Napriek tomu, že spisovateľ DUŠAN DUŠEK je aj autorom úspešných filmových scenárov a vyučuje scenáristiku na VŠMU, o filmároch ešte knižku nenapísal. Až teraz. Holá veta o láske však zďaleka nie je len o nich, zato určite je o láske. Aj preto sa pri vymýšľaní jej názvu nemienil vzdať práve tohto magického slova.
Holá veta o láske je titul, pri ktorom sa vnímavý čitateľ aspoň podvedome trochu zdrží, nezostane len pri jeho automatickom zaregistrovaní, ale zbežne zhodnotí možné výklady či významy. Čo by vám ako čitateľovi prvé pri ňom zišlo na um?
„Že je to slovná hračka. Napríklad. Že je to - ako mi povedala jedna kamarátka - skrátené haiku. Uvažoval by som o nejakej gramatike. O spomienke z detstva, keď sme sa v škole dozvedeli, že v slovenčine máme holé vety. Hneď nám to učivo pripadalo milšie a oveľa vábivejšie. Podmety a prísudky. Niekedy dokonca zamlčané podmety. Hotová veda o láske."
Sochár Juraj Meliš svoju snahu tlmočiť vážne základné veci jednoducho a pôsobivo zároveň charakterizuje s obľubou ako „dať dokopy múdru holú vetu". Možno u vás hovoriť o niečom podobnom?
„Podobné v tom, že vždy ide o to - dať niečo dokopy. S múdrosťou by som si u seba až taký istý nebol. Často sa mi páčia aj vyslovené somariny, najmä tie, ktoré niekto niekde vyslovil a mne sa ich podarilo zachytiť, alebo aj tie, ktoré som sám vymyslel, hoci pôvodne sa mi vždy zdalo, že sú to veľké múdrosti. Aj preto ich s radosťou tlmočím ako vážne a základné veci."
Mali ste o tomto titule jasno na začiatku? A ako je to u vás vôbec s názvami, ako vznikajú?
„Tituly vymýšľam až po dopísaní knižiek - a vždy sú s tým len patálie. Pri jednej sme s redaktorom menili jej názov tri či štyri razy, aby sme sa odlíšili od ostatných, no zakaždým nás predbehli knižky s podobnými názvami, až sme napokon ako titul vybrali strelený názov jednej poviedky - Poloha pri srdci - a len týždeň po jej vyjdení vyšla iná kniha, ktorá sa volala Polohy srdca. Dobrý názov je vždy vítaný. No netreba sa s tým bohvieako zapodievať, skôr ide o hru, či už na slepú babu, kolo, kolo mlynské alebo o ruletu. Názov Holá veta o láske sa mi hodil aj preto, že som o niektorých veciach chcel hovoriť bez príkras, no zároveň som sa urputne držal jeho posledného slova - veď aj preto sú na obale tiene troch ženských postáv."
Pohybujete sa najradšej v priestore poviedky či novely, možno na hranici románu, ako napríklad pri Pešo do neba. Ako vnímate hlasy, dnes takmer až módne, o tom, že súčasnej slovenskej literatúre chýbajú veľké romány. Naozaj nie sú? A ak nie sú, naozaj chýbajú, je ich absencia znakom akejsi nekompletnosti?
„Ak niekomu v slovenskej literatúre chýbajú romány, nič s tým nenarobím, mne sa literatúra iba pomocne delí na žánre, skôr ju vnímam v podobe knižiek jednotlivých autorov - a pri ich úžasných knižkách je mi jedno, či sú v nich básničky, poviedky, novely, romány, cestopisy, denníky alebo eseje. Aj v ľahkej atletike sú behy na rôzne vzdialenosti, ktoré sa behajú rôznymi technikami a rýchlosťami, no ten beh je vždy krásny. Takýchto skvelých bežcov je aj medzi slovenskými spisovateľkami a spisovateľmi požehnane - a ja sa z ich knižiek vždy radujem. Aká nekompletnosť? O nijakej neviem."
Pri predchádzajúcej knihe Zima na ruky bola spúšťacím mechanizmom strata najbližších ľudí. Čo to bolo teraz, kedy a ako vznikol prvotný nápad, impulz, keď ste si povedali, že je pravý čas pustiť sa do písania?
„Márne lovím v pamäti, čo ma priviedlo k napísaniu tejto knižky, možno smútok z toho, že zo scenára adaptácie Tolstého poviedky Diabol, napísaného pre režiséra Ďurka Nvotu, nevznikol televízny film - jedného dňa sa vynoril z neporiadku mojej pracovne a mne sa zrazu chcelo pohrať sa s ním, spraviť z neho prózu, adaptovať adaptáciu - a zrazu si uvedomiť, že o filmároch som doteraz ešte nikdy nepísal. Tak som to skúsil."
V čom bolo to písanie o filmároch iné oproti doterajším knihám? Aj po formálnej stránke, napríklad vo Vtákovi na jednej nohe ste kombinovali aj básne, divadelnú hru, skutočné laudatio pre vášho nasledovníka pri udeľovaní Tatarkovej ceny...
„Asi v tom, v čom je iné písanie prózy a písanie scenárov, film sa na rozdiel od literatúry píše obrazmi, opismi tých obrazov. Možno použitím iného svetla vo vetách. Možno hľadaním úspornosti. Možno inou vrúcnosťou. Možno, možno, možno..."
Knihu Zima na ruky ste uvádzali ako románik, Predtým Vtáka na jednej nohe ako leporelo. Mohli by ste jedným slovkom označiť aj knihu Holá veta o láske?
„Skoro každá kniha je malé kino s nachystaným voľným miestom na ľubovoľnom sedadle a v ľubovoľnom rade pre čitateľku alebo čitateľa, toho láskavého človeka, ktorý s otvorením knihy zavrie dvere do stíchnutej kinosály, aby sa v nej pri plnom svetle zotmelo - a môže sa začať film. Kinosála sa prenáša do hlavy. A filmom je sled obrázkov vznikajúcich pri čítaní. Ak by sa toto podarilo aj pri tejto knihe, potom by mohla mať podtitul: kinosála. Alebo aspoň: kinokútik."
Recenzia / kniha
Nová kniha Dušana Dušeka obsahuje tri texty o filmároch a láske, prínosnejším je len ten, ktorému sekunduje bradatý ruský klasik.
„Vidím kŕdeľ sov s horiacimi očami." „Kde?" „Letia." Takto prebieha rozhovor dvoch dlhoročných partnerov a človek si nie je istý, či by ženu po podobných vyumelkovaných slovách nevyhnal z postele. A či by začal čítať knihu, ktorá má tento úryvok na zadnej strane obálky, tak ako tá Dušekova.
Jej autor je už desaťročia osvedčenou značkou a patrí medzi menšinu spisovateľov, ktorých knihy vychádzali ešte za socializmu a po revolúcii ich neprepadla tvorivá kríza. Ak niekto povie, že je niečo dušekovské, dá sa vytušiť, že je reč o čomsi príjemnom a poetickom, aj keď nie zo zásady objavnom. Najviac dušekovská je v tomto zmysle prvá poviedka, kde sa postava scenáristu až príliš často vozí v trolejbuse a opisuje, čo vidí cez okno.
Zámerom celej knihy bolo napísať prózy o filmároch, a tak hlavná postava poviedky Dažďová voda spolu s priateľom pracujú na scenári. Námet ich filmu trochu zaváňa socializmom - chcú nakrúcať o pekároch, no paradoxne musia zápasiť s komisiou, v ktorej sedia bývalí eštebáci.
Vo všetkých troch poviedkach nájdeme lásku, zvyčajne manželskú, v poslednom, až príliš náčrtkovom a rýchle ukončenom rozprávaní je to platonický vzťah medzi učiteľom a študentkou.
Ak vznik tejto knihy niečo oprávňuje, je to druhá poviedka s názvom Diabol. Dušek sa v nej elegantne oprel o rovnomennú Tolstého novelu o šľachticovi, ktorý má za slobodna pletky s vidiečankou a tá ho neprestane pokúšať ani po svadbe. V Dušekovej poviedke scenárista prerába literárnu predlohu pre televíznu obrazovku a jeho predstavivosť aj rodinné záväzky pokúša mladá herečka. Treťou rovinou textu sú úvahy o vzťahu literatúry o filmu, najčastejšie s odvolávkami na slávneho francúzskeho scenáristu Jeana- Clauda Carriéra. V češtine nedávno vyšla kniha jeho rozhovorov s Umbertom Ecom s názvom Kníh sa len tak nezbavíme.
Kníh sa len tak nechce zbaviť ani rozprávač Dušek, ktorého scenáre sú najmä literárnymi adaptáciami. Jeho prostredná próza sa dá čítať aj ako manuál pre začínajúcich scenáristov či filmových kritikov a nie je to také utrpenie, aké predviedol Rudolf Sloboda v románe Rozum. Jeho rozprávačom bol tiež scenárista a čítanie o tom, ako krvopotne dáva dokopy svoj nevydarený scenár, hraničilo s fyzickou bolesťou. Zatiaľ čo sa Rozum stal jedným zo Slobodových kľúčových románov, Holá veta o láske tento status zrejme nedosiahne.
Ján Gregor
