Kniha nie je historickou štúdiou ani nostalgickým spomínaním, ale smutno–smiešnou, neraz ironickou mozaikou desaťročia, ktoré sa pre autora začínalo hrou na pieskovisku a končilo prvými láskami.
Dnes takú baretku nosí vari len Bolek Polívka, vtedy mal plochú vlnenú čiapku s anténkou každý. Muži, ženy, deti. Proste symbol päťdesiatych rokov, v móde jeden z desiatok, tak ako medzi pochúťkami napríklad žltá malinovka krachelka či zemiakový cukor, alebo v iných sférach trebárs korčule na kľúčik či obligátny svadobný dar Zlatá Zuzana, čo bola súprava pohárov s farebným dnom a zlatou guľôčkou na stopke.
Istotou bol rokenrol
Pravda, takýchto „encyklopedických hesiel“ s bohatou fotodokumentáciou je v knihe Juraja Šeba Budovateľské 50. roky nespočetné množstvo, vrátane postáv obdivuhodných, rázovitých i neslávne známych (Vlasto Ružička, Nandy vybavovač či garnitúra politikov od Gottwalda po Bacílka) a udalostí krásnych, smutných až tragických (návšteva Gérarda Philipa, Akcia B či výmena peňazí). Ale aj miznúcich povolaní (lampári, ľadári či sódovkári), najväčších kriminálnych prípadov alebo jednej obrovskej istoty, ktorou bol pravý nefalšovaný rokenrol.
Publikácia o 50. rokoch je v krátkom čase už treťou Šebovou knihou návratov k uplynulým dekádam. „Začalo sa to spomínaním na zlaté šesťdesiate roky, to bol fenomén, o ktorom som si pôvodne písal len pre vlastnú potrebu. Texty som potom mailom poslal niektorým kamarátom,“ hovorí autor. Nápad urobiť z nich knihu mu vnukol Kamil Peteraj, a keď sa jej predalo 9-tisíc kusov, vydavateľ nezaváhal a Šebo už aj písal ďalšiu o 70. rokoch.
Pionier i miništrant
„Tie ma až tak nezaujali, no o to viac ma lákalo potom spracovať roky päťdesiate. Pre mňa to bolo desaťročie, začínajúce sa hraním v pieskovisku a končiace pri prvých láskach. A to je vždy najbezstarostnejšie obdobie života bez ohľadu na režim,“ hovorí Šebo.
Veľavravné je už motto knihy, báseň Padesátá léta s podtitulom Stálo to za hovno, ale byla sranda, ktorá sa objavila v nejakom českom samizdate z tých čias. Zrejme pseudonymný autor o novej dobe a nových cieľoch veršuje napríklad aj takto: „Zdali všichni přikyvují, nejsme si tak jistí, když na slovo netancují, Jáchymov to jistí.“
Istil to aj u Šebovho otca, ktorý sa stal obeťou politických procesov a strávil nejaký čas práve v Jáchymove. „Ako dieťa som však nevnímal celú hrôzu tých čias a prežil som napriek tomu celkom radostné detstvo.“ Kornel Földvári píše v doslove, že autor mal proti tým hrôzam mocný protijed, svoju mladosť, a tak tie najstrašnejšie udalosti po ňom akoby stiekli a zapísali sa viac do pamäti, než do srdca.
Samozrejme, potemkiniádu tých čias však zažíval aj malý Šebo, miništrant i pionier. „Mama, vieš, ktoré meno je najkrajšie na svete? Vladimír Iľjič Lenin. Dnes nám to povedala súdružka učiteľka, nepáči sa ti?“ spomína na domáci dialóg. „Ale áno, páči sa mi,“ odvetila mama. „No vidíš. Môžem ísť na omšu?“
Bolo to tak aj v Radošine
Zdanlivú náročnosť vybavovania si detailov spred polstoročia autor vyvracia tvrdením, že práve staršie spomienky sú uňho akoby plastickejšie. „Veľkou inšpiráciou boli fotografie, sám mám mnoho albumov z tých čias, a cenné zásoby majú aj kamaráti. Každá fotka je spojená s nejakým príbehom, ktorý zrazu pri pohľade na záber ožije.“ Netají, že v záujme pútavosti si občas niečo primyslel, nadľahčil, prehnal, skarikoval. „Nechcel som pri písaní uviaznuť v pasci nostalgického spomínania.“
Na rozdiel od predošlých kníh sa Šebo tentoraz snažil viac o autobiografickú polohu a opis faktov a udalostí (už len ich samotné vzkriesenie má cenu vzácneho dokumentu) sprostredkúva cez vlastné prežívanie. „Je to napísané z pohľadu Bratislavčana, o to viac ma potešilo, keď sa Stanislav Štepka vyjadril, že rovnako vnímal a prežíval atmosféru tohto obdobia aj on vo svojej Radošine a že takto to bolo na celom Slovensku.“
