Fenomén dlhých mužských vlasov zamestnával komunistický režim hlavne v 60. a 70. rokoch. Na nevinnú snahu vlasatcov odlíšiť sa reagoval ich zosmiešňovaním a nezmyselnými represáliami.
„Žiadny únos, nesieme ho k holičovi," hovoria aktéri kresleného vtipu, vlečúci svojho zviazaného vlasatého syna okolo prekvapených spoluobčanov. To je všetko, to je celý vtip. Že to nie je bohvieako humorné, veselé či zábavné? Nuž, nie je.
A podobných kreslených „vtipov" sú v publikácii Háro. Vzpomínky a dokumenty (knižná edícia Revolver Revue) desiatky. Spája ich chabé úsilie o angažovanú satiru, pranierujúcu módu dlhých chlapčenských či mužských vlasov, a, samozrejme, obdobie ich vzniku.
Zákaz vstupu pre vlasatých
Boli to najmä 70. roky, teda časy najtvrdšej normalizácie, ale na prekvapenie aj toľko mýtizované zlaté šesťdesiate. V ich polovici sa začala organizovaná kampaň proti nositeľom dlhých vlasov, v lete roku 1966 zadržala Verejná bezpečnosť okolo štyritisíc osôb a množstvo z nich nechala násilne ostrihať. Asi stovka vlasatcov sa o pár dní odvážila zorganizovať verejný protest a časť z nich tak prišla nielen o háro, ale na istý čas aj o voľný pohyb na slobode.
Svoju prácu si statočne odviedla aj jediná existujúca televízia, ktorá sa preslávila kampaňou „Máš-li dlouhý vlas, nechoď mezi nás". Tá masírovaním verejnej mienky výdatne prispela k tomu, že v mnohých mestách boli vlasatci (v Čechách nazývaní tiež máničky) vylúčení z hromadnej dopravy, mali zakázaný vstup do vybraných reštaurácií, kaviarní, kín či divadiel.
„Naša publikácia nie je historickou úvahou a zďaleka si nerobí nárok na úplnosť," hovoria zostavovateľky knihy Terezie Pokorná a Petruška Šustrová. „Voľnou obrazovo-textovou kolážou sme chceli evokovať niečo príznačné z obdobia, keď mali všetci poslúchať a hlavne sa nelíšiť. A zároveň sme chceli aj pripomenúť, že nie všetci boli poslušní."
Boli vzormi aj Marx a Engels?
A tak k výberu zo zbierky dobových karikatúr, ktorú si starostlivo budoval Roman Laube, pridali aj spomienky vtedajších (a v mnohých prípadoch ešte stále aj dnešných) vlasatcov - Pavla Zajíčka, Alexandra Vondru, Václava Havla, Petra Placáka, Mejlu Hlavsu, Vlastimila Třešňáka a ďalších.
Podobne ako napríklad umelecká tvorba undergroundu nebola prvoplánovo politická, aj dlhé vlasy boli len istou formou odlíšenia sa od všeobecných noriem. „Patrilo k dobrým mravom dať takto najavo odstup od tesilového establishmentu," spomína Vondra.
Niekedy bola tá motivácia doslova romantická a vzorom boli napríklad aj Vinnetou a jeho indiánski bratia, Dumasovi mušketieri, slávni vedci či lovci mamutov. A obal v duchu hipisácko-popartovej grafickej úpravy knihy nenápadne pripomína, že by inšpiráciou mohli byť nebodaj aj Marx či Engels.
Čírou, značne insiderskou recesiou dizajnérov Karla Halouna a Jana Čumlivského je potom na prebale „máničkovská" úprava tajomnej Košířskej madony. Tá sa zo steny niekdajšej ikonickej pražskej undergroundovej krčmy Na Klamovke pred takmer štvrťstoročím presťahovala ako neodmysliteľné logo do samizdatovej a dodnes vychádzajúcej Revolver Revue.
Magorovo sklamanie
Mnohí však dlhý vlas brali vážne. Dana Němcová spomína, ako raz prišiel Ivan Magor Jirous rozzúrený z krčmy a začal si nečakane strihať svoje bohaté kučery tvrdiac, že dlhé vlasy už neznamenajú to, čo by mali. „Kričal, že stretol v krčme ľudí s dlhými vlasmi, ktorí vôbec nevedeli, čo majú vyjadrovať, a že teda on ich už na hlave nestrpí."
Dvoma veľkými Jirousovými podobizňami, vlasatou i ostrihanou, sa vlastne kniha začína i končí. Tá fotka Magora bez vlasov sa však neviaže k spomenutému sklamaniu z „neuvedomelých" krčmových máničiek, ale vznikla inokedy, v roku 1974 po prepustení z prvého z jeho štyroch väzenských pobytov.
Na pomoc prišiel punk
Trochu pokoja od represií a zosmiešňovania priniesol nositeľom dlhých vlasov až na začiatku 80. rokov nástup ostrého punku, proti ktorému sa zrazu máničky javili spoločensky menej „nebezpečné".
Príchodom ďalších subkultúr a hlavne zmenou režimu stratili dlhé vlasy, hoci ich obľuba je aj dnes značná, status fenoménu. Ako hovorí Havel, „dnes žijeme v postmodernej multikultúrnej dobe, kde všetko existuje vedľa seba - dlhovlasý riaditeľ dôležitého policajného útvaru i vlasatý pravicový radikál, holohlavý neonacista i holohlavý nonkonformista".
