Na nitku k prekvapujúcim zisteniam o podnikateľských aktivitách Martina Kukučína natrafil autor tohto príspevku počas študijného pobytu v Argentíne (1991). Pri návšteve Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires zistil, že tam opatrujú dokumentáciu, ktorú spolku daroval náš povojnový emigrant Koloman Geraldini.
Podnetom na jej zhromaždenie bola informácia jeho syna, ktorú získal v Patagónii pri geologickom výskume v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sa tam zoznámil s farmárom Nicolasom Sesničom. Z rozhovorov s ním vysvitlo, že hospodáril na farme, ktorú v roku 1926 odkúpil od doktora Mateja Bencúra. Táto informácia sa pre Kolomana Geraldiniho stala výzvou na viacnásobné vycestovanie do Patagónie. Vďačíme mu za dokumenty a informácie o dovtedy málo známych hospodárskych počinoch doktora Matea Bencura, u nás viac známeho pod menom Martin Kukučín.
Z Dalmácie do Južnej Ameriky
Martin Kukučín prežil viac ako desaťročie (1894 - 1907) na dalmatínskom ostrove Brač, kde si našiel miesto obecného lekára v Selci. Tam sa aj oženil s mladučkou Chorvátkou Pericou Didoličovou. V roku 1907 sa Bencúrovci, spolu s ďalšími Dalmatíncami, vysťahovali do Južnej Ameriky. Po ročnom pobyte v Santiagu de Chile, ktorý si vyžiadala nostrifikácia lekárskeho diplomu, sa usadili medzi chorvátskymi prisťahovalcami v mestečku Punta Arenas. Kukučín tam pôsobil štrnásť rokov ako mestský lekár. Lenže jeho ordinácia nebola bohvieako výnosná, pretože pán doktor Bencúr sa správal ako filantrop a lekársku službu vykonával bez ohľadu na osobný prospech. Často sa stávalo, že za ošetrenie chorých, ktorí boli v núdzi, nielenže nežiadal peniaze, nezriedka im lieky podaroval a neraz ich aj finančne podporil. To priviedlo rodinných priateľov Martina Kukučína k tomu, že ho nabádali, aby si hľadal aj nejaké doplňujúce zdroje živobytia.
Hospodárska časť estancie Quien sabe, ležiacej pri jazere Argentino. Kukučín sa stal
jej spolumajiteľom v roku 1914. Foto: Martin Kukučín
Príťažlivá Patagónia
Východiskom z ťaživej existenčnej situácie Martina Kukučína sa mala stať preňho dovtedy neznáma Patagónia. Na viacerých miestach navodzoval predstavu, ako keby hlavným motívom jeho opakovaných ciest do Patagónie mali byť cestovateľské pohnútky. Ukázalo sa však, že na prvú cestu do týchto končín 20. decembra 1913 sa Kukučín nevybral z vlastného rozhodnutia, ale z podnetu svojho chorvátskeho priateľa Jerka Stipičiča. Od pozvania Kukučína s manželkou na rodinnú farmu pri jazere Argentino si sľuboval, že ich presvedčí o potrebe pustiť sa do hospodárskeho podnikania. Tento zámer sa Stipičičovcom podarilo docieliť, pretože Martin Kukučín začiatkom roka 1914 prijal ponuku, aby sa stal spoluvlastníkom na ich sedemnásťtisíc hektárovej estancii Quien sabe v obci Calafate blízko jazera Argentino.
Estancia Quien sabe
Pojmom estancia sa v Argentíne označujú farmy vyššej kategórie, ktorých rozloha sa rádovo pohybuje v tisíckach až desaťtisíckach hektárov. Estancia, na ktorej sa Martin Kukučín stal podielnikom, sa špecializovala na chov oviec. Mala mu pomôcť, aj keď nie k blahobytnej, tak aspoň k jeho spoločenskému postaveniu zodpovedajúcejšej existencii. V komplexe jej obytných a hospodárskych budov dominovala jednak rezidencia estancionéra, čiže sídlo majiteľa, v hospodárskom trakte zasa stavby na strihanie oviec a skladovanie vlny. Povedľa nich stáli maštale pre kone a kravy, voziarne a šopy na uloženie hospodárskeho náradia.
Osobitne, bokom od obydlia majiteľov estancie, podľa zásad hierarchicky usporiadanej argentínskej spoločnosti, sa nachádzali skromné príbytky celoročných a sezónnych zamestnancov, hlavne pastierov a strihačov oviec. Prístupovú cestu do estancie lemovala topoľová alej. Na brehu jazera Argentino bol pre potreby spolumajiteľa estancie Quien sabe vyčlenený osobitný prístav, čo zvýrazňoval do kameňa vykresaný nápis Puerto Bencur.
Farmárski zamestnanci pred svojím obydlím. Foto: Martin Kukučín
Cesty do Patagónie
Prvú a najdlhšiu cestu do Patagónie vykonal Martin Kukučín na rozhraní rokov 1913 - 1914. Keďže v tomto čase sa stal spolumajiteľom estancie Quien sabe, každoročne tam trávil svoje dovolenky až do roku 1922. Obyčajne v letných mesiacoch, keď bol čas strihania oviec. Pobyt na farme využíval aj na zotavenie a turistiku.
Obľúbeným miestom jeho vychádzok bolo neďaleké horstvo Kordiller s majestátnym končiarom Fitz Roy (3400 metrov). Hlavne však jazero Argentino s neustále rachotiacimi ľadovcami, ktoré v rozbúrenej a krištáľovo čistej vode menili zafarbenie od smaragdov ku zafírom a ďalším farebným tónom. Nemenej príťažlivé boli preňho pochôdzky po farmách blízkych i vzdialenejších susedov. Postrehy a dojmy z týchto ciest neskôr zužitkoval pri literárnom zobrazení zvláštností krajiny a života v patagónskej pampe. Ak zoberieme do úvahy, že estancia Quien sabe bola od trvalého bydliska Kukučína vzdialená šesťsto kilometrov, a cesta koňmo z Punta Arenas k jazeru Argentino trvala osem až desať dní, jej každoročné absolvovanie si vyžadovalo výnimočnú motiváciu a cestovateľskú zdatnosť. V prípade Martina Kukučína sa k tomu pridružovalo ešte čosi navyše - tvorivý nepokoj.
Nové literárne témy
Ani počas pobytu v Južnej Amerike (1907 - 1922) neprestal Martin Kukučín literárne tvoriť. Na dlhší čas sa síce akoby vytratil zo slovenského literárneho obzoru, začal však zhromažďovať materiál k novým, preňho ťažiskovým témam z juhoamerického prostredia. Jedna z nich dostala literárnu podobu cestopisu s názvom Prechádzka po Patagónii (1922).
Druhú spracoval vo forme románovej kroniky Mať volá (1926). Zobrazil v nej osudy chorvátskych vysťahovalcov s dôrazom na ich vykorenenosť z rodných dalmatínskych krajov a na zložité začleňovanie sa do novej čilskej domoviny. Do tohto románu zakódoval Kukučín aj symboliku vlastného pútnického osudu. Lenže tvorivý sebaobraz nedosiahol v románe Mať volá ani zďaleka takú priezračnosť, ako v cestopise o patagónskych prechádzkach.
Na estancii Quien sabe chovali okolo desaťtisíc oviec. V pozadí jazero Argentino.
Foto: Martin Kukučín
Osudovosť pútnika
V životnej púti Martina Kukučína je juhoamerický pobyt akoby medzipristátím na trase Orava – Praha – Brač – Punta Arenas – Patagónia. V jednom z listov Jozefovi Škultétymu z Matice slovenskej napísal: „Ja si skok z Európy do Južnej Ameriky vysvetľujem inštinktom túlania, ktorým ma obdaril otec nebeský ako pravého potomka drotárov a iných tulákov.“ Preto neprekvapuje, že do cestopisu Prechádzka po Patagónii vložil motto z ľudovej piesne: „Drotári, drotári, jako dzivé husi po tom šírom svece potúkac sa musí...“ Pri čítaní tohto cestopisu sa nedá prehliadnuť, že hoci Kukučín prežil väčšinu života za hranicami Slovenska, pri opisoch bezprostredne zažívaných patagónskych skutočností často prechádza k paralelám a prirovnaniam s dávno zažitými reáliami, ktoré si uchovával v pamäti ako rozpomienky na rodné kraje. Jazero Argentino je preňho pleso. Dvojkolesový vozík, ktorý v Južnej Amerike nazývajú sulka, častejšie označuje názvom taliga.
Ulice v Punta Arenas sa mu vidia byť vyložené zvariakmi, ktoré si pamätá zo slovenských mestečiek. O rozsiahlych trávnatých priestranstvách (kampo) hovorí, že „my Oravci nazývame hole“. Pri nepraktickom brode cez rieku Santa Cruz zauvažuje, že radšej „mohli by sme sa previezť na kompe, ako pri Púchove napríklad“. O hlbokej rokline, ktorou preteká nepatrný potôčik, poznamená, že by sa do nej mohlo „zmestiť dvadsať Váhov“.
Takýchto reminiscencií či rozpomienok na Slovensko sa v cestopise o Patagónii vyskytuje neúrekom. Nielen v podobe prirovnaní, ale aj v ucelených obrazoch a obsiahlejších úvahách. O tvorivom využívaní vnútorného súzvuku prechodného domova s materskou domovinou poznamenal: „Ja na všetko prikladám len staré merťuky, ktoré som zabudol nechať kdesi doma a zadovážiť si nové.“ V týchto súvislostiach pani Perica Bencúrová v spomienkach na svojho muža uviedla, že motiváciou, prečo sa rozhodol farmárčiť v Patagónii, bolo nielen „pokochať sa troška v prírode pri jazere Argentino..., hlavným dôvodom bolo pravidelne pobudnúť medzi krotkými ovcami, ktoré mu pripomínali slovenské salaše a bačov tam na milovanom Choči nad Jasenovou“.
Mnohorozmernosť cestopisu
To, že z cestopisu o Patagónii prebleskuje Kukučínova nostalgia za rodným Slovenskom, neznamená, že autor nezohľadnil aj ďalšie zretele. Literárni vedci sa zhodujú v tom, že Kukučín v ňom sprostredkoval mnohovrstevný a širokospektrálny obraz Patagónie, ktorý vypovedá o jej prírodných, hospodárskych, historických, sociálnych, antropologických a politických pozoruhodnostiach.
Prechádzka po Patagónii je dielo, aké nemá zastúpenie v argentínskej ani v čilskej literatúre. Nie je to náučná ani reportážna, ale umelecká publikácia. Neponúka nám prehľad o prírodných danostiach, zemepise, rastlinstve a živočíšstve Patagónie, ale esejisticky ozvláštnený pohľad na jej krajinný obraz a krajinný ráz. Prechádzajúc pampou Kukučín so záujmom pozoruje aj lamy, pštrosy, labute, flamengy, tukany, kondory, alebo aj ovce, kone, junce či psy. Nezaujímajú ho však ich zoologické a plemenné znaky, ale ich bytostné a povahové vlastnosti. Z takýchto, ponajviac zľudšťujúcich prístupov, približuje nám napríklad správanie „pani pštrosovej“ alebo „odrodilca barana“.
Pri pochôdzkach Patagóniou sa Kukučín stretával aj s potomkami pôvodných obyvateľov Ameriky, s indiánskymi domorodcami. Ani v takýchto situáciách sa neprejavoval ako odborne antropologizujúci cestovateľ. Nezaprel v sebe humanistu, pretože vo svojich úvahách poukazuje hlavne na tragický a nezvrátiteľný osud Indiánov: „Dojem ťažký, hynutia a smrti, nie jednotlivca, ale celého národa... jeho tôňa neleží iba na Patagónii, pokrýva hustou tmou veľký kus okršleka zeme“.
Obytná časť estancie Quien sabe. Kukučín tu každoročne trávil svoje
dovolenky až do roku 1922. Foto: Martin Kukučín
Spôsob života Patagóncov
Prírodné a civilizačno-kultúrne danosti Patagónie, prevrstvenie viacerých perspektív autorovho pohľadu na ne, ako aj zohľadnenie rôznych kontextov patagónskej skutočnosti, stmelil Kukučín do uceleného útvaru ústrednou ideovou nitkou cestopisu, ktorou sa stali v Patagónii usídlení ľudia a ich spôsob života. Preto sa autor v cestopise pristavuje hlavne pri hospodárstvach a usadlostiach farmárov, pri gaučoch dohliadajúcich na dobytok, všíma si ich odev, jazdecký výstroj, popíjanie čaju yerba mate, fascinujú ho nedozierne pastviská patagónskej pampy, desaťtisícové kŕdle oviec, na praveký spôsob skonštruované ohrady a napájadlá pre dobytok, ako aj prístrešia a ohniská pre pastierov. Neprehliadne ani zručnosť gaučov s lasom pri značkovaní alebo kastrovaní dobytka, ani clivú atmosféru osamelých patagónskych hostincov.
Zaujatie vidiekom a sedliackosťou
Doklady o podnikateľských aktivitách Martina Kukučína v Patagónii vniesli do jeho života a diela viaceré spresnenia. Investovať do estancie Quien sabe sa Kukučín podujal v nádeji, že získa nový zdroj príjmov a zlepší existenčné zabezpečenie svojej domácnosti. V cestopise o Patagónii a v osobnej korešpondencii sa o týchto hospodárskych záujmoch zmieňuje len okrajovo a dosť matne. Vysvetľuje sa to tým, že o svojej literárnej práci a o svojom živote sa nerád zdôveroval.
Ukázalo sa, že z patagónskeho veľkostatku s desaťtisícovým stádom oviec mal viac starostí ako úžitku. Akosi menej sa však zobralo na vedomie, že podnikanie v Patagónii spôsobilo výrazný pohyb v jeho svetonázorových koncepciách, čo sa prejavilo v priam manifestačnom zaujatí vidiekom a sedliackosťou. Kukučín k tomu poznamenal, že sú to „náklonnosti zakorenené od detinstva“.
A dodajme, že opäť oživené hospodárením na patagónskej farme. V cestopise Prechádzka po Patagónii sa celkom spontánne zaradil do sedliackeho stavu: „Vychodí akosi, že tieto zápisky a rozprávky najviac sa zapodievajú statkom ... Bolo azda lepšie dať sa doprosta na spísanie prírodopisu, nepredkladať príhody pozbierané za ovcami a kravami čitateľovi. Výčitka by to bola rozumná, ale tiež len čiastočne. Vy, obyvatelia miest, máte málo do činenia so statkom, ale my, dedinčania, hľadíme na túto otázku inakšie: my sme vyrástli pri statku, nieto sa čo diviť, že nás veľmi zaujíma a že nám nesmrdí ...“ Takýto názor by sme v cestopise sotva našli, keby Kukučínove prechádzky po Patagónii nesúviseli aj s jeho tamojším farmárčením.
Mestečko Calafate, ležiace na brehu jazera Argentino. Neďaleko neho sa nachádza
estancia Quien sabe. Mestečko žije najmä z turistiky, jazero Argentino je
preslávené ľadovcami, ktoré do neho padajú z úbočia hôr. Krásu tunajšej krajiny
zdôrazňoval aj Kukučín, ktorý sem rád chodil na dlhé túry
Návrat do Európy
Udalosti prvej svetovej vojny sa dotkli aj Martina Kukučína. Po dlhom odlúčení sa v ňom prebudilo volanie domoviny. Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky priam magnetizovali jeho myseľ a túžbu zažiť novú realitu. Okrem toho, na jeho stole ležali rukopisy piatich zväzkov románu Mať volá a troch zväzkov cestopisu Prechádzka po Patagónii, ktorým bolo potrebné nájsť cestu k vydavateľovi. Boli to nepochybne neodbytné motívy, ktoré doviedli Martina Kukučína k tomu, že sa v lete 1922 aj s manželkou vydal na cestu do Európy.
Na Slovensku
Zorientovať sa v pomeroch novoutvoreného Československa a nájsť si v nich svoje miesto nebolo pre Kukučína jednoduché. Zrejme preto sa na Slovensku neusadil natrvalo, častejšie sa zdržoval v Chorvátsku. Pobyt v Európe strpčovali Kukučínovi aj existenčné starosti. Zmienku si zaslúži jeho list priateľovi Jankovi Cádrovi ešte z roku 1913, v ktorom mu píše: „Rád by čo-to zhonobiť, aby nemusel zas, ak sa kedy do Európy vrátim, za dva šestáky písať recept.“ Takéto jeho zámery a vynaložené úsilie sa však nenaplnili.
Nasvedčuje tomu list správcovi Matice slovenskej Jozefovi Škultétymu z jari 1922, v ktorom sa prezvedá, či by na Slovensku mohol vyžiť z lekárskej praxe a z honorárov za literárnu činnosť. Existenčné problémy mu nevyriešil ani takrečený „životní příspěvek“, ktorý mu priznalo Ministerstvo školstva a národnej osvety. Jeho vyplácanie mu byrokrati problematizovali preto, že nemal trvalý pobyt v Československu.
Transport ovčej vlny do lodného prístavu. Foto: Martin Kukučín
Koniec experimentu
Za danej situácie a v rozmáhajúcej sa svetovej hospodárskej kríze sa Martin Kukučín rozhodol predať svoj majetok v Patagónii. Keďže sa to nedarilo riešiť prostredníctvom sprostredkovateľov, v novembri 1925 odcestoval, aj s manželkou, do Južnej Ameriky. Lenže náhle a ťažké psychické ochorenie jeho ženy Perice si vyžiadalo jej hospitalizáciu v Buenos Aires. Bez jeho osobnej účasti sa predaj patagónskej farmy na diaľku preťahoval až do jarných mesiacov 1926. Napokon farmu za hlboko podhodnotenú cenu predal svojmu zamestnancovi a správcovi Nicolasovi Sesničovi.
Týmto aktom sa zavŕšila osemročná podnikateľská činnosť Martina Kukučína, s ktorou sa spájali značné investície a nemalé nádeje. Ako však ukázala záverečná bilancia, výstižnejšia by pre ňu bola charakteristika – patagónsky experiment doktora Mateja Bencúra. Po návrate z Južnej Ameriky s chorou ženou a skromnou finančnou hotovosťou sa Martin Kukučín začiatkom leta 1926 usadil v chorvátskom kúpeľnom mestečku Lipnik. Tu v apríli 1928 ochorel na zápal pľúc, ktorému 21. mája podľahol. Na jeseň toho istého roku boli jeho telesné pozostatky uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Autor: Ján Botík
