V pražskej galérii Rudolfinum padol rekord dennej návštevnosti. Nevídaný záujem vyvolala výstava Dekadence Now!
Za hranicou krajnosti, v rámci ktorej sa prezentujú mnohí svetovo známi súčasní výtvarníci ako Cindy Shermanová či Damien Hirst. Pražská výstava reaguje na niektoré extrémne stavy človeka - od zobrazenia bolesti z pohľadu na seba samého až po obrazy, pri ktorých sa ťažko hľadá hranica medzi umením a pornografiou.
V neorenesančnej dvorane Rudolfina vítajú návštevníkov výstavy dve nádherné ženské torzá z bieleho kararského mramoru. Všetko by bolo podľa klasického kánonu, keby ženy nemali namiesto hláv lebky a keby sa k tomu všetkému ešte aj nebozkávali.
Lebka je obľúbenou ikonou dekadentnosti, využívajú ju nielen mystici a satanisti, ale aj mnohé prúdy popkultúry, „spopularizoval" ju nakoniec aj Shakespeare v Hamletovi.
„Mať strach pred lebkou znamená mať strach zo seba," hovorí kurátor výstavy Otto M. Urban. On sám má práve k tomuto dielu flámskeho autora Jana Van Oosta najbližší vzťah. „Cit pre detail a kompozíciu je uňho porovnateľný s Michelangelom," tvrdí. Podľa neho je toto dielo dôkazom, že nálepku dekadentnosti nemajú nejakí babráci, ale výsostní umelci. Rozdiel je len v tom, že sa nedotýkajú veľmi pekných tém a že si ich diela zvyčajne nevešiame nad gauč.
Terry Rogers.
Výplody chorej mysle?Definícia dekadencie
Filozofický a umelecký smer z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý stvárňoval či vyjadroval nálady smútku, pesimizmu, skepsy, nudy, márnosti až opovrhovania životom. Predstavitelia dekadencie sa snažili nájsť únik z reálneho sveta, príliš tesného a zväzujúceho, do sveta snov a mystiky, k viere v nadprirodzený život či k viere v Boha. Často sa dekadentné tóny a motívy prelínajú so symbolistickou tematikou.
Určite budú aj takí, ktorí odídu z výstavy s pocitom, že autori by sa mali dať skôr liečiť ako zaťažovať verejnosť svojimi nočnými morami. Urban odmieta interpretácie, že vystavovaní výtvarníci sú úchylní ľudia, ktorí si umením riešia svoje komplexy. Tvrdí, že sú to ľudskí, priateľskí a tolerantní ľudia.
Aj podľa Martina Součka, majiteľa vydavateľstva Arbor vitae, ktoré k výstave vydáva výpravný katalóg, ide vo veľkej väčšine o veľmi citlivých, introvertných ľudí, ktorí nemajú potrebu niekoho atakovať, jednoducho len vnímajú svet tak, ako to ukazujú ich diela.
„Dekadencia je možno pravdivejšia ako väčšina súčasného umenia," hovorí Souček. Podľa neho sa dekadentne správajú skôr tí, ktorí sa pohybujú vo falošnom svete plnom predsudkov.
Pre Urbana sú ideálnym príkladom dekadencie fotografie Joel-Petra Witkina, ktoré sa práve v rámci širšieho konceptu výstavy prezentujú v brnianskom Dome umenia.
„Witkin ukazuje zmrzačené a deformované telá. Výrazne telesne postihnutá žena povedala, že tento fotograf bol prvý, ktorý sa k nej správal ako k ľudskej bytosti. Takto nastavené zrkadlo je oveľa humánnejšie a etickejšie ako mnohé bulvárne nablýskané časopisy," tvrdí Urban.
Jan Van Oost, Mimesi, 2010.
Slovenská stopaNa Slovensku má dekadentné umenie malé zázemie. Za aktuálny príspevok k tejto téme možno vnímať výstavu Miroir noir v bratislavskej Frufru Gallery, v ktorej svoje čierne zrkadlo nastavili Miloš Kopták a Rai Escalé. Pre Koptáka je dekadencia o osobných hraniciach človeka a o jeho potrebe byť k sebe úprimný.
Nech už sú individuálne definície dekadentnosti akékoľvek, diela, ktoré majú takého nálepky, sú často kruté, vysmievajú sa, ponúkajú individuálnu reakciu na krízu v spoločnosti a často aj doslovne bolia.
Urban pripomína, že v histórii nájdeme veľa etáp, pri ktorých veľká spoločenská kríza otvorila priestor pre vytvorenie niečoho nového. Pripúšťa však, že kým sme v kríze, nevieme, či to, čo bude po nej nasledovať, bude pozitívne.
Podľa Urbana diela vybrané pre výstavu Dekadence Now! ponúkajú cestu, ako začať komunikovať s otázkami odlišnosti o inakosti a začať uvažovať o tom, kto som a čo po mne zostane.
Ako sa vyjadril Edward Munch, ktorého diela sú doteraz ikonami existenciálnej úzkosti - „Z môjho hnijúceho tela kvety budú rásť, a ja v nich, a to je večnosť."
Hnusní a zvrátení?Hoci túto udalosť roka sprevádzali aj titulky ako perverznosť, hnus či zvrátenosť, kurátor výstavy pripomína, že na tie pravé reakcie je nevyhnutný istý časový odstup.
Časť návštevníkov vyjadrovala po jej absolvovaní dokonca sklamanie z toho, že ich nešokovala dostatočne. Ale je možné vôbec ešte niečím vystrašiť človeka v čase, keď je dekadencia dobrou marketingovou značkou pre koňak či čokoládu? Pohoršíme sa nad obrazom namaľovaným vlastnou krvou, či skôr nad sochou nahého pápeža, či paródiou kráľovnej Alžbety?
Martin Souček tvrdí, že autori konceptu výstavy nechceli šokovať, ale dosiahnuť to, aby ľudia začali vnímať škandalizované diela ako artefakty zachytávajúce istý fenomén.
Preňho predstavuje dekadencia individualistický postoj človek k svetu, ktorý sa síce rozhodol vyradiť sa z vládnucej morálky, ale stále má chuť glosovať súčasnú spoločnosť. „Je škoda, ak ľudia žijú vo svete predsudkov, ak sa chcú na veci dívať cez optiku, ktorá im bola daná výchovou alebo spoločenským zaradením, ak nedokážu byť otvorení a vnímať veci také, aké sú," dodáva.
Kabaret v koncentračnom táboreMartin Gerboc je jediným slovenským zástupcom na tejto výstave. Jeho prvým vystavovaným dielom je Ooh, shadow my light!, ktorého názov parafrázuje fragment Rimbaudovej básne.
Druhé dielo vzniklo priamo pre túto výstavu. Das Mutterland s podtitulom Et in Arcadia ego je obraz akéhosi bizarného kabaretu v prostredí koncentračného tábora; kabaretu plného odkazov na Bertolta Brechta, reálie Weimarskej republiky, sadomasochistické praktiky a na dobové či súčasné politické súvislosti.
Podľa Gerboca má slovo dekadencia síce pre väčšinu ľudí negatívne súvislosti, preňho však so sebou prináša známky progresivity už len tým, že nekopíruje bežné plynutie všeobecne prijímanej kultúry. Naopak. Vzdoruje jej.
Dekadencia je preňho stavom myslenia, pocit dezilúzie, vykorenenosti, smútok, ktorý prichádza v čoraz častejších intervaloch, stav, ktorý nás občas ničí a zväzuje: „Kedysi sa tohto pocitu ešte dalo zbaviť, prichádzal v rámci istej romantizujúcej poetiky, dnes je však už tak pevne zakorenený v myslení, že odohnať ho zrazu nie je možné," hovorí.
