Keď sa povie Poprad, Košice, Banská Bystrica, Žilina či Komárno, väčšine z nás naskočia v hlave nejaké obrázky alebo súvislosti. Ale čo Šahy?
Ak práve nežijete na južnom Slovensku, možno sa budete musieť pozrieť do mapy, kde tie Šahy vlastne ležia. Zistíte, že hneď na maďarských hraniciach, takmer presne pod Banskou Štiavnicou. Najbližšie väčšie mesto Levice leží 40 kilometrov severozápadne.
Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme hneď trikrát: prvýkrát v diele, druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Ako vyzerajú dnes?
To, čo bola Modra pre Vincenta Šikulu, sú Šahy pre Ladislava Balleka - centrum jeho literárneho sveta. „Ľudia, ktorí žijú severnejšie, si myslia, že za Levicami sú iba Levy, ale tam sa nachádza mestečko môjho detstva," hovorí spisovateľ.
Do akej miery presný bol tento predobraz a čo je autorská licencia? „Ľudia v Šahách zvyknú hovoriť, že všetko, o čom píšem v Južnej pošte, Agátoch a Pomocníkovi, sa naozaj stalo. Zvláštny zážitok mal režisér Zoro Záhon.
Keď sa pripravoval na nakrúcanie filmu Pomocník, obzeral si exteriéry. Vošiel na dvor niekdajšieho hotela Centrál, prišla k nemu staršia pani a spýtala sa, čo tam robí. Povedal jej, že sa ide nakrúcať film. Ona na to, že ho môže zoznámiť so sestrou Volenta Lančariča - to je hlavný hrdina románu. Záhon, ktorý podrobne poznal román, sa zasmial - veď on nemal žiadnych príbuzných.
„To ja viem lepšie ako pán Ballek, lebo ja som staršia," odpovedala pani. A bolo. Ľudia si príbeh privlastnili. A hovoria - to mäsiarstvo z románu bolo tam. A ja sa s nimi nehádam, je to ich vec. Príbeh žije vlastným životom a ja to vnímam s uznaním."
A prečo sa románové Šahy volajú Palánk? „Je to drevená pohraničná turecká pevnosť," vysvetľuje spisovateľ. „Večer sa do nej vracali vojská po výpadoch do okolia. Je to teda miesto na hranici dvoch národov, kultúr."
Vôňa mesta
Ak sa ocitnete v Šahách, nájdete cukráreň pri námestí. Je štýlová, secesná, plná vôní kávy, sladkostí a tepla malého mesta, kde všetko stojí na svojom mieste, čas ide pomaly, rozvážne a nerúti sa ako pirát za volantom auta s dymovými sklami.
Je však čas vyraziť von. Pýtam sa panej v stredných rokoch na cestu ku Kalvárii. „Viete, ja síce po maďarsky trochu rozumiem, ale nerozprávam, som Slovenka. Žijem tu dvadsaťpäť rokov a v živote som nemala žiaden národnostný konflikt a ani som o žiadnom nepočula. Takéto nálady vyvolávajú tí, čo na juhu nikdy nebývali," rozpráva mi o živote v meste.
Pod Kalváriou bývali Srbi, ktorí sem prišli po bitke na Kosovom poli. Priniesli sem svoju kultúru, zvyky, jedálny lístok. Žili tu aj Chorváti, Macedónci a Bulhari, po roku 1918 Česi. A, samozrejme, Slováci a Maďari. V Šahách nie je miesto pre xenofóbiu. Hontiansku kultúru, ktorej je venované múzeum v Šahách, vytvárali všetci.
Pokoj a nočný život
Na kopci dnes rastú nové domy. Chvíľa nenáhlivej chôdze a som na vrchole Kalvárie. Vyšlo slnko. Výhľad je krásny. Ipeľ, kostol, mestečko. Schádzam dolu.
Námestie obídete za pár minút. Postavené je v štýle uhorskej secesie. „Budovy boli zaujímavé tvarovo aj farebne," hovorí Ladislav Ballek. V 50. rokoch námestie zrekonštruovali, niektoré domy vraj aj necitlivo. Ale komunistom sa nepodarilo vziať mu starosvetský šarm.
„Za mojich študentských čias žilo námestie hlboko do noci," spomína spisovateľ.
„V hoteli Lengyel vyhrávala hudba, ľudia sa prechádzali, sedeli na lavičkách, rozprávali sa. Bola taká obyčaj, že napríklad lekárnik mal na prízemí lekáreň a hore býval. Takže aj keď niekto niečo potreboval po tom, čo zavrel lekáreň, zazvonili mu a on im ochotne dal, čo chceli. Potom budovy kúpili inštitúcie, obchodníci. Ľudia sa z námestia vysťahovali a priestor prestal byť obývaný. Tam, kde teraz stojí mariánsky stĺp, kedysi stála veľmi dôležitá pošta, cez ktorú prechádzali správy z Pešti až na sever. Podľa nej sa volá moja novela Južná pošta."
Tabule
Synagóga je zreštaurovaná, na múre pri nej sú tabule venované významným rodákom - jeden z nich je Juraj Berczeller, nestor slovenskej populárnej hudby. V auguste 1968 emigroval do Austrálie, začal od začiatku ako George Best a tiež sa presadil. V synagóge sa konajú koncerty a divadelné predstavenia, a že je to kultúrny priestor, o tom svedčia moderné plastiky a obrazy na udržiavanom dvore.
Na ľudovej škole umenia je tabuľa Bélovi Bartókovi, ktorý v Šahách zbieral ľudové piesne a na obecnom úrade je tabuľa pripomínajúca, že v tomto meste väznili Janka Kráľa a Jána Rotaridesa, ktorí tu v revolučnom roku 1848 viedli vzbúrených roľníkov, ničili urbáre a dereše a strieľali na panské sídla.
Vchádzam, prijíma ma primátor Ľudovít Pásztor. „Čo mám najradšej na Šahách? Všetko," usmieva sa.
„Je to útulné mesto. Hranica nás kedysi rozdeľovala, teraz nás spája. Maďarsko je pre nás najbližšie a radi tam chodíme, máme tam priateľov. Je tu 40 percent Slovákov a 60 percent Maďarov. Žijú vedľa seba a často aj spolu, vychovávajú deti, z ktorých väčšina hovorí po slovensky aj maďarsky," hovorí primátor.
Noblesa
Keď sa človek stretne s Ladislavom Ballekom, za každých okolností džentlmenom, zahanbí sa, že má tenisky a mikinu.
„To, že keď idem von, sa mám dobre obliecť, som sa tiež naučil v Šahách," hovorí spisovateľ. „Bolo nepredstaviteľné, aby si niekto sadol do kaviarne bez saka a viazanky. Šahy sú malé mesto, ale potrpeli sme si na kultivovanosť a dobré správanie. Možno preto, aby sme sa vyrovnali väčším mestám. Keď som bol chlapec, chodil som v utorok a štvrtok na futbalový tréning, hrával som až do maturity za dorast. Keď som však išiel na tréning v športovom oblečení, obchádzal som oblúkom školu, lebo rodičia mi hovorili, že sa nepatrí takto chodiť okolo gymnázia, aby som nestretol učiteľov. Učitelia boli vtedy strážcami dôstojnosti. Dnes je to už inak. Ale aj v 50. rokoch mnohé z tej noblesy odišlo."
Podľa Balleka bolo veľkou chybou aj to, že v roku 1962 zrušili okres Šahy a porozdeľovali ho medzi okolité okresy. „Šahy boli sídelným mestom Hontu a vtedy stratili svoj pôvodný charakter."
V krátkych nohaviciach
Schádzam ku kostolu s dvojicou veží v maďarskom štýle. Je už tretí na tom istom mieste. Prvý zničili Tatári a druhý Turci.
„Šahám sa darilo v mierových časoch, ale každú dramatickú udalosť od stredoveku až po druhú svetovú vojnu si ako pohraničné mesto odskákali," hovorí Ladislav Ballek. „V roku 1938 ho zobrali Maďari, celý juh až po Dudince. Môj otec bol hlavný inšpicient finančnej stráže v Dudinciach, tam bola vtedy hranica. Maďari vrátili územie v roku 1945, my sme sa presťahovali z Dudiniec do Šiah, kde som prežil druhú časť detstva a dospievanie. A to, čo zažijete v krátkych nohaviciach, je určujúce na celý život."
Ladislav Ballek (nar. 1941)
Základnú školu a gymnázium vychodil v Šahách. Po maturite v rokoch 1959 - 1963 študoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici slovenský jazyk, dejepis a výtvarnú výchovu. Po návrate zo základnej vojenskej služby bol rok učiteľom na Základnej škole v Habovke. V roku 1966 sa stal redaktorom Československého rozhlasu v Banskej Bystrici a v roku 1968 redaktorom krajského denníka Smer.
V roku 1972 prešiel pracovať do redakcie pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, kam sa neskôr aj presťahoval a kde sa trvalo usadil. V roku 1977 sa stal vedúcim literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry SR, v roku 1980 námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu a v roku 1984 vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, kde pôsobil až do jeho zániku koncom roka 1989. Potom bol na dlhodobejšom tvorivom štipendiu.
V rokoch 1992 - 1994 bol poslancom Národnej rady SR. Vyučoval na PF v Nitre a PFUK v Bratislave. V roku 1998 kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky. V rokoch 1992 - 1994 pôsobil na poste veľvyslanca Slovenskej republiky v Prahe. Najvýznamnejšie romány: Južná pošta (1974), Pomocník (1977), Agáty (1981), Lesné divadlo (1987), Čudný spáč (1990).
Z Južnej pošty
Podkovy koní zaklopali na kamenných kockách neznámeho mesta. Bol to Palánk. Vychádzal z neho horúci vzduch, zápach prachu, slamy, spáleniska, starých a preležaných obväzov a starých zaschnutých rán. O chvíľu minuli zničenú budovu s bielym stĺporadím, pred ktorou ležalo smetisko obväzov, hnedých fľaštičiek a drôtených dláh.
Šli tichými ulicami, zeleným šerom stromov, plašili pred sebou kŕdle hrdličiek.
Ján konečne pochopil, že sú v celkom neznámom meste. Cítil iný vzduch, iné vône a dosiaľ neznámu bolesť. Slnko svietilo nad korunami gaštanov, líp a javorov, na chodníkoch ležal žltkastý prach. Dvíhal hlavu a vetril. Uvedomil si, že sa jakživ nevrátia.
Vošli do dlhej ulice. Začínala sa zeleným šerom, končila kdesi v nízkej žiari prudkého slnka. Tam sa začínala prašná cesta do roviny, v žiari slnka na konci ulice akoby už horelo suché lístie budúcich nekonečných južných jesení.
Ladislav Ballek: Južná pošta. Záver poviedky Kraj za vinicami.
