Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme hneď trikrát: prvýkrát v diele, druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Ako vyzerajú dnes?
Modra je neporovnateľne pokojnejšia ako susedný Pezinok. V Pezinku život priam kypí, počet vinární, barov a krčiem je na počet obyvateľov vraj najväčší na Slovensku. Modra žije skôr pokojný až ospalý život.
„Keď v Modre vytryskne životodarný prameň, tak sa Modrania budú dlho dohadovať, čo s ním a nakoniec ho zalejú betónom," hovorí jej dlho-dlhoročný obyvateľ, textár a muzikant Peter Konečný. „Polarizovaná, zaspatá, spiatočnícka, ustráchaná, kde život beží v podzemí vínnych pivníc. Na druhej strane pokojné, krásne mestečko s najlepšou zmrzlinou."
Ďaleko a ešte ďalejVincent Šikula to videl inak. „Som učiteľ v malom meste. Každé malé mesto poskytuje svojim obyvateľom veľa výhod; ľudia sa navzájom poznajú, a ak treba, môžu jeden druhému pomôcť; spolu postavia školu, opravia kostol, kultúrny dom, pomník; vydláždia chodníky, upravia park, zrúcajú mestské hradby; usporadúvajú zábavy a slávnosti, počúvajú vlastný spevokol..."
Nespútaný rozprávač, v živote aj v knižkách, živel slovenskej literatúry, pospomínal vo svojich farbistých prózach niekoľko miest: Dubovú, Ivanku pri Dunaji, kde prežil pár rokov života, ale hlavne Modru - do júna 2001, keď zomrel.
Nad Modrou, medzi vinohradmi, leží Hamrštíl. Osamelý kamenný dom z 20. rokov, ktorý znamenal pre Vincenta Šikulu centrum jeho sveta, odkedy ho kúpil v roku 1962.
Cestička medzi vinohradmi je hrboľatá, vymletá dažďami. Auto namáhavo stúpa, trápi sa, ale onedlho sme hore. Pred nami sa otvára krásny výhľad na Modru až po Zohor. Dom je kamenný, vyvoláva starosvetskú istotu. Tu sa narodili dve dcéry Vincenta Šikulu z prvého manželstva, Veronika a Agáta, a tu žili až do Veroniných šiestich rokov. Keď začala chodiť do školy, rodina sa presťahovala do bytovky. „Otec sem však chodil stále, na celé leto a na víkendy, časom už sa na svoj milovaný Hamrštíl vybral aj vo štvrtok alebo v stredu. Už mu bolo dolu v Modre dlho, tak nás hnal hore," spomína Veronika.
Šikulovci kúpili Hamrštíl za tridsaťtisíc korún. „Bol vtedy oveľa ďalej od Modry ako dnes. Vďaka novostavbám sa mesto priblížilo, ale vtedy to bolo ďaleko, naozajstná samota. Aj kopec bol nejaký strmší. Otec mal auto, oktáviu, pod kopcom nám kázal s mamou a Agátou vystúpiť a pekne sme ho do toho kopca tlačili," vykresľuje Veronika.
História HamrštíluDcéra Vincenta Šikulu Agáta Petrakovičová v časopise Modranské zvesti spomína, že Hamrštíl projektoval jeden z najznámejších slovenských architektov Dušan Samo Jurkovič pre vnučku botanika Ľudovíta Holubyho s rodinou. Pani Štetková, ktorá s manželom vlastnila dom, ho používala ako letné sídlo. „Celé hodiny strávila v záhrade. Posadila v nej neuveriteľné kríky a kvety, ktoré sa zo záhrady stratili počas necitlivých meliorácií modranského družstva, keď prechádzali záhradou traktory a budovali odvodňovacie kanály, dnes sú všetky zarastené bazou a trávou," opisuje Agáta.
Dom je kamenný, vo vinohradníckom štýle, aby sa zachoval charakter krajiny. Kameň je tu totiž bežný materiál, vo vinohradoch si z neho stavali domčeky na náradie. Má typickú jurkovičovskú sedlovú strechu. Do slov sa Hamrštíl dostal najmä v Šikulovej básnickej zbierke Z domu na kopci. „Poradil mu Ľubo Feldek," hovorí Šikulová. „Ten navrhol, aby bol centrom Hamrštíl. Do neho zapichli pomyselné kružidlo a obkrúžili ho cez otcovu rodnú Dubovú, Modru. Posledná zástavka som bola ja."
A naozaj, Hamrštíl sa stal centrom spisovateľovho života.
Všetko je našePrechádzame sa okolo domu, vysoká tráva hladí lýtka, leto kypí, vonia a bzučí. „Otec choval aj včely, mali sme aj barana, ktorý bol krotký, chodil s otcom do mesta, odprevádzal ho na autobus, ale potom ho tie včely doštípali a bolo po ňom," hovorí dcéra.
Dom nie je a nikdy nebol ohradený. „Keď som sa pýtala otca, pokiaľ je to naše, vždy hovoril: ‚Odtálto až po Zohor!' Všetko je tu naše! Keď som mala šestnásť, naši sa rozviedli, ale pre mňa sa veľa nezmenilo, chodila som za ním na Hamrštíl. Niekedy, keď už bola tma a nechcelo sa mu ísť odprevadiť ma dolu, tak mi hral na terase na lesnom rohu a bolo to počuť, až kým som nezišla do mesta."
Trafiť sa do nádychu„V Hamrštíle otec písal, mulatoval, vyhrával na hudobných nástrojoch, pestoval zeleninu, všetko možné. Každý, kto šiel okolo, zastavil sa. Mal taký drahý nemecký ďalekohľad, vždy pozrel dole a nadával, že aká k...a to sem zasa lezie a bude ma vyrušovať. Keď sa dotyčný blížil, už ho vyvolával a ponúkal vínom alebo jedlom. Varil výborne a stále. Keď varil jedno, rozmýšľal, kam to odnesie a kto to zje, aby sa uvoľnil hrniec a mohol variť ďalej, takže sme mali len robotu a stále sme niekomu z rodiny nosili nejaké jedlo. Klasické recepty si aj vylepšoval, poznal kvety, rastliny, bylinky. Zaujímal sa o všetko okolo seba."
Najesť, umyť, porozprávať sa prišli aj vinohradníci. Keď niekomu potreboval niečo prečítať alebo s niekým sa porozprávať, išiel za nimi do vinohradov. „Stále rozprával, mám to po ňom. Keď som sa spýtala, kedy môžem niečo povedať aj ja, odpovedal, že sa musím trafiť do nádychu."
Z tvorby Vincenta ŠikuluZ domu na kopci
Z domu na kopci
Je dobrý výhľad.
Ba keď prišiel buldozér, ešte viac
všetko zpriezračnelo.
Najprv mi zvalil záchod.
Bola však pri ňom i šopa
z tvrdých modranských kameňov
a v nej moje uhlie.
Buldozerista prešiel
i mojou neohradenou
záhradou. Nechcelo sa mu
pešo na čerešne.
Záchod šiel ľahko.
Zahúkali mi dvere zeminou,
no odhádzal som to
vyštrbenou lopatou.
Vošiel som dnu,
a keď som vyfajčil cigaretu,
sám som si obyčajným nožíkom
zo starého, vyhodeného klča
urobil celkom pekný svietnik.
(Z domu na kopci)
Dubovské ľalie
Koľko rozkvitnutých šípok
vo vinohradoch. Celé hrče
v ružovkastých odtieňoch.
Pešo idem v bielej košeli,
kráčam pred sebou
a z diaľky si fotografujem chrbát. Bože,
znovu chcem sestre kúpiť
prútený košíček.
Prútený košíček a nazbierať
doň lupeňov, aby mohla hádzať
do ulíc. Ešte raz byť a kráčať
medzi ľaliami! Pri miništrantoch
zvoniacich
sidolom vyleštenými zvončekmi.
Ešte raz byť a dostať od tata korunu,
kúpim si, bože,
vreckový nožík
- rybičku.
A v nebi budem chcieť sedieť,
hoci aj na zadnom sedadle,
no tam, kde svietia
dubovské ľalie. Aj dubovské
šípky. Sedieť budem v nebi
tam, kde kvitnú ľalie a šípky.
(Zo zanedbanej záhrady)
Modra je pokojná, čo rozhodne neplatilo pre Hamrštíl. O hostí nikdy nebola núdza, v okolí bola pomerne veľká umelecká komunita. Spisovateľ Milan Ferko - od jeho domu vedie elektrina, výtvarník Štefan Cpin, v Modre býval maliar Jozef Ilečko, ateliér tam mal Michal Studený, Marián Polonský, chodieval tam filmár Elo Havetta. Modran je aj básnik a priateľ Jozef Mihalkovič - Veronika si zobrala jeho syna Mareka.
„Rudolf Sloboda v knižkách píše, že išiel niekedy z Modry aj na dva-trikrát," hovorí Veronika. „Ráno išiel od Šikulu na autobus, na zástavke stretol Ivana Paríka alebo Ilju Zeljenku, ktorí mali namierené k otcovi, tak sa zasa s nimi zviezol hore. Mama spomínala, že keď raz prišiel Jano Johanides, veľmi snežilo, ale keď odchádzal, už nesnežilo - a napriek tomu nezanechal žiadne stopy. Otec sa priatelil s Milanom Rúfusom, ktorý sem tiež často chodil aj s manželkou. Po Zuzke Rúfusovej som mala aj kolísku a boli v nej aj naše deti."
A kedy vlastne Šikula písal? Vraj veľmi skoro ráno, od štvrtej. „Keď sme sa ráno zobudili, už mal napísaných kopu strán a v hrnci bublala polievka. Ale keď písal napríklad Majstrov, bol zavretý v bytovke a s nikým sa nestýkal."
MestečkoŠikula bol s Modrou celoživotne spätý. Učil tu na hudobnej škole a v jeho prózach sa vyskytuje Modra ako mestečko blízko metropoly. Reálie Modry sú pre neho ľudia a extrakt z prostredia. „Zo severnej, čiastočne aj z východnej a západnej strany je mesto chránené kopcami; môže sa prihnať vietor a ľudia si ani nemusia ktovieako vyhŕňať goliere," píše v románe Veterná ružica, ktorý už pre normalizáciu nemohol vyjsť, podobne ako jeho voľná prvá časť Ornament. „Severných vetrov ako keby u nás ani nebolo, no južných, ak ide o južné vetry v porovnaní s inými mestami, tých máme, chvalabohu, dosť. Čo tam po vetre?! Hlavná vec, že je tu výhodné bývať. Výhodou je už aj to, že odtiaľto je blízko do hlavného mesta, pravda, ak v krajine naozaj nejaké hlavné mesto je..."
Dubová
Na Hamrštíle Šikula aj 16. júna 2001 zomrel na zlyhanie srdca. Zaspal a nezobudil sa. Nemal ešte 65 rokov. A aj keď bol dom na kopci centrom jeho sveta, pochovali ho v rodnej Dubovej, dedine pri Modre.
„Jeho posledná fotka, ktorú nemám, je s veľkou uhorkou. Chystal si planty uhorky a nechal ich ťahať po oknách ako brečtan a boli naozaj veľmi dekoratívne. Jedna narástla extrémne veľká. Povedal - keď mi túto uhorku niekto odtrhne, tak ho nakopem do zadku. O dva dni zomrel. Odtrhla som tú uhorku a dala som ju na hrob medzi vence od prezidenta a ministra a neviem od koho. Nakoniec mu ju nikto nezjedol."
Sme pri Šikulovom rodnom dome, lepšie povedané, mali jednu izbu a kuchyňu so vstupom z dvora. Tlačili sa dosť. Šikula sa narodil vo veľmi chudobnej rodine, je z dvanástich detí, bolo ich šesť bratov a šesť sestier. Otec bol klarinetista, hral v miestnej dychovke a viedol k tomu aj svoje deti. Všetci bratia boli hráči na dychových nástrojoch. Zo synov žije už len jeden. Sestry žijú všetky. Vinca vychovávali v prísnej reholi Spoločnosti slova Božieho v Nitre. Chcel byť kňazom a hudobníkom, neskôr už len hudobníkom, ale hlboko veriaci bol celý život.
Na cintoríne„Toľko ľudí vraj v Dubovej na pohrebe nikdy nebolo," spomína moja sprievodkyňa. Hutného rozprávača ústami aj písmenami a dobrého človeka mali miestni radi. „Mal kamarátov muzikantov, umelcov, obyčajných ľudí, kňazov - spolužiakov z misijného domu. Pomník z pieskovca mu robil Šaňo Ilečko, ktorému otec svedčil na svadbe, boli priatelia celý život. Na kríži sú názvy otcových diel. Ilečko robil aj bustu Rudovi Slobodovi, ktorá je v Devínskej Novej Vsi. Aj otcovi robil podobnú, ale neviem, kde je."
Šikulovi sú pochovaní neďaleko, cez uličku. „Otec vždy chcel byť pochovaný v Dubovej, tu prežil detstvo, pásol kravy, chodil na huby."
Čítajte ďalšie diely seriálu:
Havránok Ivana Laučíka
Devínska Nová Ves Ruda Slobodu
