POVIEDKA: Tomáš Straňák - Čierna odroda

Réva vinná je liána, pnoucí se po oporách, k nimž se přichycuje pomocí úponků. Mají-li možnost, pak jedinci divokých odrůd mohou ve volné přírodě dosahovat výšek až 30 m, přičemž průměr kmene u země může dosáhnout až 1,5 m; jsou popsány případy, kdy rostlina dosáhla výšky až 43 m. Jedinci kulturních odrůd na vinicích, které vinaři nenechávají dožít takového stáří, dorůstají výšky nejvýše 4 m při průměru kmene do 50 cm.
- Free Encyclopaedia CZ
*
Peter Smoleň odložil knihu a chystal sa zhasnúť, keď sa tichom obydlia roznieslo búchanie na dvere. Kto preboha môže niečo chcieť o pol jedenástej, prebehlo mu hlavou, kým si obliekal župan. Mohol to byť len niekto z vinárskych závodov, lebo po zamknutí hlavnej brány sa priamo k jeho dverám nikto iný nedostal.
Nočného návštevníka okamžite spoznal. Zvyčajne usmievavý podnikateľ teraz vyzeral vydesený na smrť.
„Pán Smoleň, prosím vás, pomôžte mi,“ ledva lapal dych.
„Čo sa deje, Maroš? Máte znovu puklinu na nádrži?“
Maroš, ktorého okrem Smoleňa všetci volali jednoducho Šéf, sa rukou oprel o zárubňu a zhlboka sa nadýchol. „N-nie. Sparky... Sparky sa stratil!“
„Stratil? Kde?“
„V pivnici. Potrebovali sme niečo vyliať do stoky, ale nemohli sme na ulicu. V severnej chodbe je jedna diera a tak sme si povedali...“
V severnej chodbe je jedna diera! Osemdesiattriročného a pritom zázračne vitálneho Petra Smoleňa pri tých slovách prepadol pocit, že ho raní mŕtvica. Hmatajúc po stene, odšuchtal sa k pohovke. Nie, toto nie, prosím, nech to je iba zlý sen! Toho mladíka musia okamžite dostať von. Ak už nie je neskoro. Ani Pánboh nevie, o koľko tá vec mohla narásť.
„Poďme! Oblečiem sa, vy prineste pištoľ. Mám ju v krabici nad sporákom.“
Šéf vyvalil oči. „Pištoľ? Načo?! Chcel som vziať lano a lekárničku!“
Smoleň mu neodpovedal.
*
Areál vinárskych závodov tvorili dva dvory oddelené ústrednou budovou. Na vybetónovanom zadnom dvore umiestnili násypky pre vinič, ktorý každý rok privážali pestovatelia z celého nitrianskeho a trnavského kraja, ba aj zo severného Maďarska. Do upravenou zeleňou pokrytého predného dvora vstupovali zákazníci. Nachádzali sa na ňom kancelárie aj Smoleňov bytík, v ktorom býval už za socializmu, keď sa o priestory staral. A schody do pivnice.
Kráčali po prednom dvore a bývalý správca mimovoľne zablúdil zrakom k ústrednej budove. Spracovávanie tisícov strapcov v násypkách ho odjakživa fascinovalo, no v porovnaní s tým, čo sa so vzniknutým rmutom dialo následne vo vnútri, pripomínala prvá fáza skôr barbarstvo. Ústredná budova bola kráľovstvom vôní, v ktorom sa nejednému vinárskemu harcovníkovi roztriasli kolená. Ozajstná alchýmia sa začínala až tam a mal ju na starosti Šaňo Falk.
„Šaňo sa zas ožral,“ prerušil ticho Šéf. Smoleň si povzdychol. Alexander Falk bol Šéfovým spoločníkom vo firme, dobrý chlap a skúsený vinár tvoriaci so Šéfom, ako obchodníkom, povestný tandem. Kým neprepadol chorobnému degustovaniu svojich výtvorov.
„Mal sledovať dávkovanie cukru, no zmontoval sa ako malý. Môže sa to všetko vyhodiť.“ Smoleň cítil, že Šéfa ide rozhodiť od zlosti a veru sa mu nečudoval. Pri výrobe vína je nesmierne dôležité presne vypočítať potrebné množstvo cukru a následne ho nanajvýš pozorne vsypať. Aj najmenšie prešvihnutie posielalo všetku vynaloženú námahu, suroviny a čas do hája.
„Museli sme to vyliať, do poslednej kvapky.“
Smoleň pozrel na Šéfa. „Prečo nie do kanála pred zadnou bránou?“
„To nesmieme! Ak by to niekto zazrel, daňováci nás stiahnu z kože! Sú ako pirane. To sme nechceli riskovať. Sparky tvrdil, že pospájané hadice dosiahnu až do severnej chodby. Objavil tam dieru. Viete, že som doteraz ani netušil, že tam nejaký kanál je?“
A ja som dúfal, že sa to ani nikdy nedozvieš. Starec sa rozpomenul, koľko námahy ho stálo dieru ukryť. Pre dobro všetkých tu hore. Srdce mu búšilo silnejšie zakaždým, keď vstupoval do závodnej pivnice, teraz sa ho však zmocňovala hrôza, akú päťdesiat rokov neokúsil. Mladého to očarovalo, vstúpilo mu to do mysle. Chce to ísť von. Bože!
*
Podľa starých Grékov sa najprv zrodila večná temnota Erebos a neskôr tmavá noc Nyx. Bývalý správca spolu s majiteľom podniku zanechali hviezdami osvetleného mladšieho súrodenca na povrchu a po tehlových schodoch zostupovali k staršiemu. Do nosa im zo všetkých strán udierala vlhkosťou unášaná vôňa vína dozrievajúceho v drevených sudoch. Smoleň sa ju v mladosti niekoľkokrát neúspešne pokúšal veršovane i neveršovane opísať.
„Nechal som v severnej chodbe lampáš, určite ešte svieti. Tieto neónové nemajú chybu, sú silné.“ Šéfov hlas sa odrážal od sudov a prehlušoval ich kroky. Aj keď mal Smoleň všetky chodby pivnice, vrátane severnej, do pamäti vryté klinom rokov, kráčal pomaličky. Zamestnanci závodov nepatrili k poriadkumilovným a on nemal v úmysle dokaličiť sa kvôli nejakému poondiatemu zahodenému skrutkovaču.
Blížili sa k severnej chodbe, k čoraz zreteľnejšiemu modrastému svetlu.
„Ako vlastne mladý našiel tú dieru?“
„To mi nepovedal. A viete čo? Ani som sa ho nepýtal. Samému je mi to zvláštne. Normálne chcem vždy vedieť všetko o všetkom, veď ma poznáte. Dokonca som sa ho ani neopýtal, ako ju otvoril. Veď tam nie je nič, čo by ju predtým zakrývalo.“
Ono vie, ako som poklop uzavrel. Aj ako ho otvoriť.
Šéf pokračoval: „Keď som prišiel s hadicou, už bola odkrytá. Vopchali sme ta ústie a Sparky potom utekal zapnúť pumpu. Bol preč asi päť minút. Niečo vám poviem, nikdy mi päť minút nepripadalo dlhších. To tou dierou, určite. Cítil som odtiaľ,“ Šéfovi akoby bolo zaťažko uveriť vlastným slovám, „cítil som odtiaľ vinič. Neuveriteľná vôňa. Ak by sa dalo dorozumieť vôňou, toto by muselo znamenať niečo ako Nože poď sem dolu, si srdečne vítaný.“
Smoleňovi to vôbec neuveriteľné nepripadalo. Práve naopak.
„Už-už som sa chystal zostúpiť, keď z hadice vyšplechol prvý príval rmutu. Krátko nato sa Sparky vrátil a chvíľu sme len tak čumákovali do otvoru. Najprv sa odtiaľ ozýval len šplechot, ale potom to prišlo. Odrazu som mal pocit, namôjdušu, že počujem kňučanie psa. Nášho Alana, som si tým istý. Žiaden iný pes nevydával taký zvuk.“
Vlčiak Alan býval Sparkyho miláčikom. Keď sa Šéf rozhodol zaobstarať strážneho psa, vtedy ešte len práve prijatý brigádnik Sparky od prvej chvíle trval na tom, že sa o všetko postará. Alan si vďaka nemu žil ako sultán. Dostával najlepšie konzervy a najčistejšiu vodu, okolie búdy mu zamestnanci drhli častejšie ako vlastnú šatňu. Kto by si bol vtedy pomyslel, že táto idylka bude mať priam neuveriteľný koniec? Bolo to približne pred dvoma rokmi. Sparky sa Alana jedného dňa nedopátral. Desaťkrát prečesal zadný dvor, desaťkrát obrátil každý kamienok na prednom dvore a vymietol všetky kúty v ústrednej budove, ba aj do každého lisu nazrel. Nič. Skontroloval zámky brán, zišiel i do pivnice, no po psovi nebolo ani stopy. Trvalo mu štyri mesiace, kým sa dal dokopy. Všetci vtedy smútili, i Peter Smoleň, ktorý si teraz živo predstavoval, čo mohlo kňučanie dávno strateného štvornohého kamaráta spojené s tajomnou mocou vône porobiť s mysľou Roberta Špaňa, prezývaného Sparky.
„Naraz sa strhol a zoskočil dovnútra. Akoby prestal rozmýšľať. Zakrátko vôňa zmocnela niekoľkonásobne, jej náraz ma odhodil. Spadol som na zadok a to ma prebralo. Rozkričal som sa, volal som ho niekoľkokrát. Nič. Preľakol som sa a utekal som po vás,“ zakončil svoj monológ Šéf práve vo chvíli, keď prechádzali popri rohu do severnej chodby. Pri modrom lampáši sa zlovestne rozprestieral približne jedenkrát jeden meter veľký otvor, ktorý Petra Smoleňa mátal každú noc napriek tomu, že ho dlhé roky nevidel.
Pozornosť oboch príchodzích upútalo ešte čosi. Drobný predmet odrážajúci modré svetlo.
„Čože?!“ Šéf by ten kľúč spoznal vždy a všade. „To je Šaňov kľúč od lisovne! Ale to nie je možné. Vo svojom stave by sa sem po schodoch nedostal, veď by sa dolámal! Bakchov Strapec, snáď len ten blázon nezostúpil tiež!“
Smoleň cítil, ako vôňa pomaly začína opantávať aj jeho. To, čo sa skrývalo dole, si muselo pomyslieť, že dnes má teda mimoriadne šťastie. Dva nové výhonky a ako bonus možnosť zgustnúť si na starom známom. Ten však ešte nevytiahol všetky tromfy z rukáva.
„Maroš, skontrolovali ste pištoľ? Je nabitá?“
„Je. Aj keď stále nechápem, načo nám je. Vari tam žije nejaký aligátor?“
Kiežby, syn môj. Toho by sme sa zbavili raz-dva. Proti tamtomu pištoľ nepomôže, ale bude sa hodiť na mladého a Šaňa, ak by bolo neskoro. Smoleň mal sto chutí povedať to Šéfovi nahlas, no zahryzol si do jazyka. Možno budú mať šťastie, sakramentské šťastie, a zistia, že tí dvaja sa nezatúlali ďaleko. A možno hej. Možno prišli až do Vinice.
Šéf schytil lampu a podával ju starcovi. „Vy ponesiete toto, snáď to vydrží, kým ich nájdeme. Ja budem mať pripravenú búchačku.“
„Lampáš nám nepomôže, nebude tam svietiť.“
„ČO?“ Šéfov strach na chvíľu ustúpil jednému z jeho povestných výbuchov hnevu. „S tou pištoľou som to ešte vzal bez pripomienok, akokoľvek bláznivé mi to pripadá, ale hádam odo mňa nechcete, aby som vliezol HENTAM bez svetla! Čo sa to tu deje? Čo je tam dole?“
„Poviem vám neskôr, teraz mi musíte veriť. Upokojte sa! Pozrite sa na mňa. Maroš, pozrite mi do očí. Nebojte sa, nie som pomätený, ani neblúznim, aj keď vek už na to mám. Chcem vám len dobre. Vám, aj vašim ľuďom. Veríte mi?“
Šéf prikývol.
„Dobre. Všetko bude v poriadku. Potrebujeme ešte Sanctus. Kde ho máte?“
„V-vo východnej chodbe.“
„Prineste dve fľaše. Šikovne.“
Šéf rezignoval. Už sa nevládal ani opýtať, čo budú s vínom robiť. Obúchajú ho obom stratencom o hlavu? S tlčúcim srdcom odbehol do východnej chodby, kde mal uložené vybrané značky z celého sveta. Slušný vinár musel podľa neho mať po ruke to najlepšie aj od kolegov a Smoleň mu tento názor kvitoval. Najmä tých pár kúskov údajne posväteného Sanctu. Majiteľ závodov po pamäti vybral dve prachom pokryté fľaše a uháňal späť.
„Jednu si nechajte pre prípad, že by sme sa rozdelili.“
Šéfovi sa rozdrkotali zuby. To, čo spočiatku vyzeralo ako epizódka, na ktorú budú o pár hodín už len s úsmevom spomínať, sa menilo na požierača zdravého rozumu. Nechcel tam zostúpiť. Vypadni odtiaľto, zajtra priznáš chybu daňovému úradu a zaplatíš pokutu. Obchod ide, do troch mesiacov máš peniaze nazad. Cítil sa však zodpovedný za Sparkyho. A bol tam podľa všetkého aj Šaňo.
Šéf vykročil prvý.
*
Vošli do srdca Erebovej ríše, do jej hlavného mesta, ktoré ich privítalo tým najlepším, čo v ponuke malo. Až v tej chvíli Šéf pochopil, čo Smoleň myslel nefungujúcim lampášom. Pochopil rozdiel medzi tmou a temnotou. Svetlo svietilo a pritom neosvetľovalo. Bolo to ako streľba slepými nábojmi, žiadna poistná udalosť pri stobodových efektoch.
„Položte mi ruku na plece. A poďte za mnou.“
Šéf sa otočil k miestu, odkiaľ Smoleňov hlas prišiel. Necelý polmeter naľavo sa pohupovala lampa, ktorú starec zvieral v ruke. Šéf si s hrôzou uvedomil, že vidí lampu, nie však človeka, ktorý ju drží. Ten akoby sa bol rozplynul.
Lampa sa priblížila: „Dotknem sa vás, nezľaknite sa. Chytím vás za ruku a položím si ju na rameno. Dobre, už ju mám. Lampu položím na zem, necháme ju tu. Ak by sme ju vzali hlbšie, neuvidíme ju. Toto miesto je... zlé. Držíte svoju fľašu pevne?“
„Držím.“
„Fajn. Poďme.“
Dva páry nôh sprvu dopadali na rmutom poliaty povrch, neskôr už iba na suchý kameň. Napriek tomu, že tunel s kamennou podlahou sa podľa zvuku nezdal mať viac než päť metrov v priemere, Šéf mal pocit, že kráča prázdnotou. Napadlo mu, že takto musí vyzerať peklo, keď v ňom na chvíľu dojde uhlie. Zúfalstvo a hrôza vniká do človeka odvšadiaľ, kým on nevidí nič. Je v tom sám so svojou mysľou, usilovne spriadajúcou neviditeľné nite tmy do husiu kožu naháňajúcich výjavov. Čosi mu našepkávalo, že ho sleduje húf jašteríc, z ktorých mal od nepamäti panický strach.
Peter Smoleň veľmi dobre vedel, čo v tej chvíli Šéf prežíval. Ani po toľkom čase to miesto nestratilo nič zo svojej strašnej sily, zatiaľ čo on za tie roky poriadne zoslabol. Nebol bezbranný, ale už ani zďaleka tak odolný, ako vtedy dávno, keď vo Vinici ešte nič nevyrástlo.
Po pár minútach zastavili. Odkázaní výlučne na sluch, zadržali dych a načúvali.
„Pán Smoleň, čo je to? Aj vy to počujete? Akoby steny vŕzgali.“
Správca sucho preglgol. „To nie sú steny.“ Rástlo to, každú sekundu. Dostalo sa to bez problémov z Vinice a teraz sa to rozpína po tuneloch. Už to musí mať stovky metrov, možno kilometre! Príde to k otvoru a potom...
„Hej, čo to bolo? Kroky, nepočuli ste?“
„Áno,“ pritakal Smoleň, „niekto tam vpredu je. Maroš, nie! Nebežte, ublížite si! Pomaličky, ešte pár krokov a budeme vidieť.“
A skutočne, zrazu sa zázrakom rozvidnelo. Veľmi mierne, ale stačilo to na zistenie, že kráčajú niečím prirovnateľným k ceste džungľou. Okrem podlahy boli steny tunela dočista pokryté popínavou rastlinou.
Šéfovi sa podlomili kolená. Bol natoľko unesený pohľadom na všadeprítomný vinič, že ho sprvoti ani nezaujímalo, vďaka čomu vlastne vidia.
„Tá... tá...“
„Áno, moja fľaša svieti. Vaša tiež. Sanctus požehnal Hospodin, jedine ten pomôže. Lampa by nám tu bola nanič, toto nie je obyčajná tma.“
Šéf uprel pohľad na fľašu, ktorú držal v ruke. Víno vo vnútri naozaj svietilo, žiara osvetľovala chodbu na pár metrov dopredu. Smoleň sa mu pred očami opäť zhmotnil a s rovnakým svetlom hneď vedľa. Zaplaťpánboh. Vôňa tiež akoby ustúpila a to obom dodalo odvahy.
„A teraz mi povedzte, čo sa to tu deje. Čo má znamenať tento prales?“
„Tomu neuveríte,“ odvetil Smoleň a opäť začal kráčať.
„Počúvajte, práve som videl lampu neschopnú osvetliť muchu, ktorá si na ňu sadne. V ruke držím fľašu, ktorej svetlo v pohodičke preniká cez snáď tonu prachovej pokrývky. V tejto chvíli by som uveril aj tomu, že Kongo rozdrví Rusov v hokeji!“
Možno, ale na toto nie si pripravený. Kto vtedy dávno nestál vo Vinici a nehľadel do tváre tomu, kto v nej sial, nie je pripravený. Pohľad do jeho očí prežijú len silní.
„Ste ochotný uveriť, že tento vinič vysadil Diabol? Že tento vinič rozmýšľa a cíti? Že jeho živinou je váš strach?“
Šéf zastal. „Hovoríte, že tieto výhonky...“ Až teraz, keď podišiel bližšie, si všimol strapce hrozna. Bolo to vôbec hrozno? Ťažko povedať. Isté bolo iba jedno, niektoré bobule na strapcoch začali striedavo blikotať. Šéf s hrôzou sledoval, ako sa svetielka usporadúvajú do podoby kostnatého hnátu. Výhonky rastliny sa odrazu s desivou rýchlosťou pohli, hnát chcel po ňom chňapnúť. Šéf vykríkol a uskočil.
„Držte sa v strede pri mne. Chce vás to vystrašiť. Ak pustíte z ruky Sanctus, je po vás.“ Starý správca vedel, čo hovorí. Nebolo to ani zďaleka také obrovské, keď mu to v týchto tuneloch zabilo staršieho brata.
„Poďme preč,“ zašepkal plačlivo Šéf.
Smoleň si všimol, že obchodník sa trasie. Hrdinstvo, inšpirované pocitom zodpovednosti za mladého zamestnanca a za spoločníka, išlo bokom. Keď si raz človek naplno uvedomil, s čím má pod severnou chodbou dočinenia, nechal by tam umrieť bárs aj celú rodinu. Len aby odtiaľ zmizol. Presne ako Smoleň, ktorý sa pred päťdesiatimi rokmi utekajúc von snažil nepočuť bratov zverský bolestný rev. Snažil sa ho nepočuť tých pár minút a potom aj tisícky bezsenných nocí. Dopekla, načo sem dnes vôbec išiel? Tí dvaja sú mŕtvi, bez Sanctu by tu nevydržali ani minútu. Musel odísť, zachrániť aspoň Šéfa a zamaskovať dieru. Démonická rastlina bola nemilosrdne ľstivá, no predsa tu v tuneloch nemala takú moc ako vo Vinici, obrovskej miestnosti, kde ju Diablov posol zasadil. Už ani krok tým smerom, otočiť sa a rýchlo preč!
Smoleňa z myšlienok vytrhol Šéfov radostný hlas: „Pozrite, to je Sparky, ide sem Sparky!“ Z tmy sa vynárala ležérne kráčajúca postava. Sparky mal oblečené svoje obľúbené montérky, ktoré mu Šéf s Falkom darovali pred rokom. Kládol rovnakým tempom jednu nohu pred druhú, akoby ho prichádzajúca záchrana vôbec nezaujímala. Zlé znamenie. Smoleň o krok ustúpil. Následne sa všetko odohralo veľmi rýchlo.
K Sparkymu sa zhora spustil hrubý výhonok, obtočil sa mu okolo krku a zodvihol ho zo zeme. Smoleň vedel, že je to pasca, no Šéf sa nechal pohľadom na nohami mykajúceho obľúbenca pripraviť o súdnosť. Než ho starec stihol varovať, rozbehol sa Sparkymu na pomoc. Bobule navôkol zúrivo blikali a výhonky sa kývali sem a ta. Vycítilo to, že obete sa rozdelili.
„Vráťte sa! Maroš! Nebežte k nemu!“
To, že niečo nie je v poriadku, si Šéf uvedomil, až keď sa k Sparkymu priblížil dostatočne blízko. Stropný výhonok muža pustil a v tej chvíli výhonky z bočných stien sťa útočiace hady obkrútili Šéfovi nohy. Šéf spadol priamo pred vyslobodenú postavu.
Správca nečakal. Na sekundu zazrel, ako bobule, na ktoré sa Sparkyho oči stihli pretvoriť, v blízkosti Sanctu zažiarili. Viac sa neohliadal. Náhlil sa smerom k otvoru do severnej chodby. Srdce a kĺby, ktoré odslúžili už osem krížikov, si teraz za náhlu aktivitu pýtali daň v podobe nehoráznej bolesti. Smoleň ju ignoroval. Pevne zvierajúc svoju fľašu, mysľou sa zameral iba na otvor do svojho sveta. Musí už byť blízko.
Všade naokolo blikali bobule, formovali sa do šialených výjavov. Výhonky ho však nechali na pokoji. Podľa všetkého sa rastlina dokázala sústrediť iba na jedno miesto a teraz mala robotu inde.
Tunelom sa náhle ozval prenikavý zvuk, na ktorý Smoleň od istého dávneho incidentu vo fľaškovni nikdy nezabudne. Takže Šéf je už bez Sanctu. Bobule okolo neho prestali svetielkovať, lebo starec v tej chvíli nebol predmetom záujmu. Rinčanie rozbitého skla bezprostredne nasledovali tri výstrely a potom ešte štvrtý. Smoleň dúfal, že tým posledným sa Maroš, obľúbený a rešpektovaný Šéf, zabil sám. Pre vlastné dobro.
Zdalo sa mu, že ubehla celá večnosť, kým začul pod nohami žblnkotať vyliaty rmut. Zakrátko zočil slabé neónové svetielko a dieru do pivnice. Do pivnice pôsobiacej strašidelne iba na tých, čo sa neprešli pod jej severnou chodbou. Sanctus žiaril čoraz slabšie. Akoby vycítil, že nebezpečie pominulo a je čas vypnúť. Ten čas však ešte, na Smoleňovo zúfalé zistenie, nenastal. Bytosť ho nemala v úmysle nechať odísť. Boli, koniec koncov, starí známi.
Spoza chrbta k nemu doľahlo zlovestné vrčanie a prinútilo ho zastaviť. Pred očami sa mu týčil východ z tohto pekla a on netúžil po ničom inom, iba cezeň prejsť. Neobzrel sa, pevnejšie zovrel posvätenú fľašu a priškrteným hlasom zo seba vydával slovo za slovom.
„Vypadni, Alan! Vráť sa k novému pánovi!“
Vŕŕŕŕŕŕ. Zvuk zosilnel. Smoleň cítil na chrbte pohľad bobúľ čiernejších než noc. Bobúľ, ktoré boli kedysi očami verného priateľa. Pomočil sa. Aj keď ho telo neposlúchalo, hlava ostávala prekvapivo chladná. Žiadny rýchly pohyb! Dobehol by ťa aj na troch nohách a odniesol v zuboch do Vinice.
Peter Smoleň vedel, že na to, čo sa chystá urobiť, má jediný pokus. Zavrel oči a modlil sa. Vrčanie sa približovalo a tíchlo, najprv pomaly, potom čoraz rýchlejšie. Laby dopadali na rmutom poliaty kameň. Sanctus už nesvietil, ale vekom zoslabnutej ruke dodal prekvapivú silu.
Za Maroša.
Za Šaňa.
Za Sparkyho.
Zozadu ho ovanul dych. Bol horúci...
Za Alana.
...a smrdel po zhnitom víne.
Za teba, braček!
Príšera sa odlepila od zeme a Smoleň do nej v tej chvíli z obratu šmaril svoj Boží projektil. Posledné, čo pred nasledujúcim zábleskom uvidel, boli bobule v očných jamkách viničom obrasteného netvora. Na zlomok sekundy zažiarili. Zraz dvoch nadpozemských síl zhodil starého neboráka na zem. Obluda vydala zvuk pripomínajúci vytie spojené s revom, pri ktorom mohol človeku ušami vytiecť mozog. Smoleňovi sa chvíľu zdalo, že sa to naozaj deje. Potom nastalo ticho.
S námahou sa zdvihol zo zeme a sledoval, ako to, čo s trochou nadhľadu ešte možno považovať za bezhlavé psie telo, samovoľne hrabe nohami. Vzal lampu a so zubami zaťatými od bolesti zamieril do severnej chodby. Rýchlo preč! Sparky, Falk, Šéf, brat či bohvie kto iný onedlho príde vziať psa do Vinice. Dostalo ich to všetkých do jedného. Obrastení čiernou odrodou viniča budú v temnote striehnuť na každého, kto zavíta pod severnú chodbu.
*
Trápilo ho rameno, ktoré si pri páde škaredo poranil. Bolo mu ľúto všetkých, ktorí dnes životom zaplatili za niečo, čo sa ich vôbec netýkalo. Netušil, čo bude s podnikom, čo povie o pár hodín zamestnancom a zákazníkom, čo povie komukoľvek pýtajúcemu sa na rameno. To všetko muselo počkať. Najprv bolo treba opäť zavrieť a zamaskovať dieru. Nedostalo ho to, no opäť to nad ním vyhralo. Kiežby to už bolo naposledy!
Cítil sa veľmi starý. A vydesený. Ten, čo vo Vinici zasial, si príde po úrodu. Pred päťdesiatimi rokmi sa mu ten deň zdal vzdialený. Teraz už nie.

Autor: Tomáš Straňák, finalista Ceny Fantázie 2010