HELENA TŘEŠTÍKOVÁ nakrúca celé desaťročia tých istých zdanlivo nezaujímavých ľudí v bežných situáciách. Jej filmy šokujú zmenami, ktoré prináša život. Nie je zástankyňou aktivistického dokumentu, tvrdí, že rola pozorovateľky jej vyhovuje.
Často vás pre štýl vašich dokumentov označujú za zberačku času. Čo pre vás znamená plynutie času?
Som jedna z mála žien na svete, ktoré vnímajú plynutie času pozitívne. Je to moja zásadná životná téma. Začalo sa to tým, že som si v jedenástich rokoch založila denník, k čomu ma doviedol Denník Anny Frankovej. Uvedomovala som si, čo je to zaznamenať si pravdu danej chvíle. Keby ste si svoje pocity nezapísali, mali by ste potom tendenciu interpretovať ich už zo súčasného uhla pohľadu. Zdalo sa mi zaujímavé doviesť tento trik do filmu.
Vedenie rodinných albumov, písanie kroník, rozprávanie príbehov zo života - to sa berie za typicky ženský prístup, je to tak?
Detaily a intimity - to sú ženské veci, mužské sú tie „veľké". Mňa zaujíma práve ten kontrast, ako je napríklad televízor v rohu izby, v ktorom sa práve deje niečo zásadného, čo si možno ľudia v izbe ani nevšimnú.
Nie je však pozícia pozorovateľa trochu alibistická?
Veľakrát som si uvedomila, že aktivisti sú oveľa odvážnejší. Ale človek musí vychádzať z toho, aké má tendencie či slabiny. Ja sa strašne nerada sama vidím v obraze, skôr sa držím za kamerou. Chcem byť nenápadná alebo sa len bojím byť nápadná? Nedávam návody, len impulzy, aby si ich divák sám spracoval. Môžem sa tváriť, že v tom je práve ten vtip. Ale možno som len priveľmi slabá na to, aby som ponúkala vlastné interpretácie. Neviem... ale prosto je mi blízke robiť to takto.
S čím prichádza nová generácia dokumentaristov, ako ju poznáte aj z FAMU, kde učíte?
Mladí dokumentaristi sú drsnejší, sú hodnotiteľmi a komentátormi. Reality sa často sami zúčastňujú.
Napríklad ako vo filme o fiktívnom hypermarkete Český sen, kde boli dokumentaristi následne fyzicky atakovaní?
Áno, priamo nasadzujú svoje telo. Stanovia si tézu a potom ju napĺňajú. Robia aktivistický dokument.
Ako Michael Moore?
Moore je šialený demagóg. Jeho prvý film Bowling for Columbine sa mi dosť páčil, ale tým sa to aj skončilo. Jeho ódu na kubánske zdravotníctvo som nezobrala, je stále menej presvedčivý. Nemám rada ilustrované tézy.
Je už samotný výber témy vyjadrením istého názoru?
Isto, absolútne objektívna realita nemôže existovať, ovplyvňujete ju tým, čo z nej zaberáte, čo z toho zostriháte. Ale títo filmári už na začiatku filmu vedia, kam chcú dôjsť. Ja začnem a vôbec neviem, kam dôjdem. Len pozorujem, nech sa deje, čo sa deje.
Ako ste si vypestovali trpezlivosť, že vydržíte odkladať si rozkoš z dokončenia filmu o desať, pätnásť ba až dvadsať rokov?
Našťastie tým, že mám viac projektov, niektorý z nich dokončím aj skôr. Začala som pomerne mladá. V tom čase som mala dieťa, čakala som druhé. Bola som šťastná, že môžem popri deťoch vôbec niečo robiť. Ale moji kolegovia, kameraman a zvukár, zvykli trpieť, pretože stále niečo točia a nič z toho nelezie. Mne neprekáža, ak sa robia veci dlho, skôr to, že si nikdy nemôžem byť istá, či sa nakoniec z nasnímaného materiálu vytvorí príbeh a či to bude zaujímavé. Na začiatku je absolútna neistota.
Ako by ste definovali autenticitu?
Ľudia musia zabudnúť na štylizáciu, na kameru, ponoriť sa do svojich myšlienok a potom povedia niečo výborné. Niekedy naschvál ohlásim koniec nakrúcania, a vtedy zvyčajne dodajú ešte niečo, čo sa ukáže ako najlepšie.
Isto ste sa stretli s kritikou, ako môžete filmovať taký sebadeštrukčný príbeh, ako je napríklad ten Katkin, bez toho, aby ste zasiahli?
Z pozície filmára to nemôžete ovplyvniť. Nemôžete za Katku prestať brať drogy. Nikto to nemôže urobiť za ňu.
Pri sledovaní Katky sa človek pýta, kde sú jej rodičia, súrodenci, priatelia.
Katkina matka nechcela do filmu nič hovoriť. Katka nemala zázemie. Boli tri sestry a všetky mali iného otca, ten posledný muž v rodine bol pre Katku zdrojom frustrácie. Ide o modelový príklad toho, ako ten, kto žije v neuspokojivých rodinných podmienkach, prepadne droge, lebo tá mu dáva v jeho boľavom živote pocit šťastia, pokoja a harmónie. Katka začala drogovať v pätnástich rokoch.
Ako si vyberáte hrdinov svojich časozberných filmov?
Je v tom nejaká intuícia, ale v momente, keď sa s nimi stretnem po prvý raz, nemôžem tušiť, ako sa ich život bude vyvíjať. Nie je to výber, ale náhoda. Katka má však v sebe črty tragickej hrdinky.
Čo je s ňou teraz?
Stále tvrdí, že si chce zariadiť detox, len práve nemá občiansky.
Prečo takíto ľudia súhlasia s filmovaním?
Ide aj o vytiahnutie z bežnej rutiny života. Niekto sa odrazu zaujíma o to, čo cítia, čo si myslia. Je to istá ľudská potreba - prostredníctvom niekoho iného sa pohrabať v sebe. Na online diskusii sa ktosi Katky opýtal, čo po nej na tomto svete zostane. Odpovedala, že jej dieťa a film, ktorý urobila s Helenou.
Cítite u svojich hrdinov aj istú túžbu byť na chvíľu celebritou? Je v tom aj kus exhibicionizmu?
To bolo skôr u Reného. Katka je sama seba zvyknutá vnímať skôr ako ľudský odpad, tak ako sa bežne dívame na narkomanov. Ak ju naraz niekto vníma inak, ak jej povie, že jej drží palce, dodá jej to stratenú ľudskú dôstojnosť.
Po skúsenosti s Katkou by ste presadzovali legalizáciu marihuany alebo nie?
Toto sú veľké témy, pri ktorých si človek nie je istý. Neviem, či by som si dokázala napísať transparent legalizujte alebo nelegalizujte marihuanu.
Keby ste predsa len mali za niečo bojovať, čo by to bolo?
Starala som sa nedávno o cudzieho psa a prepadla som zvieracej ríši. Možno by som na nejaký transparent napísala, aby sme boli slušní k tvorom, ktorí sú od nás závislí. Ale keby ste ma nútili k silnejším politickým témam, musela by som dlhšie premýšľať.
Ale raz už ste do politiky vstúpili ako ministerka kultúry. Na mesiac.
Celá tá moja angažovanosť mala dva dobré efekty - schudla som päť kíl a použila som to vo filme René.
Bol váš rýchly odchod spôsobený sklamaním z konkrétnych ľudí alebo celkovo z politickej mašinérie?
Bolo to stretnutie s tvrdou realitou politického vydierania. Zdalo sa mi, že som priveľmi sama na to, aby som to dokázala zmeniť a keby som urobila kompromisy, bola by som vydierateľná. Jedinou šancou bolo okamžite odísť.
Robili by ste časozberný film aj o nejakom politikovi?
Keby som v rámci Manželských etúd začala sledovať niekoho, kto by sa neskôr stal politikom, sledovala by som ho ďalej, ale s politikom by som nezačínala. Film Roberta Sedláčka o Milošovi Zemanovi je ukážkou toho, že sa to nedá robiť.
A čo dokument o Havlovi?
Havel je výnimočný človek, vtedy bola aj výnimočná doba. Táto situácia je neopakovateľná. Nie je iný Havel a nie je už ani doba úprimnosti a eufórie. Ja radšej zostanem pri malých drobných životoch.
Neboli ste nikdy v komunistickej strane. Ako vnímate aktuálny spoločenský vývoj?
Všeobecne som strašne šťastná, že som sa dožila slobody a demokracie, ale nenapadlo mi, že je tá demokracia taká ťažká. Mám výhrady k prepojeniu politiky s biznisom. Veľa ľudí stratilo vieru, ktorá bola taká silná v roku 1989. A oprávnene, diali sa totiž veci, ktoré k dezilúzii prispievali. Pre mňa je podstatné, aby sa mafiánsky kapitalizmus skultivoval, aby sa znovu vybudovala viera v demokraciu, v to, že je možné žiť v politicky slušnej krajine.
Poniektorí umelci prechovávajú pre vtedajší vzťah ľudí ku kultúre až nostalgiu za minulými časmi. Netrpíte tým aj vy?
Bola to doba, keď jeden článok v novinách mohol pohnúť národom. Dnes sa to už nestane. Informácií je strašne veľa, kultúra stratila svoju burcujúcu hodnotu, už necítime všetci všetko rovnako. To je však prejav demokratickej spoločnosti, ktorá je oveľa viac diverzifikovaná ako za komunizmu, keď bola umelo stlačená. Kultúra kedysi suplovala iné ľudské potreby, ktoré sa dnes realizujú inde. Je lepšie mať menej burcujúcich zážitkov za cenu, že žijeme v normálnej spoločnosti.
A žijeme?
Vari preboha áno. Alebo máte pocit, že nie?
