Narodila sa v rodine, kde mali knihy v úcte. Starý otec básnik, otec spisovateľ a prekladateľ. Nemožno sa čudovať, že už ako štvorročná sa hrala na spisovateľku. Dodnes je to jej najobľúbenejšia hra. Vlastne, DENISA FULMEKOVÁ už je spisovateľka. Má dar zaujať príbehom a rozosmiať vtipnými postrehmi. Na vydanie čaká práve jej ďalší román – Čakáreň.
Kam by ste sa ako autorka so svojím písaním zaradili?Vyštudovala Filozofi ckú fakultu UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka rôznych časopisov, v súčasnosti je v slobodnom povolaní. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou poviedok Tak čo teda? (2001). Vydala zbierku poézie Som takmer preč (2004) a spolu s Petrom Macsovszkým napísala Klebetromán (2004). Publikovala tiež v zborníku Evropský fejeton (Brno 2004), antológii Sex po slovensky (2004) a poviedkou prispela aj do výberovej publikácie európskych autorov Life in European Cities (Soul 2009). V roku 2006 jej vo vydavateľstve Ikar vyšla úspešná kniha Dve čiarky nádeje a o rok neskôr voľné pokračovanie Jedy. Fulmeková sa tiež venuje tarotu a je autorkou príručky Tarot, 78 krokov k tvorivejšiemu životu (2008). Minulý rok jej vyšiel román Topánky z papiera. Je vydatá, má pätnásťročnú dcéru.
Nemám potrebu sa niekam zaraďovať. Necítim sa ako súčasť nejakej literárnej skupiny, zoskupenia či kliky a nemám nijaké pnutia ani pokiaľ ide o generačné zatriedenie.
Čo vám viac sedí – fejtóny, poviedky či romány?
Čokoľvek z vymenovaného, keď sa mi to podarí.
Vydali ste aj zbierku básní. Je to vplyv vášho starého otca? Máte ambíciu presadiť sa aj ako poetka?
Zbierku básní som vydala s odhodlaním podeliť sa o najintímnejšie okamihy vnútornej radosti či bolesti. Sú v nej básne, ktoré vznikali zhruba celú jednu dekádu môjho života a pre ich publikovanie som sa rozhodla spontánne a bez akejkoľvek ambície urobiť dieru do sveta slovenskej poézie. Potešili ma pozitívne reakcie ľudí, ktorým sa táto knižka páčila, nech už to znie akokoľvek banálne. Pokiaľ ide o môjho starého otca Rudolfa Dilonga, známeho slovenského básnika – stretla som sa s ním len dvakrát v živote ako dvojročné dievčatko – nie som si vedomá nijakého priameho vplyvu. Emigroval v roku 1945, keď mala moja mama tri roky a v podstate som ho poznala len z babičkinho rozprávania.
Takže vás nijako neovplyvnil?
Pripúšťam, že ma mohla ovplyvniť úcta ku knihám, ktorá bola v našej rodine prirodzená. Páčili sa mi tiež klebety o spisovateľoch, staré fotografie plné literárnej histórie, príbehy o tom, ako prišiel na návštevu Kupec, Bunčák, Veigl, Žáry a čo hovorili, prípadne ako Dilong vysedával s Novomeským v kaviarni Luxor. Najlepšími rozprávačkami boli moja mama a babička, od nich som sa podozvedala kopec vecí.
Bol teda pre vás vzorom v písaní otec, spisovateľ a prekladateľ Jozef Kot?
Áno, osud to zariadil tak, že aj moja mama, dcéra spisovateľa, si vzala za muža literáta. No kým hviezda Rudolfa Dilonga stúpala najmä počas slovenského štátu, môj otec sa stal úradníkom na socialistickom ministerstve kultúry. Dve mená talentovaných ľudí, ktorí spolupracovali so súdobým režimom. Ani jedného však nesúdim, nemám na to najmenšie právo a ani chuť. Môj otec mi bol vždy tým najlepším otcom pod slnkom, venoval sa mi, učil ma, povzbudzoval ma v písaní a bol aj zdravo kritický. Doteraz sa s ním radím v mnohých veciach a nedám naňho dopustiť, aj keď si na ňom pán Porubjak v stĺpčekoch denníka SME občas brúsi pero. Zároveň však nemám veľmi potrebu rozoberať náš vzťah, otec je introvert a iste nestojí o túto publicitu.
S Máriou Kráľovičovou počas krstu knihy Topánky z papiera (2009)
Kedy ste sa rozhodli, že aj vy budete písať?
V útlom detstve, bavilo ma to. Hra na spisovateľku bola jednou z mojich najobľúbenejších a vlastne dodnes je. Reálne som sa rozhodla písať literárne texty na gymnáziu.
Písali ste do školského časopisu?
Školský časopis sme mali až na strednej škole a ja píšem od štyroch rokov. Vtedy som si na papieriky zaznačovala iba háky-báky, no na zédeeške som si už zaznamenávala alebo zakresľovala prvé príbehy.
Svoju prvú knihu ste vraj diktovali mame, lebo ste ešte nevedeli písať na stroji. O čom bola?
Tuším som ju písala v deviatich a mal to byť akože román pre dospelých. Mame som diktovala len zopár strán, keď ma už veľmi bolela ruka a ona mala chvíľku času. Rukopis mám stále odložený, väčšinu strán som svojím školáckym písmom a čínskym perom zapísala vlastnoručne, písací stroj bol príliš veľkou vzácnosťou, aby som si na ňom mohla len tak ťukať. Rodina Hrabových – tak sa táto kniha volala, bola o štvorčlennej rodine, ktorá sa musí vyrovnať s rôznymi pohromami. Malého syna zrazí auto, dcére ukradnú v škole kožuch, otec kameraman stratí kameru a matka, pani Hrabová, sa nesmie položiť a drží rodinu nad vodou. Dosť typické, nie?
Zaujímavé. Kde ste čerpali inšpiráciu?
Ťažko povedať. Z dnešného pohľadu šlo len o výmysly, ale možno sa v tých písačkách odzrkadľovala moja záľuba natŕčať uši, keď sa mama zhovárala s kamarátkami.
Debutovali ste zbierkou krátkych poviedok alebo fejtónov Tak čo je teda? :-) Ich humor mi miestami pripomínal americkú spisovateľku Betty Mac Donaldovú, naozaj som sa pobavila. Máte ju rada?
Povestné Vajce a ja som nečítala, ale páčil sa mi MacDonaldovej román o ústave pre liečbu tuberkulózy.
Myslíte si, že sú na Slovensku vtipné autorky alebo vtipní vedia byť len mužskí autori?
Najviac oceňujem, keď niekto dokáže byť vtipný len tak mimochodom, popri rozprávaní o vážnych veciach. Za najvtipnejšieho, ale určite nie humoristického spisovateľa, považujem Pavla Vilikovského. Pokiaľ ide o deľbu pohlaví, jediné zovšeobecnenie, ktorého sa dopustím, je to, že na Slovensku máme možno viac autorov, ktorí sú presvedčení o svojom ohromujúcom zmysle pre humor, ale v skutočnosti sú iba otravní a trápni.
Nechcete byť konkrétna?
Nie, pretože, čo sa môže zdať mne trápne, inému sa môže vidieť skvelé. Každý si aj tak píše, čo chce, no a ja si zasa o tom môžem myslieť svoje.
Čo rada čítate? Akých autorov?
Úprimných, autentických. Takých, kde nemám pocit, že text je vydretý, štylizovaný, vymudrovaný. Kde všetko plynie s ľahkosťou, no nestráca sa pôžitok z literatúry a čítania. Mojím veľkým obľúbencom bol Alberto Moravia, ale neskôr som si ešte viac zamilovala Ericu Jongovú, Henryho Millera, Sándora Máraia... Je ich veľa, teraz si na všetkých určite nespomeniem.
Rozlišujete ženské a mužské písanie?
Určite by som klamala, keby som povedala, že ma nezaujíma, či knihu napísal muž, alebo žena. Vo všeobecnosti sa od žien až tak veľa neočakáva, no o to príjemnejšie vedia prekvapiť. Pre mňa bol takým šokom a priam neženskou knihou napríklad drsný Veľký zošit Agoty Kristofovej.
Čím vás kniha šokovala?
Úsečnosťou, jazykovou striedmosťou či absenciou akéhokoľvek sentimentálneho podfarbenia, ktoré však prekvapivo vyústili do neuveriteľne silného záznamu o vojnových a povojnových škodách v ľudských dušiach.
S herečkou Oľgou Belešovou a čerstvou knihou Jedy (2008)
Čo všetko alebo kto všetko vás inšpiruje?
Pri písaní fejtónov ma určite najviac inšpirovala moja rodina, najmä manžel. Ten je vždy vďačným terčom môjho vtipkovania. Pokiaľ ide o romány, neviem presne odpovedať, aké rôznorodé okolnosti a stretnutia spôsobia, že zrazu sa zjaví téma aj s postavami. Niekedy poslúži fabulácia nejakého momentu vytrhnutého z reality, inokedy realita sama. Je to rôzne, ale vždy je to ako nádych.
Takže manžel. Čo vraví na to, že vás inšpiruje?
Zabáva sa. Moje knižky a písanie sú len jednou malou časťou nášho života, netreba to preceňovať.
Aký je váš vzťah k chatovaniu, k internetu, e-mailovaniu, k Facebooku?
Určite pozitívny, aj keď nie som ten typ, čo desaťkrát za deň informuje na Facebooku, čo jedol, videl a aký je jeho zdravotný stav.
Prečo to podľa vás ľudia robia?
Drvivá väčšina z nás potrebuje publikum, ocenenie, pozornosť, potlesk – aspoň virtuálny – a Facebook je ideálnym javiskom, kde sa možno predvádzať. Každý tam o sebe prezrádza najviac najmä medzi riadkami, a občas sa ani nečudujem, že niektorí moji priatelia si už svoje konto na Facebooku zrušili a iní si profil ani nezaložili.
Ako vznikol nápad vydať v spolupráci s Petrom Macsovszkým Klebetromán?
Ten nápad vznikol kdesi v bufete na festivale ezoteriky v bratislavskom PKO. Pozorovali sme okolo seba čulý ruch a naháňanie sa ezoterikov za prednáškami a predmetmi duchovnej spotreby, ktoré sa v ničom neodlišovalo od behania po obchodnom dome. Bavili sme sa, komentovali sme rôzne figúrky, ktoré sme už poznali z videnia alebo aj osobne, a tak nejako sa zrodil nápad zvečniť tento bizarný kaleidoskop postavičiek aj v knižke. Nakoniec sme k tomu pripojili aj ďalšie society, ktoré nás podobným spôsobom fascinovali, a to spisovateľskú a potom tú, ktorá je známa z bulváru.
Urazil sa niekto, kto sa tam našiel?
Jedna osoba napísala Petrovi po prečítaní Klebetrománu esemesku, že má v duši chlamýdie. Divili sme sa, prečo sa jej vskutku vymyslená epizóda tak dotkla, odhliadnuc od faktu, že pred časom sa nerozpakovala zverejniť detaily svojho intímneho života. No zažili sme aj opačné reakcie, ľudia sa na svojich karikatúrach zabávali, ba čo viac, v knihe sa dokonca našli aj tí, na ktorých sme si pri písaní v skutočnosti vôbec nespomenuli.
Dávate čítať to, čo napíšete, svojmu manželovi?
Väčšinou mu to čítam sama, ešte keď mám text rozpísaný. Keď ho náhodou nachytám, že zadriemal alebo po očku škúli do novín alebo do mobilu – našťastie sa to nestáva často – urazím sa, ale zároveň je to pre mňa signál, že asi treba prerábať.
Čo vraví väčšinou na to, čo napíšete?
Keď nevraví nič, je zle, lebo to predznamenáva výbuch. Vie byť veľmi kritický a vyčítať mi každú drobnú chybu, najmä tie logické. No o to väčšmi ma teší jeho pochvala, prípadne keď počúva a len sa pochechtáva.
Prečo ste debutovali pod menom Mina Murrayová? Z ostychu?
V čase vydania mojej knihy som už ostychom netrpela, ale moje fejtóny boli známe pod značkou Mina Murrayová. Ale máte pravdu, začala som ich podpisovať do časopisu pseudonymom, pretože som sa obávala reakcií svojho okolia.
A aké napokon boli?
No pozitívne!
Dnes už necítite potrebu skrývať sa pod pseudonym?
Každý pseudonym je na Slovensku vo veľmi krátkom čase prezradený, nemá to teda nijaký význam. Potreba skrývať sa pod pseudonym u mňa zakapala a odhováram od nej každého autora, ktorý o ňom premýšľa.
Dve čiarky nádeje (2007) a v pozadí dcéra Miriam
Je lepšie ísť s kožou na trh? Keď použijete pseudonym, nemôžete si ani vychutnať prípadnú slávu.
S tou slávou to asi na Slovensku nie je také horúce... Ale áno, je lepšie ísť s kožou na trh, aj keď je to niekedy ťažké.
Keď čerpáte námety zo svojho súkromia alebo okolia, používate autocenzúru alebo to v tej chvíli neriešite?
Nijaký dobrý námet alebo príhodu by som neobetovala na úkor autocenzúry, ide skôr o formu podania. V záujme textu však neraz niečo zveličím, iné zasa stlmím, ale to je prirodzené.
Nijaký dobrý námet by ste neobetovali?
Azda nie, ale pripúšťam, že človek nikdy nevie.
Vyčítal vám niekedy manžel, generálny riaditeľ vydavateľstva Petitpress, že sa spoznal v tom, čo ste napísali?
Manžel je manžel, bez ohľadu na to, kde pracuje. Začali sme spolu chodiť ešte ako študenti na vysokej škole, on trochu hipisák a bohém, čo mal sotva dva svetre, ja zaľúbená po uši, vymódená v šatách, čo mi po vynosení posúvala mamina kamoška – herečka. Pokiaľ ide o funkcie, sú dočasné a človek by si ich nemal príliš zabetónovať do vedomia. Manžel mi preto nič nevyčíta, skôr žartom lamentuje, že „zasa bude vyzerať ako chuj“. Aj mama mi už povedala, že „to si nemusela“ a pätnásťročná dcéra ma zasa opätovne varuje, aby som do kníh nepísala „nič neslušné“, lebo bude mať hanbu pred spolužiakmi. No keby človek zohľadnil všetky požiadavky tohto typu, asi by mohol písať maximálne tak recepty.
Možno by boli zaujímavé...
Ja a varenie, to by bolo skôr sci-fi!
Využívate písanie aj ako nástroj pomsty? Keď vás niekto nahnevá, tak mu to v knižke spočítate, ako to robil napríklad Belmondo vo filme Muž z Acapulca?
Neviem, ako to robil Muž z Acapulca, ale niekedy malej zlomyseľnosti neodolám, to nepopieram. No kniha ako nástroj pomsty je asi silný výraz, hoci o jednej som čítala skvelý román, vrelo odporúčam. Napísal ho Jean-Jacques Fiechter a má rovnomenný názov: Nástroj pomsty.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že ste mali aj obdobie, keď ste nepísali, ale chýbalo vám to, vraj ste sa cítili psychicky diskomfortne. Čo vám teda písanie dáva?
Radosť z toho, že som kreatívna. Písanie je tvorivý akt, a to hovorí za všetko.
Nemusíte sa do písania nútiť?
Niekedy sa musím aj nútiť, lebo som dosť lenivá. A sadnúť si každý deň ráno na zadok za počítač a skoncentrovať sa, stojí v prípade, že inak by som mohla spať povedzme do desiatej, aj istú dávku sebazaprenia. Ale ako sa vraví, najťažšie je vždy začať, potom ma už pohltí samotné písanie a teším sa z neho. Píšem cez deň, dopoludnia aj popoludní, cez víkendy však nie. Výnimkou bola iba práca na knižke o tarote, tú som písala na jeden ťah, nehľadiac na piatok-sviatok.
Prečo?
Podklady pre túto knihu som si pripravovala niekoľko rokov a keď som sa konečne pustila do samotného písania, prácu som mala rozvrhnutú presne deň po dni a potrebovala som sa koncentrovať akoby na jeden ťah.
Čím vás fascinuje tarot?
Je to, ako ovládať ďalšiu reč, reč symbolov. Tarot má mnoho významových vrstiev a to, že sa pomocou neho najmä veští, je skôr na škodu. V tarote je však napríklad symbolicky naznačená aj cesta hrdinu, tak ako ju rozpoznávame v každom príbehu či románe.
So spisovateľom Petrom Macsovszkým počas autogramiády knihy Klebetromán (2004)
Podľa čoho si vlastne vyberáte námety?
Podľa chuti zapodievať sa a žiť s nimi potom niekoľko mesiacov.
Aký máte vzťah k ženskému románu?
V podstate záporný. Ale o svojich ženských románoch si myslím len to najlepšie.
No práve, sama ste ich pár napísali. Jeden je dokonca trochu paródiou na ženské romány, robíte si v ňom posmech z typickej autorky tohto žánru.
Pravdepodobne máte na mysli Topánky z papiera a postavu Aleny Kapustovej-Kucharčíkovej. Podľa mňa dívať sa na veci z iného uhla pohľadu a pokojne aj so sebairóniou, je ozdravujúce.
Na žurnalistiku ste už zanevreli? Bavilo vás písať do novín?
Bavilo, ale nejako som stratila svoj publikačný priestor. Písala som rada o knižkách, robila rozhovory so spisovateľmi, teraz je priestoru pre tieto témy v novinách a časopisoch čoraz menej.
Nikdy ste netúžili byť investigatívnou novinárkou?
Netúžila a ani nato nie som disponovaná.
Čítate ženské časopisy?
Pravdaže! Ale nie všetky, samozrejme.
Kedysi ste sa so spolužiakmi stretávali v kaviarni U Michala. Kto tvoril vašu partiu?
Do Michala nás chodievalo z ročníka len pár. Stretávali sa tam skôr mladí spisovatelia, napríklad Barbarská generácia – Litvák, Zbruž, Turan, ďalej Urban, Lehenová, Kolenič, Herko, Žiak a mnohí iní, aj starší. Ľudia si tam odporúčali knihy, predvádzali svoje úlovky z antikvariátu oproti, ale väčšinou len tak klebetili. Niektorí pri káve, iní pri víne. O partii sa hovoriť nedá, U Michala sa zostava hostí rôznorodo obmieňala, bola to kaviarenská spoločnosť so všetkými svojimi pôvabmi aj nešvármi.
Mali ste ambície aj ako výtvarníčka. Toto vás už neláka?
Opäť mi chcete prišiť ambície? Ale ja som naozaj v podstate nevýbojný domased. Maľovala som veľmi rada a s chuťou, najmä v detstve a v puberte, v dospelosti som sa k tomu na chvíľu vrátila, ale len ako k ďalšej tvorivej činnosti, ktorá mi robí radosť.
Podporuje vás manžel v písaní?
Určite, a to už len tým, že mi umožnil byť na voľnej nohe.
Tiež mal kedysi literárne ambície.
Písal výborné poviedky, ale teraz tvrdí, že román by nedokázal napísať. Niekedy ho nabádam, aby to skúsil, ale nemá čas. Minulý rok mu však vyšla báseň v literárnom časopise Vlna, bol to skvelý úlet, ktorý som ocenila.
Pomáha vám v živote humor, sebairónia?
V niektorých situáciách áno, aspoň s odstupom času.
Čo vás vie najviac vytočiť?
Takmer všetko, od mrznúceho počítača až po nehorázne meškanie manžela. Ale koho to nevytáča, no nie?
Vo vašich poviedkach sa objavuje postava matky, zrejme ste sa inšpirovali svojou mamou. Aké ponaučenia vám dala do života?
Aby som nikdy nezabúdala, že som jej dcéra! A nato sa veru ani nedá zabudnúť, lebo moja mama je veľmi výrazná a originálna osoba. Jej slová mi znejú v hlave ako echo už štyri desaťročia, takže len čo prídem domov a odkopnem topánky, už aj mi kdesi v ušiach zaznie: „Uprac si tie topánky, ty dareba-darebná!“ Ale nemyslím to nijako zle, moja mama mi dala dar humoru a schopnosť pozrieť sa na veci s nadhľadom. Výrok, ktorý ju charakterizuje a ktorým u mňa zabodovala kedysi v puberte, hovorí za všetko: „Deniska, ser na hovno!“
Krst poviedkovej antológie Sex po slovensky v roku 2004. Denisa Fulmeková do knihy
tiež prispela svojou poviedkou a ocitla sa tak medzi výkvetom slovenských spisovate-
ľov. Horný rad zľava: dramaturgička a scenáristka Vanda Feriancová, editor antológie
Dušan Taragel, scenáristka Zuzana Tatárová, redaktorka antológie Zuzana Šeršeňová,
krstný otec, dnes už nebohý sexuológ Ján Vrabec, riaditeľka vydavateľstva Ikar
Valéria Malíková, spisovateľ Peter Krištúfek, spisovateľ Pavol Weiss, Denisa Fulmeková
a speváčka, herečka a príležitostná autorka Lucia Piussi. Dolný rad: publicistka
a autorka Jarmila Mikušová, grafický dizajnér Ján Feranec a spisovateľ Peter Šulej
Ozaj, čo vravia na vaše knihy rodičia?
Aby som o nich nehovorila ako o ženských románoch, lebo im škodím.
O čom bude vaša ďalšia kniha?
O dvoch rôznorodých dvojiciach, ktoré prechádzajú procesom umelého oplodnenia. Názov románu je Čakáreň.
Pôsobíte dojmom distingvovanej ženy, dámy, pritom viete prekvapiť aj drsnejším humorom. Ako to ide dokopy s týmto vaším „imidžom“?
Imidž si nebudujem, som aj jemná, chvíľami azda aj distingvovaná, ale nebudem sa tváriť, že nepoznám vulgárne slová. Čím viac je človek prirodzený, tým je slobodnejší, ale ja sa teda zďaleka za slobodného človeka nepovažujem.
Nie?
Alebo áno?
Denisa Fulmeková (1967)
