Čunovo Ján Buzássyho

Spôsoby, akými reálne miesta prenikajú do literatúry, bývajú rôzne. Čunovo vstúpilo do života básnika Jána Buzássyho v polovici 70. rokov iba na mesiac, ale zanechalo nezmazateľnú stopu v podobe zbierky krehkých sonetov s názvom Rok.

„Poviem vám pravdu," rozpráva básnik. „Boli 70. roky. V 60. rokoch som pracoval v Mladej tvorbe a keď zanikla, dostal som miesto knižného redaktora v Slovenskom spisovateli. Redigoval som veľa kníh a niektoré boli veľmi slabé. Zachcelo sa mi oddýchnuť si a napísať nejaké básničky sám pre seba. Pri tejto robote som sa nevedel uvoľniť a tak som si povedal, že budem žiadať literárne štipendium. Povedali mi, že existujú len takzvané pobytové štipendiá na nejakej stavbe socializmu, ale to mi bolo proti srsti. Vymyslel som taký podfuk: v Čunove som mal spolužiaka, vedúceho jednotného roľníckeho družstva, tak som išiel akože tam. V skutočnosti som sa na družstve iba ukázal. Mám rád prírodnú lyriku a to bola téma mojej zbierky. Vtedy sa už začalo hovoriť o vodnom diele a uvedomil som si, že miestna príroda je ohrozená, aj keď nakoniec to podľa mňa až tak zle nedopadlo. V okolí hraníc som sa však nepohyboval, bál som sa, že ma zastrelia alebo zatknú."

Dve polovice a kukurica

Obec je úhľadná. Má zvláštny, málokedy vídaný tvar, dva prúdy cesty oddelené dlhočizným zeleným parkom. Na konci je malé námestie s neskorobarokovým kostolom. „Narodila som sa tu a tu som doma," hovorí starostka obce Gabriela Ferenčáková. Hovorí aj o peknom okolí, sú tu pozostatky dunajských ramien, Mošonské rameno, dá sa prejsť po lese, sú tu čunovské jazerá."

Ján Buzássy dodáva, že v čase, keď sa túlal po čunovskom okolí, to bola obec skôr chudobná, žili tu poľnohospodári, možno rybári.

Čunovo má v erbe dva otepy obilia a strom, ale momentálne ho obkolesuje kukurica. Je to najjužnejšia mestská časť Bratislavy, ale zachovala si vidiecky charakter. Nič, len rovina, naznačujúca, že krajina už má južný strih. Napokon, Rajka je oveľa bližšie ako Bratislava a Kittsee je tiež na dosah. Len v diaľke sa ako pripomienka črtá hrebeň Malých Karpát.

Pre Bratislavčanov je Čunovo častým cieľom bicyklových alebo korčuľových výletov po hrádzi, od Starého mosta je to príjemných 15 kilometrov. Hrádza rozdeľuje Čunovo na dve časti - obec a areál Divokej vody susediaci s európskym unikátom - Múzeom moderného umenia Danubiana.

Štyri jazyky

Jeden z mála „neprírodných" sonetov z Buzássyho zbierky sa volá Čunovo. Hovorí okrem iného o tom, že sa chlapi v krčme rozprávajú štyrmi jazykmi, a rozumejú si. Čunovo je historicky multikultúrne, o čom hovorí aj starostka: „Pôvodné obyvateľstvo bolo chorvátske, hovorilo sa tu po nemecky aj po maďarsky, lebo do roku 1947 deti chodili do maďarských škôl, obec patrila k Maďarsku. Starší obyvatelia dodnes hovoria štyrmi jazykmi, a keďže sa otvorili hranice, táto viacjazyčnosť začala byť zaujímavá aj pre mladých ľudí, takže sa znova učia po maďarsky, nemecky aj po chorvátsky."

Divoká voda

Keď sa blížite k vodnému areálu, prestanete sa cítiť ako na Slovensku. Po ľavej strane je hladina Vodného diela Čunovo, ktorá evokuje morský záliv. Prechádzam nad výpusťou priehrady a po pravej strane je už slávna Divoká voda. Tú pozná ako vlastnú vaňu vodný slalomár, trojnásobný olympijský víťaz a trojnásobný majster sveta Peter Hochschorner. So svojím bratom Pavlom sa stali ako prví kanoisti na svete trojnásobnými držiteľmi olympijského zlata.

„Bývam tu v Čunove, momentálne u priateľky, takže to mám na tréning blízko," hovorí. „Čunovo je z hľadiska vodných športov ideálne. Na Divokej vode trénujeme, priehrada je zasa výborná na jachting či windsurfing. Človek prejde pár krokov a je na hrádzi, kde sa dajú zasa robiť iné športy." Hochschorner hovorí aj o špecifikách trate. „Už roky patrí táto voda medzi najťažšie na svete. Nie je teda určená menej zdatným pretekárom, aj keď aj tí si môžu nájsť ľahšie pasáže. Svetovým unikátom je, že sú to vlastne dve trate vedľa seba, ktoré sa môžu prepájať, čo umožňuje veľkú variabilitu a rôzne obmeny. Jedinou nevýhodou je, že keď je veľká voda, časť trate sa zatopí a dá sa využívať iba horná časť, ale to je len tak dvakrát do roka po dva-tri dni."

Autorom čunovského areálu je Ondrej Cibák, reprezentant, tréner a projektant slalomových tratí. Zomrel v roku 2000 ako 74-ročný a jeho umelé kanály možno vidieť nielen na Slovensku, ale aj v Taliansku, Macedónsku, Fínsku, Nemecku, Chorvátsku, Španielsku (olympijská trať v Barcelone) či Švédsku. Na Slovensku je po ňom pomenovaná prvá umelá trať na Slovensku v Liptovskom Mikuláši.

Oáza pokoja

Sledujem rafterov, ako splavujú kanál. Dobrodružstvo je určené pre všetkých, len treba utvoriť skupinku. Čunovo je vôbec obec ideálna pre aktívnych, na neďalekom ihrisku pobehujú hráči paintballu.

No je tu aj čosi veľmi vzdialené od adrenalínu. Keď sa povie Múzeum moderného umenia, málokto si predstaví sviežosť, miesto, kde duša rozháraná útokmi každodennosti môže spočinúť ako v hojdacej sieti. Danubiana je priestor na polostrove vyplnený krásou. Dospelí a deti sa fotia pri plastikách, napodobujúc ich pózy, je to živá hra. Budova galérie obrazov má tvar rímskej galéry.

Čunovo dnešných dní však spisovateľ už nepozná. „Od 70. rokov som tam nebol, ale počul som, že sa mu darí a mám z toho radosť." Keď sa otvorili hranice, ocitla sa zrazu „táto dosť nenápadná sivá dedinka, čo sa krčila úplne v kúte republiky", na priesečníku troch krajín.

Buzássy spomína, že pôvodná krčma z jeho sonetu bola socialistického typu. Dnes sú tam už „krčmy" iné, pohostinné. A ak tam počujete nemčinu alebo maďarčinu, môže pochádzať aj od návštevníkov, bicyklové trasy v okolí sú obľúbené a hranice neexistujú.

Ukážky z diela Jána Buzássyho

Čunovo

V čunovskej krčme ešte pri vedomí

je počuť pri dvoch stoloch štyri jazyky;

reč ako ohlas dávnej muziky

napĺňa hudbou nové biele domy.

Posledné slovo má reč cintorína,

pre všetkých jedna, hoci studená:

po rokoch neistôt a blúdenia

prichýlila ich podunajská hlina.

Tie štyri reči, štyri kolesá

na káre, v ktorej v kroku poklesá