Ak idete robiť rozhovor s celosvetovo presláveným operným spevákom, podvedome očakávate, že vás jeho charizma knokautuje. Mexičan RAMÓN VARGAS sa však stále usmieva a šíri okolo seba pohodu. Hovorí, že Viedeň a Bratislava sú jedna rodina. V prvom meste študoval a stalo sa jeho domovom, v druhom sa predstaví na koncerte v rámci festivalu Viva Musica v sobotu 31. júla o 21.00 na námestí Eurovey.
Hovorí sa o vás, že ste jediný veľký tenor bez manierov. Nie sú však maniere pre tenora nevyhnutnou súčasťou práce?
(Smiech) Nie sú. A nemyslím si, že som jediný. Ale ďakujem za kompliment.
Ste z deviatich detí, sú vaši súrodenci muzikálni?
Nie, som jediný. Moji bratia a sestry hovoria, že som pobral talent za všetkých. Ale nehnevajú sa na mňa. Jedna sestra je novinárka, ďalšia daňová poradkyňa, jeden z mojich dvoch bratov je kňaz. A tak ďalej. Dôležité je, že sú všetci spokojní.
Takže rodičia vás neviedli k hudbe?
Priamo rodičia nie, aj keď môj otec hudbu veľmi rád počúva, aj ju amatérsky robil. Takto som sa zoznámil s tradičnou mexickou hudbou, ktorá má veľmi pekné melódie. Obrovským skokom bolo pre mňa účinkovanie v chlapčenskom speváckom zbore baziliky Guadalupe v Mexiku. To bola naozajstná škola. Spievali sme tam starú polyfonickú hudbu, gregoriánske chorály. Moja cesta k opere bola pomalá, myslím, že tak to má byť. Mladí speváci sú brilantní, ale často nemajú čas vyvíjať sa a dozrieť, ich sláva prichádza príliš skoro.
Kedy ste pochopili, že zbor prerastiete a budete rásť vysoko?
Až oveľa neskôr. Ako dvadsaťjedenročný som vyhral národnú spevácku súťaž Carla Morelliho. Vtedy som si povedal, že sa vyberiem cestou, na ktorej som doteraz. O rok neskôr som dostal prvý profesionálny angažmán. Keď som v roku 1986 vyhral v Miláne súťaž Enrica Caruza, presťahoval som sa do Rakúska, kde som študoval. Od svojej tridsiatky lietam po celom svete.
Považujú vás za nového Pavarottiho.
Je to naozaj veľká česť. V roku 1992 som ho alternoval v newyorskej Metropolitnej opere. Zdá sa, že sa mi to predstavenie podarilo. Ale kariéry, ako je Lucianova, sú veľmi zriedkavé.
Dá sa dosiahnuť ešte vyšší vrchol než ten, na ktorom stojíte dnes vy?
Ja takto vôbec neuvažujem. Robím to, čo milujem a želám si len zdravie a lásku ľudí, ktorých mám okolo seba. To je všetko. Niektorí kolegovia obetovali svoj život divadlu, ale divadlo vám vždy nedá všetko, čo potrebujete. Ja stále hľadám rovnováhu medzi spievaním a ostatnými stránkami života. A som šťastný. Spievanie nie je môj život, je to časť môjho života. Dôležitá, ale časť. Tie ďalšie súčasti sú rodina, priatelia, zdravie a robím všetko pre to, aby to takto mohlo zostať. Je to vec kompromisu.
Kto je pre vás najväčším spevákom?
Enrico Caruso. Prišiel do Ameriky, kde vtedy nemali radi Talianov. Tento Neapolčan zo skromných pomerov si získal sympatie, slávu a zmenil históriu opery. Sú dejiny operného spevu pred ním a po ňom.
Predtým, ako ste vyleteli ako spevák, ste študovali aj pedagogiku a psychológiu. Pomohlo vám to lepšie spoznávať ľudí okolo seba?
Všetko, čo človek robí popri hudbe, mu pomáha k celistvosti. Hudba nemôže byť jediným objektom vášho záujmu, v živote sú aj iné dôležité veci a všetko, čo spoznáte, vás obohatí, takže aj hudbu potom robíte lepšie.
Čo odlišuje výnimočného speváka od len dobrého speváka? Sú to špeciálne danosti alebo aj nejako inak vyvinuté hlasivky, teda hardvér?
Nie je to len v hlave a hlase. Je to kombinácia intelektuálnych daností a vášne k hudbe, to je základ.
FOTO PRE SME - PETER ŽÁKOVIČ
Ako sa udržiavate vo forme? Kde čerpáte energiu?
Sme ako atléti, ktorí tiež musia mať výkony dobre naplánované. Musím si dávať pozor, čo spievať, ako a koľko spievať. Nemôžem veľa rozprávať, pretože keď človek rozpráva, namáhajú sa hlasivky.
A čo šport a fyzická kondícia?
Šport mám rád, hlavne bicyklovanie, futbal a box, ale už toho veľa nenašportujem, mám zdravotné problémy s chrbticou. Rád však behávam, niekedy aj dve hodiny, a na mojich cestách sa pokúšam spoznávať mestá tak, že chodím veľa pešo.
Ako riešite na javisku hendikepy, povedzme zdravotné alebo psychické?
Na rozdiel od mojich kolegov inštrumentalistov ma môj nástroj stále sprevádza, je mojou súčasťou. A som len človek, mám lepšie a horšie dni. Tam, kde sa pohybujem, by však výkyvy nemali byť veľmi veľké.
Máte pred vystúpením špeciálny režim?
Deň pred koncertom nechodím na žiadne večere s priateľmi, nemám žiadne rozptyľujúce aktivity, idem sa prejsť, koncentrujem sa len na svoj výkon. Som sám so sebou.
Vaša žena Amália je tiež speváčka. Ako to zvláda s vašimi dvoma synmi? Tiež sa venujú hudbe?
Je to veľmi, veľmi ťažké. No má veľké pochopenie pre to, čo robím a je pre mňa veľkou oporou. Fernando aj Rodrigo spievajú, ale do ničoho ich netlačím.
Vaše prvé dieťa zomrelo ako veľmi malé, na jeho počesť ste založili nadáciu Eduardo Vargas Memorial Fund. Môžete nám o tom niečo povedať?
Eduardo sa narodil v roku 1993. Pri pôrode mal nedostatok kyslíka, bol paraplegik. Žil iba šesť a pol roka. Nevedel chodiť ani hýbať rukami, ale myslím, že bol šťastný. Naša nadácia pomáha hendikepovaným deťom v chudobných oblastiach Mexika, pretože ak sa tam ľuďom narodí takého dieťa, nemajú prostriedky na to, aby mu zabezpečili pekný život. A vtedy prichádzame my. S manželkou to považujeme za veľmi osobnú a dôležitú aktivitu.
Hneď druhá veta v profile na vašej oficiálnej stránke je, že ste v znamení panny. Ste ezoterik, veríte týmto veciam?
Hej, napísal som to, ale to je len zábava. Takéto veci neberiem vážne.
Môže vytváranie krásy zmeniť svet?
Som presvedčený, že hudba spája ľudí viac ako politika, náboženstvo či šport, lebo tie sú často o súperení, rivalite, boji. Mohlo by sa zdať, že olympiády alebo majstrovstvá sveta vo futbale ľudí spájajú, ale tí drukujú vždy len jednej strane. Hudba je naozaj spôsob, ako spraviť svet reálne lepším. Spája ľudí, nerozlišuje medzi chudobnými a bohatými.
Rockové hviezdy majú v zmluve množstvo požiadaviek na jedlo, priestory, personál a podobne. Aké špeciálne požiadavky na bratislavský koncert máte vy?
Žiadne. Na bratislavský koncert sa teším. Viedeň a Bratislava sú mestá, ktoré spolu kultúrne súvisia. Sme jedna rodina.
Poznáte nejakých slovenských spevákov?
Stále ma prekvapuje, koľko máte úžasných spevákov na to, aká ste malá krajina. Osobní priatelia sme s Daliborom Jenisom, je fantastický.
Ste Mexičan, študovali ste vo Viedni, žijete tu. Ako sa váš temperament znáša s tým rezervovanejším rakúskym?
Latinskoameričanom by sa zišlo trochu viac disciplíny, ktorú majú Nemci, ale aj Rakúšania. Naopak, nemecky hovoriacim národom by sa zišlo viac vášne. Ideálny stav by bol niekde medzi.
Nahrali ste album známych mexických melódií ako Cucurucucu či Besame mucho. Chystáte aj v blízkej budúcnosti niečo, čo sa vymyká z vážnej hudby?
Chystám, vo veľmi blízkej budúcnosti. Nechajte sa prekvapiť na bratislavskom koncerte.
FOTO PRE SME - PETER ŽÁKOVIČ
V septembri oslavujete päťdesiatku, chystáte sa na nejaké špeciálne oslavy?
Určite sa chystám na veľkú oslavu niekedy v októbri či novembri.
V opere vám najviac pristanú romantické roly. Ste romantik aj v živote?
Myslím, že áno.
sa narodil ako siedme z deviatich detí v hlavnom meste Mexika a už od deviatich rokov spieval v detskom speváckom chlapčenskom zbore. V roku 1982 zvíťazil v Medzinárodnej vokálnej súťaži Carla Morelliho a dostal prvý operný angažmán. V roku 1985 sa ako 25-ročný stal nositeľom prestížnej Ceny Enrica Carusa. V roku 1986 sa presťahoval do Rakúska, kde absolvoval štúdium spevu na opernej škole Viedenskej štátnej opery. Od roku 1990 žije ako umelec na voľnej nohe a koncertuje v najlepších svetových operných domoch. Žije v Rakúsku s manželkou Amáliou a dvoma synmi, takmer 17 rokov býval vo Švajčiarsku.
