach a potom sa stane slávnym, nik nezaručí, že mu z toho nepreskočí.
Lenže ak z neho vystrúhame rýchlokvasenú hviezdu v karaoke, implantujeme mu falošný pocit, že je skvelý.
Neviem. Osobne som tiež nemala pocit, že by moja sláva v tých časoch bola úplne zaslúžená. Zdalo sa mi, že celý ošiaľ je vytvorený umelo, čo vlastne aj bol, na druhej strane s tým treba počítať, veď o to tam ide. Všetko je na človeku a jeho okolí, musí sa s tým vyrovnať po svojom.
Priznávam, že mi prišlo šialené, keď nám po skončení súťaže boli firmy za nejaké tri pesničky na halfplayback ochotné platiť obrovské peniaze. Na jednej strane som si fakt dobre zarobila, na druhej som mala zlý pocit, že som nič nedokázala, že je to nezaslúžené. Nech by som robila na pódium čokoľvek, peniaze som mala isté. Oveľa viac ako samotná súťaž ma teda šokovali skôr okolnosti, ktoré prišli po nej. A hoci sme solídne zarábali, mala som problém sa s tým vnútorne stotožniť.
Čiže to bola zlatá baňa za minimum práce?
Určite.
Lenže potom ten záujem začne opadávať, kšefty padnú na minimum. Čo to robí s človekom?
Mne istým spôsobom odľahlo, mohla som si začať robiť vlastné skladby. Jasné, človek sa aj trochu zľakne, nevie, čo bude, lebo si prenajal byt v Bratislave, kúpil si nejaké veci, a teraz zisťuje, že zárobky klesajú. Pripadala som si ako schizofrenička - na jednej strane som chcela viac akcií, aby som si udržala štandard, na druhej som sa chcela vyprofilovať ako speváčka s vlastným hudobným názorom. Nakoniec sa to však zlomilo a dnes som spokojná.
Vydavateľstvo by akceptovalo, aj keby som prišla s ťažkým metalom
S víťazstvom bola spojená aj povinnosť nahrať album. Dostali ste naň málo času. Ako ho dnes hodnotíte? Mnohí nad ním krútili hlavou, nebolo to ani dostatočne komerčné, ani príliš alternatívne... niektorí ho označili za mačkopsa.
To je problém, ktorý sa so mnou vezie dodnes. Nemyslím si, že mi ten album nejako ublížil, ale podľa neho ma mnohí posudzujú, keďže sa predalo veľa kusov. Neboli to ani vypaľovačky, ani nemainstream, fakt taký vlažný mačkopes... Ponuke som bola vďačná, robila som s ľuďmi, ktorých mám rada, ale potom som zistila, že mi nevyhovuje, ak mám odrapkať pesničky, ktoré napíšu iní. Stroskotalo to na nedostatku skúseností aj odvahy.
Nemali ste odvahu povedať, že sa vám isté veci nepáčia?
Ani nie, ak mám byť úprimná. Pravdou je, že tie pesničky sa mi zdali celkom v pohode, šlo o gitarový pop, ktorý nikoho neurážal. Možno sa to muselo stať, aby som začala robiť vlastné skladby.
Tlačilo vás vtedy vydavateľstvo do nejakého komerčného hitu?
Vôbec, nechalo mi voľnú ruku. Tlačilo na mňa skôr podvedomie, že víťazka Superstar musí spraviť hit, lebo to očakáva firma, rádiá aj ľudia. To však bolo o mne, vydavateľ ma nechal robiť samostatne a asi by akceptoval aj to, keby som vtedy priniesla ťažký metal. (smiech)
Až na dve či tri mená sa zo všetkých sérií Superstar neuchytil prakticky nikto, človek by mal vôbec problém vymenovať aspoň pätinu súťažiacich. Nie je to dôkaz, že takýmto spôsobom sa stálice negenerujú?
To ale nie je problém súťaže, tá svoj cieľ splnila. Beriem ako fakt, že ľudia také programy chcú, tak prečo ich nerobiť? Platí to aj inde vo svete, primárne ide o sledovanosť v televízii, teda o snahu zaujať diváka.
Pravdou je, že keď človek číta internetové diskusie, väčšina píše, ako to nepozerá, lebo je to zvrhlosť, pričom následne vyplynie, že má dokonalý prehľad.
Presne tak. Príde mi dokonale vtipné, že všetci, ktorí na to nadávajú, to poctivo pozerajú. Na diskusných fórach sú nemilosrdní a po večeroch si sadajú k telke, aby im to neušlo. Inak, ja robiť v telke, asi tiež siahnem po takomto formáte. Ľudí to jednoducho zaujíma, nech si každý hovorí, čo chce. Dôkazom, že to ľudia pozerajú, je divácka sledovanosť a odozvy. To len v diskusiách sa väčšina tvári, ako je nad vecou.
Bratislava ma unavovala
Zmenilo vás to?
Nepochybne. Začala som sa totiž báť ľudí.
Prosím?
Vždy som ich vyhľadávala, rada sa zoznamovala, od tej súťaže však mám akúsi fóbiu. Stala som sa sociálne plachou a ostalo mi to dodnes. (smiech) Občas sa udialo, že ma zastavila nejaká pani v meste, povedala, že sa poznáme, ja som si to nepamätala, a ona sa nahnevala. Hneď som pre ňu bola namyslená, lebo nepamätať si niekoho spred pár mesiacov, ako sme sa stretli spolu s ďalším tisícom ľudí, je vážne hrôza. S tým však nič nenarobím. Možno aj preto radšej hrávam po kluboch, kde chodí menej ľudí. Mne obývačková atmosféra vyhovuje.
Mnohí by to označili za pózu so slovami, že ak niekto nevie vypredať halu alebo štadión, radšej sa tvári, že mu vyhovujú malé kluby. Akási z núdze cnosť.
No pozor, ja som realista a viem, že by som halu nevypredala. A možno ani kulturák. Prečo by som sa tam teda pchala, keď viem, že na hudbu, akú robím, chodí málo ľudí? Bola by som asi blbá, keby som si s mojím repertoárom vyberala miesto klubov, kaviarní a podobne veľké mestské haly, nie? Okrem toho mne malé sály naozaj vyhovujú. Keď mám ísť na veľkú akciu, vždy mám nedobrý pocit a strach, či nás náhodou nevypískajú. Vieme, že naša hudba nie je pre široké masy. Z veľkého publika mám stres, v kluboch nám to svedčí.
Zmenili vás aj peniaze?
Nestihli, lebo som ich rýchlo minula. (smiech) Nedostali šancu.
Mnohí majú zbytočný pocit, že z východu sa v hudbe nedá preraziť, a tak sa presťahujú do Bratislavy. Vy ostávate v Prešove.
Nielen ja, ale napríklad aj Katka Knechtová a ďalší. Raz som to už skúsila, v Bratislave som sa však cítila cudzo. Bol to síce tesne po Superstar, keď všetci na ulici riešili, ako vyzerám, čo robím, ako sa obliekam, dôležité pre mňa však je, že v Prešove na to každý kašle. Unavovalo ma to, na východe sa cítim dobre.
Popularita unavuje?
Je veľmi príjemná, ak sa deje vo fáze, v akej som dnes. Po súťaži to bolo naozaj nepríjemné, každý nám pozeral do tanierov. Vtedy nás to obťažovalo, akoby som ani nemala nárok ukázať sa nenamaľovaná. Dnes je všetko tak, ako má byť.
Na Slovensku je strašne veľa obmedzenosti
Nie je vám ľúto, že rádiá vás príliš nehrajú?
Už je nám to jedno, viac menej sme sa na to vykašľali. Pri hudbe, ktorú robím, ani nemôžem chcieť, aby ma masovo púšťali veľké rádiá, hoci nejde o žiadnu veľkú alternatívu. Pri druhom albume som mala pocit, že to pôjde, ale nešlo.
Skladba Posledná z druhého albumu bola celkom úspešná. Ako sa predával v porovnaní s prvým, ktorý získal platinu?
Vydavateľstvo asi nebolo celkom spokojné. Podľa mňa sme však na ňom spravili dobrú robotu. Bol to kvalitný pop, a musím vyjadriť uznanie aj producentom. Nahrávali sme ho v Prešove. Práve tam som si uvedomila, že, dokelu, čo vlastne robím v Bratislave, veď tu mi je dobre. Tak som sa vrátila, hoci mnohí bulvárni novinári to prezentovali ako môj neúspech. Ja som si však vydýchla a dodnes si myslím, že som urobila správny krok.
Nie ste ochotná spraviť kompromis a ísť do komerčného hitu?
Radil mi to aj kamarát, ktorý je dramaturgom v rádiu. O poslednom albume sa vyjadril, že mu na ňom chýba niečo chytľavejšie, ale bohužiaľ, nemám záujem sa podriaďovať diktátu komercie. Mám to robiť, aby mi hrali jeden singel, a keď si ľudia kúpia album, ostanú sklamaní? Taký kompromis by nefungoval. Nehrávanie v rádiách ma mrzelo možno pri druhom albume, kde sme mali aj potenciálne hitové veci, pri treťom už sme také ambície ani nemali. Nám to takto vyhovuje. Jeden singel sme pritom do rádií poslali, a raz prišla od niekoho odpoveď, že by to aj hrali, ale chce to zmeniť bicie, ktoré sa im zdajú príliš džezové. Čo s tým? Načo niečo meniť, keď mne sa tie skladby páčia v tejto podobe?
Nikdy vás nezamrzelo, že ste neprerazili do špičky?
To, čo robíme, ma nesmierne baví, takto mi to vyhovuje. Chodíme po kluboch, máme dosť akcií, ľuďom sa to páči. Na druhej strane ma mrzí, že na Slovensku je strašne veľa obmedzenosti, aj v rámci fungovania rádií. Chápem, že sa držia svojho formátu a nemôžu hrať nehitové veci, ale potom tam počujem Janu Kirschner, ktorá tiež nie je práve typickým komerčným produktom, či trebárs Petra Lipu. Oboch mám veľmi rada, len nerozumiem, prečo sú rádiá také zacyklené a hrajú stále tých istých. Nevravím, že majú hrať v Exprese drsnú alternatívu, dokonca ani to, že majú púšťať práve nás, ale je tu plno interpretov, ktorí sú dobrí a nikto si ich nevšimne. Rádiá neuveriteľne podceňujú vkus ľudí. Asi majú pocit, že tento národ je mimoriadne jednoduchý, a tak má nárok počúvať len duc duc a podobné veci. Nemôžem to však zmeniť, takže hoci ma to občas zamrzí, už to neriešim.
Bulvár? To je o čitateľoch, nie o médiách
Bulvár si vás solídne podával - od postavy cez obliekanie až po neviem čo. Ide síce o hlúposti, ale asi sa to človeka dotkne, najmä keď vie, že to čítajú aj blízki, ktorí sa v tých nezmysloch nemusia orientovať. Čo to s vami robí?
Kamaráti a rodina to neriešia, vedia, že ide o nezmysly. Občas sa to však dotkne babky, je z toho nešťastná, rozplače sa, a to ma naozaj mrzí. Ide pritom o sprostosti, čo už len mi môže niekto vyčítať, ako sa obliekam, veď je to moja vec. Štvalo ma to v začiatkoch, dokonca mi to asi aj znížilo sebavedomie, pribudli mi nejaké komplexy, ale... už je to jedno. Takmer rok bulvár vôbec nečítam, noviny nekupujem, čítam ich na internete. Veľmi ma poburovalo, aj keď sa písali blbosti o iných, napríklad o Adele Banášovej, Zdenke Prednej a podobne. Nejde ani tak o samotné články, tie totiž ľudia príliš nečítajú, ale o titulky. Tie bývajú neskutočne zavádzajúce.
Čo si myslíte o novinároch, ktorí sa nezaujímajú o hudbu, ale o to, s kým kto spáva, či pribral alebo schudol, ako sa oblieka a podobne?
Celé je to odraz toho, čo chcú ľudia čítať. Keby to bulváru nezvyšovalo čítanosť, nerobil by to. Je to teda najmä o ľuďoch, nie o médiách. Dlho som nad tým dumala, dokonca aj diplomovku som robila na tému Moderný človek a médiá. Viem, že bulvár sa zmeniť nedá. Museli by ste prevychovať jeho čitateľov, čo je nemožné. Príde mi to strašné, kedysi ma tie články rozčuľovali, ale potom človek rezignuje.
Plakali ste kvôli tomu?
Áno, bolo to však veľmi dávno. Dvakrát som už chcela bulvár žalovať, raz som sa dokonca radila s právničkou, ale Adela mi odporučila, aby som sa na to vykašľala, že to prejde, že sa len budem vláčiť po súdoch a čakať, ako to dopadne. Mala pravdu, a odkedy som sa s tým zmierila, bulvárom netrpím.
Niektorí umelci hovoria, že sa s bulvárom vzájomne potrebujú, koniec koncov, spolupracujú s ním aj samotné televízie, ktorým taká reklama zvyšuje sledovanosť.
Čo je to však za blbosť? Taká Zuzka Smatanová v bulváre nie je a úspechy dosiahla napriek tomu. Jej prístup sa mi strašne páči, o súkromí nerozpráva, a tak bulvár ani nemá čo vytiahnuť, hoci je na scéne dlhé roky.
Ja viem o „umelcoch", ktorí do bulváru sami volajú. Ochorie im mačička a už drnčia telefóny v redakcii, aby si ju prišli nafotiť.
(smiech) Je to možné, ľudia sú rôzni, tiež poznám takých, ktorým prezentácia v bulvári vyhovuje. Mňa napríklad dosť štve, ak niekomu poskytnem rozhovor o hudbe a novinár všetko o nej vyhodí, pričom nechá len zvyšok so slovami, že sa všetko nezmestilo. Za posledný rok sa mi to stalo dvakrát.
Nesťažujem sa, z hudby žijem už päť rokov
Tretí váš album sa volá Nebotrasenie, vyšiel v roku 2009. Kam ste sa posunuli? Cítiť z neho džez, folk a šansón.
Škatuľky tohto typu nemám rada, ani do jednej poriadne nepasujem. Polohy, v akých sú tie skladby, sa mi však páčia. Soňa Horňáková ma v jednej relácii nazvala pesničkárkou, to mi vyhovuje najviac. Ide o zmes žánrov v akejsi soft forme. Už na prvých dvoch CD pritom boli veci, ktoré naznačovali moje hudobné cítenie - že smerujem niekam k džezu. Muselo to však dozrieť a musela som prestať robiť kompromisy. Kým predtým som kvôli vyťaženosti nebola ani pri mixáži a masteringu, takže som vopred nepoznala výslednú podobu skladieb, teraz to bolo inak. Môj klavirista Dano Špiner cíti hudbu ako ja, takže vznikla skvelá kombinácia.
Verím, tú súhru bolo nádherne vidieť pri vystúpení na Voices Live, keď ste sa doslova pohrávali jeden s druhým. Čo sa musí udiať, aby na pódiu zaujala dvojica bez špeciálnych efektov, dymu a podobných vecí?
Mne sa to takto páči, obom nám to vyhovuje. Je to paradoxné, ale nemám rada, ak je na pódiu hluk. Mám rada čistotu, keď rozumieť spevu, nástroju, keď ide o dokonalý súzvuk. Najmä mladé kapely si často myslia, že ak všetky nástroje „vyhúlia" na plné pecky, ľudia majú zážitok. Možno aj majú, ale ja nie, som radšej, keď je v tom všetkom zmysel pre mieru a cit. Nie je dobré, ak sa niečo prepískne.
Ľuba Romanová sa vás v rozhovore pre jej blog spýtala, či nie je bláznivé, že ste albumom Nebotrasenie ľuďom ponúkli presilu umenia - CD totiž tvorí nielen hudba, ale aj leporelo s obrazmi a poéziou. Lacné to asi nebolo.
Našťastie sme to vykryli sponzormi, inak by to nešlo. Veľmi som chcela poňať to takto, mať iný buklet, nielen klasický plast. Konzultovali sme to aj so Shinou z nášho vydavateľstva a nakoniec to vyšlo. Podľa mňa je ten obal nádherný.
Koľko dnes predávate albumov?
Z trojtisícového nákladu nám ostalo asi 500 kusov. Na to, o aký hudobný žáner ide, a na to, že sme nemali žiadnu veľkú reklamu, to šlo celkom dobre. Desaťtisíce albumov u nás dnes predáva málokto, ak vôbec.
So sestrou Veronikou a jej manželom Maťom Husovským z Komajoty ste minulý rok nahrali aj CD Uspávanky. Všetky sú autorské?
Presne tak, urobili sme ich sami. Nechceli sme robiť tie tradičné, čo každý pozná, hoci sú nádherné, túžili sme po vlastných. Niečo podobné na trhu aj tak chýbalo. Pekným impulzom inak bol aj váš kolega Vlado Šimíček, fotograf zo SME, ktorý je môj spolužiak. Po narodení dcérky mi spomínal, že nevie zohnať žiadne uspávanky, tak sme ich spravili. (smiech) Predalo sa z nich nakoniec viac ako z tretieho albumu, takže nemáme dôvod byť nespokojní.
Dokážete sa uživiť len hudbou?
Určite áno, žijem z nej už päť rokov. Je to o nárokoch, a ja som veľmi spokojná. Občas sme v strese, lebo hráme veľa benefícií a málo platených akcií, ale to je v poriadku. Spolu mávame okolo sto vystúpení ročne, nesťažujeme sa. Nesedíme doma na zadku a nečakáme, kým sa niekto ozve, sami aktívne pracujeme na tom, aby sme mali kde hrať. Kto sa snaží, ten dostane šancu.
Rozhovor bol autorizovaný, Katka Koščová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
