SME

Občas sa treba zastaviť, aby duša dobehla telo

PETER KRIŠTÚFEK je umelec – obojživelník. Doma je v literatúre rovnako ako vo filme a súkromným relaxom je preňho hudba.

Po románe Šepkár v jeho knihách spätne nachádzali ironický podtext, no Blíženci a protinožci sú, ako vraví, jeho prvá vážna kniha. Odohráva sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, a tak bola reč aj o nich.

Mladí ľudia namiesto kúpaliska v horúčave počúvajú o knihách. Na festivale Pohoda, kde sme vás videli besedovať, raz-dva vznikol dojem, že čitateľ našej literatúry žije, ba množí sa. Je to tak?

Posledných štyri-päť rokov mám pocit, že pôvodnú slovenskú literatúru mladí ľudia berú ako niečo, čo sa oplatí zobrať do ruky a čítať. Na festivaloch, kam prišli najmä za hudbou, je to špecifické. Ale ak je tam literárne podujatie, sú zvedaví.

Uživí vás písanie?

S humorom hovorím, že uživí, pravidelný príjem mám z relácií o literatúre, ktoré robím pre televíziu. Spisovateľov u nás vždy živí aj niečo iné ako literatúra. Je to ťažké, ale ako poznamenal môj spolubesedník na Pohode Mišo Hvorecký, možno je to v niečom dobré. Človek by mal písať, len ak má vnútornú potrebu. Mal by o to istým spôsobom bojovať.

Netajíte, že pre vás literatúra nie je zvestovaním veľkých právd. Trochu kacírske na fach, od akého čakajú svedomie národa, nemyslíte?

Chcel som povedať, že sa netreba brať tak vážne. Páči sa mi, čo povedal Viliam Klimáček, ktorý sa pokladá za introverta, hoci hrá divadlo: písanie je komunikácia, lenže ako základný rozhovor s ľuďmi a svetom, nie zvestovanie veľkých myšlienok. Pre mňa je písanie aktom slobody. Nielen tvorivej, ale - napriek rôznym teóriám, že človek nikdy nie je slobodný - slobody ako-takej. Keď píšem, môžem žiť životy iných ľudí, vytvoriť realitu, akú chcem. Jediné, čo ma obmedzuje, som ja sám.

Píše sa vám ľahko?

Hlavne píšem priebežne. Prepínam medzi niekoľkými činnosťami, ktoré robím naraz. Pri písaní mám dve fázy. Prvá je, keď text impulzívne vychrlím, často na papierikoch, poznámkach v mobile. Potom príde druhá, racionálna fáza, keď z toho vytesám tvar. Tá trvá omnoho dlhšie. V poslednom románe Blíženci a protinožci je viac línií, ktoré sa spájajú v príbehu o vzťahu, láske, sexe. Zdá sa, že to plynie jednoducho, ale dosiahnuť to bolo veľmi ťažké. Ako režisér som uplatnil skúsenosti zo strižne. Vyslovene som strihal a skladal mozaiku.

Postavou je tu bývalá prostitútka závislá od drog a v knihe sú jej spomienky. Ako to, že pôsobia tak autenticky?

Kedysi v deväťdesiatych rokoch som mal v rádiu RMC reláciu o vtedy trochu tabuizovaných témach: narkománia, prostitúcia a podobne. Vyspovedal som mnoho ľudí na spoločenskom okraji a nahral ich na pásky. Tie som nedávno našiel a zistil, že obsahujú zaujímavé veci. No napriek tomu, že to v knihe vyzerá ako prepis, vytvoril som nové texty, hoci som vychádzal z faktov, ktoré som mal takto nazbierané.

obr_1.jpg

Desaťročný Peter Krištúfek pod grafikami Albína Brunovského


Tušíte, čo tí ľudia robia dnes?

S jednou dievčinou prostitútkou som bol v kontakte naposledy pred šiestimi-siedmimi rokmi. Ostatní neviem, ako dopadli - väčšina z tých príbehov sa najmä pre drogy nekončí dobre. No zámer nebol šokovať spoveďou prostitútky. Dôležité bolo pre mňa opísať vzťah dvoch ľudí. Obaja – spisovateľ Adrián aj Nora - sa určitým spôsobom predávajú. On píše knihy pre iných, ona predávala telo. Vždy dodávam, že to v knihe nehodnotím. Neviem, či je morálne zlé písať pre niekoho iného knihy.

A vy? Dali by ste sa nahovoriť písať pamäti televíznej celebrite?

Nie, lebo to pokladám za deformujúce a nezaujímavé. Ale nechcem hodnotiť iných, ak to robia, či je to v poriadku, alebo nie.

V knihe sú rozsiahle pasáže v hovorovom jazyku. Ako to znášali korektori?

S korektorkou alebo s korektorom zvádzam tvrdý boj vždy pred tým, než mi vyjde knižka. Teraz som si našiel spriaznenú dušu, ktorú som dlho hľadal. Pani Zuzana Púčeková nie je demagogicky zameraná, ako mnohí korektori, čo chytia slovník, a keď tam výrazy nie sú, tak ich nepustia. Rovno som spísal zoznam slov, ktoré som nechcel zmeniť. Veľa sme nad tým sedeli, ona pochopila všetky zámery. Tak sa do nich vžila, že som prijal aj niektoré jej vylepšenia.

Román má denníkovú formu, písali ste si niekedy denník?

Robím to už mnoho rokov a veľmi ma to baví. Austrálski aborigináli majú mýtus: keď dlho pochodujú, v istej fáze sa musia zastaviť, aby duša, ktorá kráča, dobehla telo. To je pre mňa písanie denníka. Udalosti sa často rýchlo valia a denník je moment, keď ich treba hmotne zaznamenať. Zastavím sa a dobehne ma, čo sa vlastne stalo, akoby som to znovu prežil. Hovorím, že niekedy zažívam veci, až keď sa mi dejú v denníku (Smiech).

obr_2.jpg

Autogramiáda k románu Šepkár. Ako sa divadelný šepkár zapletie do politiky –
fantastická realita knihy je satirou, ktorú by mohli pochopiť aj čitatelia v zahraničí

Problém s denníkom je, že núka sebaobraz. Cenzurujete, čo o sebe píšete?

Kým denník nemáte zaheslovaný v počítači, nemôžete byť úprimný ku všetkému, čo v ňom hodnotíte. Fakty, hoci nevedome, manipulujete. Iná vec je štylizovaná verzia denníka, ak ho niekto vydá. To mi už príde zvrátené, ako keď človek zverejní svoje akty na internete. Navyše, vydané denníky sa často hrajú na surový záznam reality, pričom sú redakčne upravené. To už je, myslím, vysoká formu narcizmu.

Čím to je, že aj vyše tridsať rokov od slávnej spovede Deti zo stanice zoo ľudí stále priťahujú príbehy drogovo závislých?

Je to niečo temné, tabuizované. Drogy sú pre mňa veľká – teoretická – téma, hoci je ťažké uchopiť ju bez moralizovania a zároveň, aby z nej nebolo klišé. Silnejšia ako dnes bola v deväťdesiatych rokoch. Tie boli ako štrbina medzi dvoma svetmi, keď bolo všetko nové a diali sa fascinujúce veci. Ľudia boli veľmi naivní, ale aj očarení. Pamätám si to z relácií, ktoré som vtedy robil v rádiu. Vyrojilo sa napríklad veľa veštíc, mal som tam kartárku z Obchodnej, alebo typológa, pána, ktorý tvrdil, že študoval v Anglicku, ale pritom bol vodič autobusu. Užasne vedel manipulovať s ľuďmi a bol veľmi bohatý. Existoval dokonca časopis Závislosti, kde boli príbehy narkomanov.

Občas cítiť, ako sa doba doslova trhá od prítomnosti, aby z nej bola minulosť. Zažívame, ako sa niečo také práve deje s deväťdesiatymi rokmi minulého storočia?

Presne ste to pomenovali. Akoby súčasnosť nebolo možné ihneď komplexne opísať, a bolo na to treba odstup - desať rokov a viac. Pritom je veľa miest slovenskej histórie, ktoré nie sú zmapované. Myslím, že prvý krôčik v reflektovaní minulosti v celom kontexte a s odstupom urobil Pavol Rankov v románe Stalo sa prvého septembra. To je kniha, akých by sme potrebovali aspoň desať.

obr_3.jpg

So sestrou a vydavateľom Albertom Marenčinom. V jeho vydavateľstve
Krištúfkovi vyšli knihy Mimo času, Šepkár aj najnovší Blíženci a protinožci

Plánujete niečo podobné?

Píšem väčší text, bude sa volať Dom hluchého. Vyplynul z toho, ako som bol istý čas posadnutý rodinnou históriou a pátral po osudoch starých otcov. Jeden bol významným lekárom v Pezinku, druhý pilotným esom, s ktorým som zažil výbornú príhodu. Na základnej škole nám kázali získať informácie o Slovenskom národnom povstaní od starých rodičov. Babka to zaranžovala, dedko bol veľmi nervózny. Pripravil som sa, že si budem písať poznámky a moja prvá otázka bola: ‚Koľko si zostrelil tých nemeckých lietadiel?‘ Vtedy dedko okamžite vypol, nevedel o tom rozprávať. Dlho potom, pred piatimi rokmi, keď už nežil, som sa z monografie o vojnových pilotoch dozvedel, prečo. Bol síce pilotné eso, ale bojoval v slovenskej armáde a lietadlá, ktoré zostrelil, boli sovietske. Potom bol aj v povstaní – ale kríže a vyznamenania mal za ťaženie proti Sovietskemu zväzu. Zrejme ich po vojne musel zničiť. Keď som sa ho teda na to pýtal ako žiačik niekedy v roku 1984, nemohol mi to ani vysvetliť, aby z toho nebol problém. Osudy našich starých otcov sú spletité a slovenská história je v nich zaznamenaná tak, že k nim netreba nič pridávať. No pokiaľ ide o plánovaný román, naša rodinná história v ňom nakoniec takú veľkú úlohu zrejme hrať nebude. Bol to len prvý moment inšpirácie.

Ako vás vychovávali rodičia?

Otec je lekár, mama scenáristka. Vychovávala ma liberálne, zo všetkých doktrín, či kresťanskej, alebo komunistickej sme si väčšinou robili žarty. Doteraz nie som schopný brať vážne veľkohubé rozprávania o podobných veciach. Z detstva si pamätám, ako som chodil s mamou do televízie. Vtipné je, že v tých istých chvíľach tam chodil aj malý Dado Nagy, ktorého otec tam tuším robil elektrikára. Dado je jeden z mojich najbližších priateľov, ale vtedy sme sa nestretli, hoci sme museli vedľa seba veľakrát prejsť.

Vráťme sa k deväťdesiatym rokom. Ako ste ich prežili?

Ako prebudenie, a to nemyslím politicky. Rozmýšľať nad svetom som začal práve okolo roku 1989, ktorý pre mňa prišiel práve včas. Svet som začal vnímať cez lásky, vzťahy. Začal som robiť v Rádiu Ragtime, čo bolo úžasné obdobie a Ragtime bola bašta slobody. Začal som písať, uvažovať o réžii, hoci medzitým som sa dva roky venoval biológii.

obr_4.jpg

Propagátor kníh Dado Nagy (vľavo) a Kornel Földváry sú jeho blízki priatelia a zároveň
spolupracovníci aj na poli literatúry. Na snímke krst knihy Mimo času v divadle a.ha


Čo vás bavilo na vede?

Naučila ma analyticky rozmýšľať. Dodnes ma baví a som posadnutý hmyzom. Mal som obdobie, keď som zbieral chrobáky, niekoľkokrát som si vypestoval z húsenice cez kuklu motýľa. To je v niečom neuveriteľný zážitok.

V čom?

Pozorujete, ako z kukly zrazu vylezie niečo neforemné, čo vyzerá ako spotvorená húsenica s pokrčenými krídlami. V priebehu hodiny z nej vznikne motýľ. Sledujete premenu, ako si napumpuje do krídel vzduch a tie sa rozprestrú. Na vlastné oči je to celkom iné ako v prírodopisnom filme. Hmyz je fascinujúca forma života. Inak vníma svet a pozerá sa na nás.

Napriek tomu ste biológiu a hmyz zamenili za filmovú réžiu.

Problém bol, že som mal k biológii veľmi romantický vzťah. Nie ako človek, ktorý chce zvieratká strkať do liehu a dávať do systému, takže som štúdium po dvoch rokoch skončil. Vtipné je, že som mal spolužiaka, čo sa tak venoval mikrobiológii, že v lete namiesto dovolenky vymýšľal antibakteriálne mydlo vo Virologickom ústave. Myslel som si – kto bude biológom, ak nie on? A nedávno som sa dozvedel, že vedu nerobí a podniká v jednej banálnej oblasti. To sú paradoxy života.

obr_5.jpg

Dokumentov o hudobníkovi a filmárovi Dežovi Ursinym bolo plánovaných viac, no
len Momentky to dotiahli do kín. Delegácia tvorcov k premiére filmu v zime 2008


Dnes sa sotva chce veriť, že kedysi vysielalo také kvalitné a dramaturgiou nekompromisné rádio ako Ragtime. Ako ste sa dostali k moderovaniu?

To bola absolútna náhoda. Otec kamaráta rozbiehal Rádio Zóna pri katedre žurnalistiky, ktorá poskytla priestory. Bol rok 1991 a nik poriadne nevedel, ako má rádio fungovať. Zariadenie získala Nadácia Rádia Ragtime, Vlado Talian získal frekvenciu a časti sa spojili do jedného rádia. Mimochodom, v Rádiu Zóna začínalo viac ľudí, ktorí sa neskôr v médiách presadili, napríklad Martin Lengyel alebo Juraj Miškov. Hoci som nepredpokladal, že budem moderátor, nakoniec som sa tým istý čas živil aj v RMC Rádiu a Twiste. Čo som zbožňoval, boli nočné telefonické relácie. Prídete s jedinou vetou, ktorá je témou. Sadnete do štúdia, ľudia vám telefonujú a rozvíjate tému tri hodiny. Niekedy to vyšlo tak, až ma z toho aj teraz mrazí. Ale atmosféra doby sa zmenila – dnes už by nebolo možné rádio Ragtime, ani nočné telefonické relácie vo vtedajšej podobe.

Úryvky románu Šepkár nedávno zaradili do americkej antológie Best of European Fiction 2010. Čo sa pre vás zmenilo?

Takmer mi to vyrazilo dych, veľmi sa z toho teším. Najmä som zvedavý, ako budú knihu čítať v inom kontexte. Prekladateľ do nemčiny mi hovoril, že nevie, ako by knihu vnímali Nemci, pripadá mu priveľmi slovenská – tak čo potom Američania? Zaujímavé bolo, ako ma editor bombardoval otázkami, aby som dovysvetlil veci, ktoré sú evidentne mystifikácie. Takže som zvedavý, ako budú schopní to odlíšiť, aby si nemysleli, že v strednej Európe žijeme ako na Marse.

Citáty z iných kníh v tomto románe sú teda reálne alebo vymyslené?

Pochádzajú zo zdravovedy z roku 1923. Hrdina z nej používa citáty vytrhnuté z kontextu, podobne ako sa vytrhávajú z Biblie, čo som chcel jemne ironizovať. Pochopiteľne, vždy sadnú na veci, čo sa mu dejú, pretože ak prekrútené útržky vyberiete z kontextu, asociatívne ich nasadíte na čokoľvek. To sa týka Biblie, zdravovedy, príručky na obsluhu práčky, všetkého. O tom je vlastne celý román Šepkár. O zneužívaní jazyka.

obr_6.jpg

Hudobník Oskar Rózsa pravidelne hráva na krstoch kníh Petra Krištúfka a robil
hudbu aj k dokumentu o Dežovi Ursinym Momentky. Mimochodom, s Ursinym
nahrával aj jeho posledný album Príbeh v roku 1994

Vy pritom staré, bizarné knihy zbierate. Čo je to za záľubu?

Kupujem ich v antikvariátoch, na blšákoch, burzách. Je to moja úchylka a záľuba. Zbožňujem spotvorené podoby jazyka, starý jazyk aj jazyk v stave zrodu. Preto rád čítam Markétu Lazarovú Vladislava Vančuru, ktorá je písaná archaickou češtinou. Tá má v Česku iný kontext ako poslovenčená čeština, aká sa medzi vojnami v literatúre používala u nás. Z tohto obdobia mám aj česko-slovenský slovník, ktorý Čechom vysvetľuje slovenské výrazy. Je to vtipné čítanie a zároveň je tam asi polovica slovenských slov takých, že ani ja im už poriadne nerozumiem.

Keď ste s Dadom Nagyom nakrúcali dokument o zámku v Budmericiach, hrozilo, že tento azyl pre spisovateľov zanikne. Ako to teraz vyzerá?

Spravuje ho Literárny fond, ale patrí ministerstvu kultúry a opäť im končí zmluva. Ťažko povedať, ako rozhodne nový minister.

Sú názory, nech táto socialistická vymoženosť zanikne čím skôr.

Je smiešne takto paušálne to odsudzovať. Budmerický zámok isteže mal elitársky nádych, ale dnes je to najmä krásne miesto s nádherným parkom a má úžasný genius loci. Tam sa nedá robiť nič iné ako písať. Je to ako kláštor. Keď sme tam boli s Dadom prvýkrát, smiali sme na predstave, že by nás chyžná kontrolovala, koľko toho napíšeme. Už menej sa vie, že podobný zámok v Moravanoch nad Váhom mali výtvarníci a v Dolnej Krupej hudobníci. Pripadá mi fascinujúce, že tam mali hudobné nástroje, aj keď neviem, kde – v izbách, v spoločenských sálach?

Zachytiť minulosť, kým nezmizne – to spája viaceré vaše projekty. Najnovšie sú to pamäti Kornela Földváryho, ktoré prepisujete podľa jeho rozprávania.

Kornelov život sú kompletné dejiny 20. storočia. On je fenomenálny rozprávač a dokáže ich štylisticky podať, vylúpnuť detail ako symbol, aby fascinujúcim spôsobom vypovedal o dobe. Pritom to podľa všetkého nerobí vedome. Len rozpráva príhodu z detstva a pokračuje ďalej, ani mu to nedôjde. Vraví, že je lenivý písať pamäti a možno je to tak dobre. Ja som len sekretárka, poslucháč, sem-tam sa niečo spýtam. Redakciu robí on, len som ho ešte prosil, aby nepreštylizoval hovorovú reč. Veľmi mi pomohla Dorota Kráková, ktorá tiež zbožňuje Kornela, podujala sa prepísať asi tridsať pások. Okrem toho, Kornel si už päťdesiat rokov každý týždeň vymieňa listy so sestrou, ktorá žije v Trenčíne. Tie od nej si nechával, ale svoje nie, takže Kornelova manželka ich začala prepisovať, alebo ich on sám kopíruje, aby sa zachovali.

obr_7.jpg

„Raz za týždeň si zajamovať s kamarátmi je skutočná očista,“ hovorí Peter Krištúfek.
Na snímke s kolegom – spisovateľom Pavlom Rankovom v divadle GUnaGU

Ďalší, o kom ste nakrúcali: hudobník a filmár Dežo Ursiny. Viaže sa vám jeho hudba k životným etapám?

Keď som mal úzkostné obdobie, počúval som skladbu Na ceste domov. Môžem ju počuť miliónkrát a po chrbte mi stále behá mráz. Dežo prežíval vnútorne žiarivé obdobie, keď robil album Modrý vrch. Ten som objavil v podobnom období svojho života. Keď mi bolo v rámci konca jedného vzťahu clivo, pamätám sa, že raz som sa pri skladbe Lúka aj rozplakal.

On v hudbe neustrnul a výrazom sa desaťročia posúval, čím vzniká dojem, akoby nebol jeden, ale hneď viac ‚Dežov‘. V akej fáze ste ho objavili vy?

Pred rokom ´89 jeho cédečká neboli a spôsobom, ako ho počúvame dnes, sa Dežo nepočúval. Ozajstný záujem oňho prišiel až po revolúcii. V osemdesiatych rokoch som poznal jeho veci, ale vtedy sa mi ešte nepáčili. Album Modrý vrch, a to sa hanbím, som prvýkrát počul až v Rádiu Ragtime. Úplne ma opantal. Keď som objavil Provisorium a Pevninu detstva, ani som neveril, že také niečo môže existovať.

Bola to osobnosť obklopená legendami. Padli vaše osobné mýty, aké ste o Ursinym mali?

Mám pocit, že som sa o ňom toho dozvedel možno o tretinu viac, ako som sa dozvedieť chcel. No v ničom som sa nesklamal. Vedel som, že mal divokú a v niečom problematickú povahu. Ak sa opýtate jeho tridsiatich blížnych vrátane bývalých manželiek, na povrch vždy vyplynie všetko možné. Mnohé veci sa do filmu nedostali a ani nebudú zverejnené. Jednoducho, zaujímali len mňa osobne. Fascinuje ma, ako banálne, alebo spakruky mohli vzniknúť skladby, ktoré pre iného toľko znamenajú. Napríklad skladba Lúka, nad ktorou, keď vznikla, podľa Ivana Štrpku ani dlho nerozmýšľali. Pýtal som sa – je to pieseň o láske? Hovorí, nie. Nerozumiem, ako mohli nahrávať v takom šialenom tempe. Štrpka napísal texty, Dežo mal tiež pomerne rýchlo hotovú hudbu. Potom čakali rok na termín v štúdiu, prišli a za dva-tri dni nahrali album. Iná kapela by bola rada, ak by to zvládla za pol roka.

Kým žil, nestihli ste sa s Ursinym osobne stretnúť. Bolo lepšie, že ste mali odstup?

Je známe, že on obdiv fanúšikov nemal veľmi rád, často ich s prehľadom odbil. To by sa, obávam sa, stalo aj mne. Je mi ľúto, že som nemohol zachytiť, ako o hudbe rozpráva on sám, iná otázka je, či by som k nemu dokázal preniknúť. V tých časoch, keď som bol ešte v mnohých smeroch nezrelý.

V Česku film Momentky zaujal možno viac ako u nás. Prečo?

To zažil už Dežo, v Česku jeho hudba zaujala viac ako doma. Myslím si, že my, Slováci, neznášame históriu, a to nielen hudobnú, chceme rýchlo na všetko zabudnúť, minulosť odstrániť. Žijeme ako šťastní pacienti s poruchou pamäti. Preto ani doteraz žiaden dokument o Dežovi neexistoval. No koncom roka Momentky určite vyjdú na dévedéčku aj s bonusmi, čo sa do filmu nezmestili.

Napríklad aké?

Keď Oskar Rózsa úžasne predvádza, ako nahrávali album Príbeh a Jarovi Filipovi nefungoval kláves, alebo hrá na krídle klavírnu verziu piesne Pod hladinou. Výborné sú zábery so zvukárom Ďurom Solanom v štúdiách na Kolibe. Sme v miestnosti, kde sa kedysi nahrávalo a on ukazuje – tu sedával Dežo, tu Filip. Pritom je obrovská a prázdna, dnes tam nič nie je.

Momentky sú za vami, čím teraz žijete ako filmár?

Hraným filmom Viditeľný svet v auguste pokračujeme v nakrúcaní. Bude to príbeh človeka, ktorý sa snaží manipulovať osudmi iných a ukradnúť trochu z ich šťastia. Hľadali sme hlavného predstaviteľa, a keď sme sa s producentom dohodli na Ivanovi Trojanovi, bral som to s nadšením. Je to významný český herec, do Prahy na stretnutie s ním som šiel s malou dušičkou. Zrazu k nám oproti z pizzerie prišiel chlapík v námorníckom tričku, aké som mal na sebe zhodou okolností aj ja. Hovorí: „Jo, už vás tady asi půl hodiny šmíruji.“ Film je trochu aj o ‚šmírovaní‘, takže som pochopil, že sa mu scenár asi páči. Trojan je skvelý, padli sme si do oka. K tomu ešte Martin Štrba za kamerou... Veľmi sa teším.

Peter Krištúfek (1973)

obr_maly.jpgJe autorom troch poviedkových zbierok – Nepresné miesto (2002), Voľným okom (2004) a Mimo času (2009). V roku 2005 mu vyšla novela Hviezda vystrihnutého záberu a v roku 2006 súbor scenárov o Rote pomalého nasadenia (spolu s Dadom Nagyom). V roku 2008 vydal svoj prvý román Šepkár, ktorý bol za Slovensko nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen a na cenu Anasoft Litera 2008. V máji 2010 vyšiel jeho nový román Blíženci a protinožci. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2000, 2002 a 2004). Poviedky a krátke texty publikuje v novinách a časopisoch na Slovensku a v Čechách, a v rozličných zborníkoch. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU a aktívne sa jej venuje. Nakrútil vyše dvadsať autorských televíznych dokumentárnych filmov, celovečerný televízny film Dlhá krátka noc a dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym Momentky. Momentálne nakrúca podľa vlastného scenára hraný film Viditeľný svet.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 706
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 598
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 532
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 808
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 010
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 960
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 634
  8. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 6 605
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 761
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 520
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 384
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 11 256
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 373
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 348
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 128
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 424
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu