S takmer dvadsiatkou básnických zbierok patrí Mile Haugovej už stabilná pozícia na poli slovenskej poézie. Jej autobiografia Zrkadlo dovnútra je poéziou jej života.
„Ako začať?,“ pýta sa celkom jednoducho Mila Haugová v úvode svojej autobiografie. Rovnaké slová sú použiteľné aj tu: Ako hovoriť o autobiografii, ktorá je pre autorku „moja ruka ukazujúca na mňa. Nástraha všetkými smermi. Dovnútra i von.“ Ako písať, hodnotiť spomienky, ktoré prechádzajú autocenzúrou možných reakcií živých alebo žijúcich v mysliach? Subjektívne, veľmi osobne až intímne. Presne tak, aké aj je Haugovej Zrkadlo dovnútra.
Po početnej poetickej tvorbe prišla Mila Haugová s prozaickým textom. Poéziu v ňom netreba hľadať - je viditeľná na každom kroku. Nemožno ju v texte prehliadnuť, rovnako ako ju nemožno prehliadnuť v poetkinom živote. „Písaním som sa predovšetkým chcela vymknúť z radu. Vytvoriť svoj svet, svoju záhradu, náhradu raja. Vypísať, vykričať bolesť: ak by som sa nejako chcela zaradiť, tak by som patrila ku confessional poets - spovedajúcim sa básnikom, poetkám, ktorí v texte používajú svoj život, estetizovaný a štylizovaný a reflektovaný na obranu proti smrti. A takisto lásku.“
Haugová postupuje v odkrývaní rodinných fotografií a spomienok podľa časovej línie. Popri nej však rozvíja nespočetne veľa ďalších reálnych či možných osudov, fragmentov a situácií. Občas preskakuje, odďaľuje momenty, ktoré nechce vidieť, aj keď vie, že na ňu počkajú. Dáva im (sebe) čas, dáva čas čitateľovi - dáva mu možnosť prežiť kus cudzieho sveta a s ním spoznať ten vlastný. „Všetko, čo povieme o duši, sa nedá spoznať rozumom.“ Ale možno práve vnímaním času, ktorý je výrazne hmatateľný najmä doplnenými zápismi poetky pri spätnom editovaní rukopisu, sa aj autorka stáva rozpoznateľnou či dokonca blízkou. Z denníka sa stáva spomienka, zo spomienky fragment nového zápisu, nového vnemu, citu. „Vsúvam minulosť do prítomnosti pomocou pamäti. V priestore možno nájsť jedinečnosť a v čase opakovateľnosť. Minulosť nemizne tým, že bola vnímaná a dostala sa do pamäti.“
Zrkadlo dovnútra nie je iba biografiou Haugovej. Je zároveň záznamom sprostredkovaných zážitkov na pozadí doby, výpočtom vyznaní, priznaní, vášní a ľútostí, ktoré majú v autorkinom živote pevné miesto. Ide pritom o často, na prvý pohľad bezvýznamné krátke mihnutia, každoročne sa vracajúce havrany, nedeľný obed na kúpalisku Santovka, pusa na líce od chlapca zo susedstva, „kalkulačka na slnečnú batériu, zlatá cverna, vianočná ozdoba - koník, kancelárske spinky, vreckový nožík, korková zátka, vyschnuté plniace pero, kamienky z mora, prsteň, ktorý sa dá otvoriť, ...“ a ďalšie, zdanlivo nepotrebné veci, ktoré odkladáme v zásuvkách (v mysliach), lebo sa ich nevieme zbaviť. Naše súhvezdia by bez nich boli nekompletné.
Základné témy Haugovej poézie sa objavujú aj tu: hviezdy, vesmír, hudba, výtvarné umenie, záhrada - raj, literatúra, more - láska na prvý pohľad, cestovanie. Životné etapy, emigrácia do Kanady, študijný pobyt v Iowe, práca v Romboide, prekladateľská činnosť či neustály pohyb vzťahu matka - dcéra, sú nimi pevne previazané. Predkladajú čitateľovi istoty, pomocou ktorých autorka akoby stále preveruje či spochybňuje ľudský faktor. „Čo všetko sa deje vo vesmíre, o čom netušíme: kým spíme: žijeme svoje konečné životy: trápime sa: milujeme: riešime neriešiteľné situácie a zatiaľ... zatiaľ vznikajú nové hviezdy.“ Prostredníctvom prozaického textu sa dostávame k autorkiným svetom možno rýchlejšie a priamočiarejšie než cez poéziu, ale predsa stále nesie kódy, ktoré nemusíme rozlúštiť ihneď.
Už prvá otázka na úplnom začiatku akoby naznačila, že viac ako o zoznam ide o priebežný záznam. Nemusí pritom prísť k jeho potvrdeniu, alebo vyvráteniu. Jediné potrebné je pýtať sa, kým ešte môžeme. „Ako sa s tým zmieriť? Ako sa zrieknuť chcenia ovplyvňovania udalostí... ako nechať svet plynúť bezo mňa... kde je spojenie (šev) medzi životom a vôľou?“
Zrkadlo dovnútra nedá čitateľovi odpoveď na mnohé z nich, jednu však - kto je Mila Haugová - zodpovie celkom jasne. Nástrahy autobiografií, ako zdĺhavých monologických memoárov nad rodinným albumom, sa v tomto prípade rozhodne nekonajú. Ide o hodnotné odrazy - obrazy ľudskosti.
