Noc po fronte je zbierka silných spomienkových textov o živote v Bratislave v období druhej svetovej vojny. Jej autorom je Ján Rozner, ktorého prvá kniha Sedem dní do pohrebu bola vlani najväčšou udalosťou literárnej sezóny u nás.
„Moje miesto bolo na rozhraní a kedykoľvek som sa chcel zaradiť, kráčať s inými, nebol som sám sebou, zradil som seba, ale to som vtedy ešte nevedel, vtedy by som dal neviem čo za to, aby som nemusel byť ustavične len na tom svojom stanovišti, na rozhraní,“ píše Ján Rozner (1922 – 2006) v jednej z pätnástich próz svojej knihy Noc po fronte. Tá vychádza rok po knihe Sedem dní do pohrebu, ktorá sa vlani stala literárnou udalosťou roka.
V predchádzajúcej knihe Roznerove spomienky spájal do pôsobivého celku jeden silný príbeh, Noc po fronte je dodatočne vyskladanou mozaikou memoárových tém, viažúcich sa na čas autorovho dospievania a mladosti v prvorepublikovej a neskôr slovenskoštátnej Bratislave.
Virtuózne spomienky
Aj Noc po fronte je silná kniha – kvalitu a čitateľskú pôsobivosť jej dodáva autorov osobitý štýl. Rozner na jednom mieste hovorí: „Nepíšem fikciu“ a inde zas: „(...) teraz tu sedím a píšem si pre seba a ešte dbám na to, ako je to napísané.“
To je kľúč k Roznerovým textom – nielen on, no najmä jeho písanie je na rozhraní memoárov ako literatúry špeciálnej funkcie a prózy s biografickým podložím. Autor sa na hrane tejto britvy pohybuje virtuózne.
Každý jeho text (niektorý má charakter poviedky, iný črty, vyskytnú sa aj náznaky eseje) má svoju tému (Matka, Otec a ja, Deň po fronte...), no téma Roznerovi slúži najmä na spustenie prúdu asociácií spomienkovej i reflexívnej povahy. Motív si priťahuje ďalší motív, spomienka generuje úvahu na spomínané, tá vyvoláva ďalšiu spomienku, do tej vnikne aktualizačný moment. Rozprávač Rozner to všetko v texte realizuje dlhými „nekonečnými“ súvetiami (spomeňme si trebárs na Hrabalovho Anglického kráľa), ktoré sú prirodzeným výrazom tohto druhu prozaického myslenia.
Zaujímavý je autorov postoj k realite, na ktorú spomína, i k sebe samému ako k objektu svojich spomienok. Nie je neutrálny pozorovateľ (na to bol v realite príliš „in“), aj keď sa nám občas tento pocit snaží vsugerovať, no rozpráva o dobe a sebe v nej so zreteľným dištancom, ktorý čosi hovorí o istej intelektuálnej i mentálnej výlučnosti, či skôr vylúčenosti (dokonca outsiderstve) autora v prostredí, kde sa pohyboval.
Sarkazmus aj cit pre detaily
Rozner je priam programovo neemfatický, nikde „nezvyšuje hlas“, nebrnká na city čitateľa a už vôbec nie na vlastné. No nie je neúčastný, len svoju citovú zainteresovanosť ukazuje veľmi rafinovane. Miestami až so zžieravým sarkazmom reflektuje dianie, ktorého bol účastníkom, a sebaironicky hodnotí aj mnohé svoje vtedajšie postoje (napríklad svoje mladícke sovietofilstvo).
No to, čo je v tejto knihe najpôsobivejšie, je Roznerov zmysel pre situačné detaily, ktoré vie vylúpnuť a nasvietiť s neuveriteľnou presnosťou a až s obsedantnou vôľou po ich dôkladnej interpretácii.
Ak sa diabol, ako vraví staré anglické príslovie, naozaj skrýva v detailoch, potom Ján Rozner bol (a je) diabolsky dobrý spisovateľ.
