Predstaviť takmer päťdesiatku slovenských výtvarníkov nie je nič ľahké. Dokazuje to aj niekoľko kilogramov vážiaca kniha Daniela Brunovského a Denisy Gury Doričovej Slovenské ateliéry.
Výtvarník Daniel Brunovský odfotil na sympóziu pred štyrmi rokmi niekoľko svojich kolegov. Spontánna aktivita sa rozvinula do cieľavedomého projektu. V roku 2008 už fotografie takmer sedemdesiatky umelcov - výtvarníkov v prostredí ich ateliérov vystavoval.
Ďalšie dva roky posunuli zopár šťastných náhod a výborný nápad do knižnej podoby. Publikácia Slovenské ateliéry obsahuje fotografie a rozhovory napokon „iba" štyridsiatich šiestich výtvarníkov. Svojím rozmerom a najmä hmotnosťou nespĺňa práve kritériá kabelkového čítania počas jazdy električkou. Doma by rozhodne nemala chýbať.
Život ateliérov
„Rytmus dychu, melódiu reči, hustotu cigaretového dymu, chuť vody či vína a najrôznejšie vône som cez klávesnicu prepašovať nedokázala," hovorí v úvode spoluautorka Denisa Gura Doričová, „dúfam však, že zapísané slová zakonzervovali iné dôležité veci: stav mysle, tok myšlienok, typické výrazy, charakter spomienok, životnú spokojnosť či zatrpknutosť, tvorivú nechuť alebo nadšenie."
Jej slovami by sa dala v skratke charakterizovať celá kniha. Naozaj iba v skratke. Bola by však škoda zovšeobecňovať rozhovory, na ktoré sa preniesla veľká časť spomínanej „váhy". Prišli by tak o to ťažko uchopiteľné čaro, fluidum, dušu, mágiu, tajomno. Aj tie sa v rozprávaniach s výtvarníkmi často skloňujú.
Len žiadnu žurnalistiku
„Diktafón je diablov výmysel. Prišli ste robiť špionáž?" pýta sa dvojice autorov Bohdan Hostiňák. Každý z rozhovorov je niečím špecifický, no v prvom rade - autentický. Autori do nich predsa len prepašovali všetky spomínané chute a vône. Možno preto, lebo jedným z Brunovského kritérií bolo: „Len žiadnu žurnalistiku." Chcel sa vyhnúť slovným súbojom za každú cenu a trval na nekrátených odpovediach.
Vznikli tak skôr hovory ako rozhovory. Nemajú presný začiatok a mnohé ani koniec. Stále prebiehajú, niekde uprostred sa zastavia, lebo „nedali by ste si kvapku koňaku?", „ani kávu alebo trochu vína, ste tu autom?", „nie je vám chladno, môžem zavrieť okno," a pokračujú ďalej.
Po prečítaní desiatky, dvadsiatky sa podobné spestrenia už môžu javiť ako opakovania starého fóru, tentoraz však spoľahlivo fungujúceho. Asi preto, že vôbec nejde o vtip. „Duely výtvarník verzus výtvarník majú celkom inú príchuť ako hovory výtvarník verzus teoretik či novinár," hovorí Doričová na margo občasných doplňujúcich otázok Brunovského počas rozhovorov. Doričovú môžeme v tomto prípade pokojne zaradiť medzi výtvarníkov.
Kolobeh učenia
Z otázok sa nestáva začarovaný kruh. Skôr špirála stále sa doplňujúcich pohľadov na vyvíjajúce sa udalosti. Rozhovory sú v knihe zoradené chronologicky. Začínajú sa Vierou Kraicovou (nar. 1920) a končia sa Michaelou Rázusovou-Nociarovou (nar. 1976).
Na poslednej strane je menný zoznam. Môžete začať čítať podľa osobných preferencií či sympatií. Neskôr však zistíte, že nemožno vynechať ani jeden. Až príliš spolu súvisia. Spájajú ich roky na Strednej škole umeleckého priemyslu, mená pedagógov od Jána Želibského, Jána Mudrocha, Dezidera Millyho, Petra Matejku, na ktorých spomínajú oni - Rudolf Fila, Ján Berger, Rudolf Sikora, Daniel Fischer, Ivan Csudai - ktorí sa sami stávajú pedagógmi ďalších - kolobeh.
Ďalší ako Alexander Ilečko nechceli učiť. „Vytvoril som si ateliér, kde som zvrchovaným človekom," hovorí. „Ten záväzok, že musím prísť načas, či mám náladu, alebo nemám náladu, musím sa prispôsobiť, mi nevyhovoval."
Udával si ma?
A hoci autori nechceli zachádzať do konfrontácií, predsa sa im nedalo úplne vyhnúť. Prečo aj? Načo sa zbytočne tváriť, že medzi umelcami nedochádzalo a nedochádza k žabomyším vojnám a názorovým rozdielom? Bez ich objasnení alebo aspoň pokusu o ne by bol obraz ich svetov neúplný. Každý má nárok ponúknuť svoj kus reality, záleží len na nás, do akej miery ju prijmeme za realitu objektívnu. Treba sa ďalej pýtať, i keď nie všetky otázky sa kladú jednoducho: „Ako môžeš diskutovať s kamarátom, s ktorým si strávil dvadsať rokov, a opýtať sa ho: Udával si ma?" potvrdzuje Jozef Jankovič.
„Maľovanie považujem za dialóg a ten sa dá viesť prakticky donekonečna," hovorí Rudolf Fila. Aj dialógy s výtvarníkmi (a mnohými ďalšími, ktorí v knihe nedostali miesto) by sa dali viesť ďalej ako po poslednú stranu tejto knihy.
Iba ťažko by sa to podarilo niekomu s iným prístupom, ako zvolili Brunovský s Doričovou. Veľkoryso predstavujú osobnosti, ktoré rozprávajú zväčša len svojou tvorbou. Ich špionáž do prostredí a svetov umelcov sa podarila. Bohdan Hostiňák na tému tvorby vraví: „Jednoducho, nedá sa bez nej existovať... Každá iná činnosť je pre mňa stratou času."
Kniha Slovenské ateliéry je dôkazom, že nekonečný dialóg s výtvarníkmi je možný a dôležitý. Asi by sa bez neho dalo existovať, ale to sa dá koniec koncov bez mnohých vecí. Stálo by to však za niečo?
