MARIANA ČENGEL-SOLČANSKÁ sa k filmovej réžii dostala okľukou, ale nakoniec dosiahla to, čo chcela. Pôsobí dievčensky, suverénne však tvrdí, že vie, ako sa robia filmy. Jej celovečerný debut Legenda o Lietajúcom Cypriánovi bude mať koncom mesiaca svoju premiéru.
Upútavky na váš film už chodia v kinách. Vizuálne pripomína Jakubiskovu Bathory.
Áno, aj Legenda o Lietajúcom Cypriánovi je slovenský historický veľkofilm. Verím však, že bude úspešnejší. Prvýkrát sa ľudia dozvedia, že v našich dejinách zanechal významnú stopu aj tento úžasný človek. Už len samotný fakt, že akýkoľvek mních najprísnejšieho rádu sveta - kamaldulov - si zostrojil lietajúci stroj, je fascinujúci. Bola to krásna práca, snažiť sa rozpriadať a pochopiť vlákna takého výnimočného príbehu.
Ten je o čom?
O premene človeka. O tom, že je dôležité konať dobro, alebo sa o to aspoň usilovať. Mnísi v tom čase žili a pracovali v rovnakom duchu, ako by sme mali pracovať aj my - že nie je dôležitý autor, ale dielo. Ak môj film urobí niekoho šťastným, potom ja nie som dôležitá.
To je pomerne zriedkavá filozofia pre mladú filmárku, ktorá sa musí presadiť vo vysoko konkurenčnej brandži. Nezanedbávate svoje PR?
Zanedbávam. Ale na mojom osobnom živote je možno zaujímavá len moja cesta k réžii.
Ako ste sa teda dostali na umeleckú školu?
Proste som si ju musela zaslúžiť, nik mi nezametal chodníčky. Zlomovým bodom bolo pre mňa zoznámenie sa s profesorkou Martou Žilkovou, jej manželom a synom Norbertom. Ukázali mi dobré filmy, knihy, divadlo. Pod ich vplyvom som išla študovať na filozofickú fakultu. Štúdium politológie a kulturológie bolo užitočnou prípravkou pre filmovú réžiu.
Po niekoľkých rokoch na VŠMU ste skúšali šťastie aj na FAMU. Prečo?
Slováci majú voči FAMU zvláštny pocit hendikepu. Povedala som si, že to teda skúsim a vypočujem si pravdu o svojich školských filmoch. Po skončení bakalára som sa prihlásila na magisterský stupeň tam a Věra Chytilová ma prijala. To mi stačilo. Ilúzia o nemožnom sa rozplynula.
VŠMU ste skončili spolu s Martou Ferencovou, ktorá sa uplatnila v seriáloch. Vás taká práca nelákala?
Nikdy. Prosto to nemôžem robiť. Alebo by som mala povedať, že to robiť neviem. Som nespôsobilá podieľať sa na tvorbe seriálovej výroby.
Odsudzujete svojich kolegov, ktorí robia komerciu?
Nie, prečo? Určite ich to napĺňa. Myslím finančne, iný dôvod si neviem predstaviť.
Dá sa vyžiť len z umenia?
Nuž, Picasso vyžil. Van Gogh si v smútku odrezal ucho. Neviem. Záleží na tom, koľko chcete zarobiť a minúť. Či máte hypotéku, deti a potrebu hrať golf. Ale ženy vo všeobecnosti, keďže sa u nich väčšmi predpokladá zaujatie duchovnými aspektmi života, láska k deťom, vášnivé praktizovanie viery, majú cestu k umeniu menej tŕnistú.
Takže je vlastne niekedy výhoda byť ženou? Stane sa nekomerčné umenie doménou žien?
To bude záležať od výšky príjmu ich partnerov.
Je nejaký rozdiel v prístupe žien - filmárok k látkam?
Oscar za réžiu sa nedáva osobitne pre režisérky a režisérov.
Máte rozpracovaný scenár k životopisnému filmu o Tisovi. Prečo o ňom?
Viem, že vyvolá celospoločenskú diskusiu, ale cítim to ako správnu vec.
Ako sa vám páčil divadelný pokus o stvárnenie tejto látky?
Páčil. Divadlu nerozumiem a nemám ho veľmi rada, odborný názor vám nepoviem.
Prečo nemáte v obľube divadlo?
Nie som asi správny divák. Bojím sa, že herec zabudne text. Potím sa aj zaňho. Keď je nahý, pozerám sa vedľa, aby som nevyzerala, že zízam. Prosto si uvedomujem, že sme obaja v jednom čase v jednom priestore. Počas prestávky je front na toalety a po predstavení stretnem Rómea s Júliou pofajčievať v priľahlej krčme. Nemám pocit zázraku. Ani len prchavého.
Ako podľa vás vyzerá dobré filmové herectvo?
Vo filme niekedy stačí odpovedať pohľadom. Divadelné gestá sú navyše. „Menej, menej!" kričíme na pľaci hercom, čím im lezieme na nervy. Tým sa však len nešikovne snažíme naznačiť, že svoju výpoveď musia zintímniť.
Kedy ste sa dali naposledy emocionálne chytiť na nejaký film?
Asi to bolo pri Volaní mora.
Kde je pri takýchto témach hranica citového vydierania?
Je to príbeh o človeku, ktorý ochrnul od krku nadol a prial si smrť. Mne práve zomrela babička. Keby som teraz urobila film o jej smrti, o jej utrpení v terminálnom štádiu rakoviny, bolo by to citové vydieranie? Je smrť patetická? Prečo? Všetci tak skončíme.
Film veľmi emotívne spochybňuje zákaz eutanázie. Nemáte s tým problém?
Mám. Kto nemá? Ja som navyše veriaca kresťanka.
Je pre vás niečo z náuky katolíckej cirkvi zväzujúce?
Byť morálnym človekom v zmysle Desatora, nerobiť ústupky za žiadnych okolností. Tým nechcem povedať, že sa mi to darí. Iba sa o to snažím.
Cirkev akoby dnes videla zlo len v potratoch a homosexualite, pričom v popredných laviciach kostolov bežne sedia všelijakí korupční podvodníci.
Na homosexuálov môžeme poukázať prstom, lebo ich vidíme. Je to často povrchné zastieranie hlbších problémov. Pýtať sa však na hlbšie dimenzie vnútra, aký význam má kresťanská spiritualita, je o niečo ťažšie, tomu sa venujú len niektorí. Mnohých homosexuálov poznám. Ak by sa ma niekto opýtal, či by mali mať právo vychovávať dieťa, poviem, prečo nie, sú to dobrí ľudia.
Ale to je proti oficiálnemu názoru cirkvi, ku ktorej sa hlásite.
Názory cirkvi sa menia dvetisíc rokov. Musím mať vlastné. Možno je populárne osočovať biskupov zo spiatočníckych názorov a formálnej strnulosti, ale ja vám žiadnu pikošku nepoviem. Nitriansky biskup pre nakrúcanie Legendy o lietajúcom Cypriánovi vyprázdnil diecézne múzeum a zapožičal nám artefakty nevyčísliteľnej hodnoty bez nároku na protislužbu. Dokonca si ani neprečítal scenár.
Keby si ho pýtal, bola by to cenzúra.
Keby som si od vás chcela požičať perly, tiež by ste chceli vedieť, či sa ich nechystám hodiť sviniam.
Čo si myslíte o systéme, na základe ktorého zostavili audiovizuálny fond?
Nie je možné, aby riaditeľ súkromnej produkčnej spoločnosti, ktorá sa aktívne uchádza o štátne peniaze, bol zároveň tým, kto podpisuje pridelenie týchto peňazí samému sebe. To je všetko.
Čo by ste poradili novému ministrovi kultúry?
Aby nezabúdal, že existuje slovenský film. Na Slovensku to nikdy nebude biznis. Ak sa chceme dívať na naše príbehy v našom jazyku, bude nám v tom musieť štát pomáhať. Navyše, film je večný, celuloid je tu už viac ako sto rokov, a zatiaľ to vyzerá tak, že ešte chvíľu vydrží.
No ak sa povie slovenský film, znie to už pomaly ako hodnotiaci súd.
Mám rada slovenský film. Mnohým ľuďom na ňom prekáža to, že je slovenský. Prekáža nám naša vlastná reč. Ak znie len trochu inak, ako sme zvyknutí v bežnom živote, už sa nám zdá nedôveryhodný. Film má však ako umenie nárok na špecifický literárny jazyk, na istú selekciu prostriedkov. Keby sme si naše filmy pozreli s francúzskym dabingom, videli by sme ich úplne inak. V slovenskom filme máme určite aj nejaký existenciálny problém - hľadanie zmyslu života. To nám pripadá otravné, ale zmyslom umenia je práve hľadanie zásadných odpovedí. Česká kinematografia to robí formou komédií, my melodramaticky. Takí sme.
Takí sme alebo je taký len slovenský film? Vystihuje poetickosť reálne dušu Slovákov alebo len filmárov, ktorí nevedia napísať autentický či komerčnejší scenár?
Napísať dobrý komerčný scenár nie je až také ťažké, sú na to vymyslené vzorce, ktoré len treba naplniť obsahom. Neverím, že by to naši filmári neboli schopní urobiť. Skôr je to tak, že
chcú hľadať vo filmoch inú dimenziu, prepašovať do príbehu niečo, čo nás presahuje.
Keby ste sa mali prihlásiť k nejakej filmovej osobnosti, ktorá by to bola?
Skôr hovorím o dielach ako o režiséroch. Z tých svetových filmov je to Tarkovského Zrkadlo a Andrej Rubľov, Bergmanova Siedma pečať a Prameň panny.
Necítite sa niekedy ako ten chlapec z filmového príbehu o Andrejovi Rubľovovi, ktorý predstieral, že sa rozumie zvonárskemu umeniu? Nemusíte na pľaci niekedy predstierať, že viete, ako sa robí film?
Nemusím. Viem, ako sa robí film.
