Pravidelný nedeľný seriál kvalitného čítania pokračuje aj po lete. Vo vydavateľstve Aspekt vyšla kniha Jany Juráňovej Lásky nebeské.
Páčila sa vám ukážka? Knihu Lásky nebeské si môžete kúpiť online tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU AJ V TEXTOVEJ VERZII:
Jana Juráňová - Lásky nebeské
Platonická
Pod nohami mi pukali chrústy. Padali zo stromov, chodníky a cesty malého pokojného mesta boli pokryté ich lesklými telíčkami, ktoré mi pripomínali hašlerky. Kompaktný tvar, lesklé medovo hnedé krovky a čierne bruško, len naboku drapľavé nožičky.
V škole sme sa učili, koľko listov chrúst za svojho života zožerie. Ešte šťastie, že larva vraj dorastá v zemi tri až štyri roky, takže sa tento pažravý hmyz nevyrojí každý rok. Chrústy jednoducho nemali dôvod na život. O chrústoch sa nediskutovalo, chrústy sa vraždili. Ich telá pukali pod mojimi nohami: puk, puk - posledné zbohom, puk. Netrvalo dlho, kým som sa naučila vykonávať túto malú operáciu veľmi presne, aby z chrústa vyšla biela kaša. Chodník bol polepený ich rozšliapanými telami. Dávala som prednosť takémuto rýchlemu koncu. Chalani sa babrali s tým, že ich priväzovali o tenkú šnúru, roztočili, už ani neviem, ako sa to skončilo. Považovala som to za zbytočné.
Keď v lete občas vletí do obývačky zablúdený chrúst, vítam ho ako posla z detstva, priateľsky ho zdravím – člena bohviekoľkej generácie tých, čo som nestihla zašliapnuť o chodník cestou z klavíra alebo z angličtiny.
V to obyčajné letné popoludnie mi chrústy pukali pod nohami, a ja som premýšľala nad synom významného a na tie časy medzi ľudom neuveriteľne populárneho politika s ľudskou tvárou a úsmevom. Počítala som, o koľko môže byť odo mňa starší a zvažovala som, či sa mi podarí v zmysluplnom čase dorásť do veku, v ktorom by ma už mohol vnímať ako ženu, a nie ako nedefinovateľného tvora s dlhými rukami, vyčnievajúcimi zubami a nohami do X. Lebo keď sa začali v šesťdesiatych rokoch nosiť minisukne, zrazu malo pol ženského národa nohy do X, tretina do O a tie ostatné začali chodiť na súťaže krásy. Premýšľať nad synom politika, ktorého meno na rozdiel od iných politikov národ šíril nielen vo vtipoch, bolo sladkobôľne. Aby som čo najviac oddialila vysnívaný šťastný koniec, predstavovala som si všetky možné peripetie na ceste k jeho dosiahnutiu. Rodičia v tom čase oceňovali disciplinovanosť, s akou som sa poberala spať v čase môjmu veku primeranom. Rýchlo som sa zakutrala pod perinu a v tme som si vymýšľala zložité prekážky na ceste k šťastiu, ktoré som vzápätí prekonávala, až kým som sladko nezaspala. Šťastný koniec neprichádzal, lebo ja som chcela pokračovať a pokračovať. Netušila som, že raz budú existovať telenovely, vymýšľala som si so všetkou farbitosťou nekonečné ľúbostné epopeje plné zvratov a nedorozumení. Potomok politika s ľudskou tvárou nebol jediným hrdinom mojich nekonečných príbehov. Paleta mojich platonických hrdinov sa z týždňa na týždeň rozširovala a ja som premýšľala, čo urobím, až sa raz budem musieť naozaj rozhodnúť. Vedela som, že to bude veľmi ťažké, hoci som ani v najmenšom nepochybovala o vlastnej monogamnosti, ktorá ma zatiaľ očakávala kdesi v nedohľadnej budúcnosti. V súčasnosti mi našťastie ešte v ničom nebránila, lebo vždy, keď to už vyzeralo nádejne, vynoril sa niekto ešte zaujímavejší. Keď som si na konci letných prázdnin spočítala všetkých, čo sa mi za tie dva mesiace páčili, zistila som, že ich vôbec nebolo málo. Nejaký čas som si ich dokonca aj pamätala. Boli, samozrejme, aj takí, čo sa nejakým gestom, pohybom, prípadne strihom plaviek a inými nechutne realistickými detailmi u mňa odpísali, lebo začali byť priveľmi ľudskí na to, aby som aj naďalej mohla živiť sny o nich vo svojej fantázii. Úplne najistejší boli tí, ktorých som naživo nikdy nevidela a moja fantázia bujnela na podklade novinových rozostrených obrázkov, či zrnitého čiernobieleho obrazu televízie. Spriadala som sny o tom, čo sa stane, keď ma raz – nevedno kedy a za akých okolností – zbadajú a okamžite pochopia, že som tá pravá... Stane sa zázrak. Čo bude nasledovať, tým som sa nezaoberala. Zatiaľ som veselo pučila chrústov o chodník, bolo ich more a nebolo mi ich ľúto. V hlave sa mi premieľali pestré peripetie s rôznymi hrdinami.
Večná
V to leto som mala vo vlasoch mašličky z čipky, akou sa obšívajú vankúše a detské perinky. Našla som ich zrejme v škatuli na handričky, v ktorej mala mama odložené ústrižky rôznych látok. Nech som robila čokoľvek, vlasy mi nikdy poriadne nenarástli. Nagebzila som si na ne napríklad zo dva žĺtky, aj keď to vôbec nebolo lacné, no po zmytí boli vlasy ešte jemnejšie. Lámali sa, takmer vôbec nerástli. Z času na čas som si ich zo zúfalstva ostrihala celkom nakrátko, to bolo zjavne najlepšie riešenie. Lenže práve keď nemali rásť, aby sa namáhavo dosiahnutý tvar hlavy zachoval aspoň zopár týždňov, rástli ako divé, a ja som mala na hlave akúsi čudnú páperovú huňu, ktorá sa nedala učesať. A keď by som čakala, že mi dorastú na dlhé, znovu celkom prestali rásť. V to leto som bola mimoriadne trpezlivá a zaumienila som si, že vlasy nebudem viac strihať. Narástli mi natoľko, že sa z nich dali urobiť kratučké chvostíky nad ušami. A tak som jednoducho ignorovala nechutný fakt, že mi na krku trčia chumáče, ktoré vyliezajú spod gumičiek a nie sú vôbec vábne. Veď zozadu sa nevidím a hlavne, že mám zo seba dobrý pocit. Kto nechce, nech sa nedíva. Na tie mašle z čipiek som bola veľmi hrdá. Bola som rada, že sa mi nikto nesmial a nikto ma nehnal okamžite sa učesať. Vyhrievala som sa na slnku a užívala som si slávu svojho účesu. Konečne ten pocit dlhých vlasov, aj keď mi nad ušami tancovali nedokonalé vypĺznuté chvostíky.
V novinách sa v to leto pretriasala zvláštna zahraničná návšteva. Snúbenica jedného z našich mála hrdinov, ktorý sa v šesťdesiatom ôsmom roku vynoril z hmly dejín. Dávno mŕtvy, no znova svojím národom spoznaný a oslavovaný Štefánik. Pred koncom školského roku sme išli na výlet na Bradlo. Bol to čudný kamenný kopec, hovorili mu mohyla. Behali sme tam po skalách, naháňali sa a potom sme si zjedli desiatu. Odpadlo nám vyučovanie, bolo pekne, tam aj späť sme sa viezli autobusom a vyspevovali odušu pesničky, ktoré sme inak nespievali, napríklad „Do lesíčka na čéékanou šel mlááádý myslivec“. Vyrevúvali sme tak nahlas, až sa učiteľka spýtala šoféra, či ho to nevyrušuje. Neviem, čo odpovedal, ale my sme spievali ďalej.
Mladý myslivec bol veľmi zvláštna postava. Kým som tak veľmi nevnímala, čo vlastne spievam, pesnička sa mi páčila. Mala švih a vďaka nej som patrila do skupiny. Vyrevúvali všetci. Keď som sa započúvala do slov, zistila som, že ten mladý myslivec zastrelil akúsi srnu, čo bola zakliatym dievčaťom, a pesnička ma prestala baviť. Odvtedy som sa snažila nepočúvať ju, pretrpela som to vyrevúvanie a dívala som sa do okna. Musela som vydržať so zamknutou hlavou, až kým sa trieda nepustila do nejakej inej.
Hrdinovu snúbenicu som videla v televízii, vystupovala z lietadla. V mojich očiach bola stará. Mala oblečený elegantný kostýmček, na hlave klobúčik, možno aj so závojom. Bola útla, štíhla, vysoká a veľmi elegantná. Nepodobala sa na žiadnu ženu z môjho okolia. Vraj šľachtičná, no nie z rozprávky. Šľachtičné sa v mojej krajine nevyskytovali. Mala aj meno, ale pre mňa nezrozumiteľné. Talianka.
Nepamätám si, ako ju vítali, zrejme komunistickí pohlavári, ani koľko sa zdržala. Pamätám si len, že ma fascinovalo, že taká stará, a stále snúbenica, celý život. Zostala verná tomu mŕtvemu. Prišla navštíviť jeho rodnú zem. Krajinu, v ktorej som práve žila aj ja. No zmysel celého toho podujatia mi aj tak unikal. Udalosť bez pokračovania.
Každodenná tragická
Sedeli sme na hojdačke. Ona zaľúbená do Gotta a ja do Neckářa. Ten sa mi zdal prístupnejší. Nechcela som nič hovoriť, ale myslela som si, že u Gotta nemôže mať šancu. Rozprávali sme sa ako dve manželky, ktoré sú cez deň doma, niečo robia a riešia spolu rôzne veci. Napríklad rodinný rozpočet: Koľko zarába Gott a koľko Neckář, ako z toho vyžijeme, čo sme dnes nakúpili a čo budeme variť. Neboli sme rivalky, každá mala toho svojho a bola so svojím životom spokojná. Boli sme šťastné, nič nám nechýbalo. Dvor bol plný sliepok, ktoré špinili, kade chodili, bolo si treba dávať pozor. Slepačie hovienko sa mi odjakživa hnusilo viac ako akékoľvek iné. Husi boli niekedy aj agresívne, ale inak bolo všetko v poriadku, moriak sa rozzúril, len keď sme sa špeciálne snažili, a to sme nerobili. Leto plynulo, no čas sa v skutočnosti nehýbal. Zmena bola potom vždy náhla a nečakaná. Napríklad, keď už som mala ísť domov, lebo naši vymaľovali. Vyplakala som si ešte týždeň, no viac sa nedalo. V záhrade zrel hrach. Cítila som sa ako v hniezde. A potom leto postupne uplývalo. V auguste som už cítila nezadržateľnú vôňu jeho smrti. Strniská neveštili nič dobrého. Skončí sa to, čoskoro. Už sem prídeme len v nedeľu na hody v bielych pančuškách, nie naboso. Nebudú ma budiť kohúty ani hundranie sliepok.
Potom v zime nadišiel čas zabíjačiek a ujo mi povedal: „To prasa, čo sme zabili, sa podobalo na toho tvojho Neckářa, malo oči tak blízko pri sebe.“
Urazená som odišla, bolo mi do plaču. Moja sokyňa vyhrala. Na jej Gotta si nikto netrúfol. Prasa, čo viselo rozpolené na hákoch, už nemalo hlavu, žiadnu tvár. Ženy umývali črevá, aby krvavničky a jaterničky nesmrdeli. Potom sa podával ovar. Keď ma nikto nevidel, chodila som kradnúť soľ zo stola v kuchyni. Oblizla som si prst, namočila do soli a znovu oblizla. Zakaždým som si sľúbila, že to bolo naposledy, ale o chvíľu som to urobila znovu. Premýšľala som, či je to krádež a či sa mám z toho vyspovedať. Riešenie som nenašla. Ďalej som si namáčala naslinený prst do soli a vyžívala sa v tej chuti.
Autor: kniha vyšla vo vydavateľstve Aspekt
