Herečka Zuzana Fialová: Chcem robiť veci, ktoré majú význam

ť dlhé predstavenie, ako vníma svoje účinkovanie v seriáloch a čo pre ňu znamená jej najnovší film Lidice.

Už dlho som vás nevidel na titulke Nového Času. Čo sa deje?

To je perfektná otázka. Prečo nie som na titulke Nového Času? Asi mám šťastie. Ale vážne. Nemáme dobré vzťahy, a tým som na čiernej listine a nerada by som tento status menila.

V posledných rokoch ste sa stali jednou z najväčších slovenských celebrít...

No, neviem.

Nie je to tak?

Necítim sa tak. Po prvé, týmto spôsobom nerozmýšľam, po druhé, neprichádzam do kontaktu s ľuďmi, ktorí by sa týmto spôsobom na mňa pozerali. Ono to tak nevyzerá, ale ja nechodím do spoločnosti. U nás doma napríklad nie som vôbec slávna. Skôr naopak. Pripúšťam, že som známy človek, nerada, ale hej.

Kedy ste dali prvý rozhovor?

Prvý rozhovor som dala do novín, keď som mala šestnásť rokov. Hrala som Júliu.

To ste boli ešte na konzervatóriu. Je to rozdiel – ísť študovať na VŠMU z konzervatória a trebárs z gymnázia?

Neviem to posúdiť. Možno mi to dalo menej, pretože nemám všeobecné vzdelanie a musela som si ho dopĺňať sama. Konzervatórium je špecializovaná škola, ale ja som bola dieťa s vyhranenými záujmami a smerovanie bolo jednoznačné. Odkedy som si uvedomila svoje ja, vedela som, že chcem robiť toto. Obe cesty na vysokú školu majú svoje výhody a nevýhody.

Aké?

Samozrejme, že teraz niekoho urazím. Výhody boli v tom, že učitelia na konzervatóriu nie sú také vyhranené herecké osobnosti ako pedagógovia na vysokej škole. A to je obrovskou výhodou v čase, keď sa do mladého herca otláča pečať pedagóga.

Pre vás to znamenalo väčšiu voľnosť?

Nie. Môj učiteľ Zoro Laurinc sa s nami snažil rozprávať o tom, ako má herec myslieť, namiesto toho, aby nám ukazoval, ako má herec hrať. Keď som chodila na vysokú školu, občas som videla, že zo školy vychádzajú celé ročníky s určitými deformáciami, pretože ich pedagógovia sú takými výraznými osobnosťami, že podľahli napodobňovaniu. Namiesto toho, aby sa naučili herecky rozmýšľať a budovali si vlastnú hereckú integritu na základe svojich možností, niekoho imitovali. Nechcem, aby sa Zoro Laurinc urazil, pretože pre mňa to bola obrovská výhoda.

Na konzervatórium som sa pýtal aj preto, že ste vyhrali prvú sériu Let´s Dance. Dala vám tá škola niečo aj v iných oblastiach než herectvo?

Práveže, ja som bola dokonca vždy považovaná za veľké nemehlo. Cez hudobné predmety som ledva prešla, pretože ja absolútne nemám hudobný sluch. Nie som ani šikovná na hru na hudobných nástrojoch a ani tancovanie nebolo nič moc. Z pantomímy som dostala štvorku. Mňa bavila dramatická tvorba a teoretické predmety ako dejiny divadla. Nie som všestranne talentovaná.

Niekde som čítal, že ste sa prihlásili na doktorandské štúdium na VŠMU.

Ja som prihlásená už dávno, ale to ma prinútili. Kedysi som stratila dve knižky a nechceli mi dať diplom. Keď som sa chcela pochváliť svojmu synovi, zašla som na študijné a dekan mi povedal, že mi ho dajú, keď sa prihlásim na doktorandské štúdium. Milka Vášáryová ma požiadala, aby som s ňou viedla ročníky, ale je naozaj málo hercov, ktorí sú ešte ochotní učiť. Keď som si to premyslela, povedala som si, že to budem robiť veľmi rada, ale až keď môj syn bude mať osemnásť rokov. Pretože sa mi zdá nespravodlivé venovať sa cudzím deťom, ak mám vlastné, s ktorým chcem byť. Ale to bude o chvíľu, o štyri roky.

Musí mať herec vlastne školu?

To je zložité. Herectvo sa nedá naučiť. Je to danosť. Ale hercovi, ktorý nemá školu, no prichádza od začiatku do styku s dobrými režisérmi a kolegami, to pomôže. Takže sa vlastne ani nedá povedať, že by nemal školu, má ju, len v inom prostredí. Ale škola je na niečo dobrá, pretože existujú techniky, veci, ktorými si človek môže pomôcť, aby sa úplne nezbláznil. Na škole je veľká zábava, bolo to najzábavnejšie obdobie v mojom živote. To boli ľudia z divadelnej vedy, z dramaturgie, s ktorými sme sedávali v Depresse...

Keď ste už v detstve mali jasné, čo chcete robiť, dnes ste spokojná?

Nie. Som na začiatku stredného veku (smiech) a prechádzam obdobím zbytočnosti. Mám pocit, že nejaký čas strávený touto prácou bol zbytočný. Ale možno je to len obdobie, ktorým si musí prejsť každý človek, že analyzuje to, čo doteraz robil, dosiahol, vytvoril a aký to má pre neho prínos. Neviem, či sa tým zaoberá každý, ale ja teraz často rozmýšľam nad tým, či by pre mňa nebolo lepšie vydať sa iným smerom. Ale pokiaľ o tom premýšľam do hĺbky a predstavím si iné povolanie s jeho nástrahami, jeho klišé, možno by som si to povedala pri každom.

Čo by to mohlo byť? Alebo až do takej hĺbky ste nad tým nerozmýšľali?

Ale ba! Vždy ma zaujímali spoločenské javy. Možno sociológia. Viete, keď rozmýšľate nad tým, kde by ste mohli byť užitočnejší, toto vám napadne ako prvé. Na atómového fyzika nemám a na neurochirurgiu som príliš temperamentná.

Čím ste si nie istá? Čo sú to za veci, ktoré podľa vás nemali prínos?

Sú veci, ktorých jedinou hodnotou sú príjemne strávený čas a peniaze. To sú veci pre televíziu. Potom sú veci, ktoré majú pre mňa väčší zmysel. A to sú divadelné alebo filmové veci. Keď niečomu venujem tri mesiace života a absolútne ma to psychicky likviduje, ako Anna Kareninová alebo iné veľké postavy, žijem tým aj na úkor súkromného života. No a keď potom vidím, že možno sedemdesiat percent tej mojej nadpráce nemá diváka...

Prosím?

Ono to má diváka, ľuďom sa to páči, ale my nemáme vychovaného divadelného diváka, ktorý by vedel a dokázal ísť do hĺbky. Aj kritici alebo ľudia, ktorí píšu o divadle, majú také predsudky, ktoré im bránia vidieť prednosti u ľudí, ktorí dokážu sedieť na dvoch stoličkách, pracovať v šoubiznise, ktorým oni pohŕdajú, aj v divadle. Nechcú si predstaviť, že by taký človek vedel odviesť v divadle veľmi kvalitnú prácu.

Anna Kareninová mala dobré recenzie.

Áno, ale nehovorím len o tom.

Čo to znamená mať vychovaného diváka?

Comedie Francaise inscenuje veľmi dlhé predstavenia, kde v rýchlom slede opakuje veľmi veľa ľudí veľmi dlhé verše a Francúzi sedia s otvorenými ústami. Počúvajú aj napriek tomu, že by sa na tom javisku niečo dialo. Nemecký divák je vychovaný tak, aby videl šesťhodinového Fausta. Ani sa nezaoberá myšlienkou, že by to mohlo byť dlhé. Slovenský divák má rád Tak sa na mňa prilepila. Keď som videla, ako pri tom ľudia spontánne vstávajú a niekedy len rozpačito tlieskajú pri iných predstaveniach, asi je tam problém. To bola jedna z príčin môjho odchodu zo SND. Chápem, že Národné divadlo musí mať túto štruktúru, ale ja som sa hanbila hrať Tak sa na mňa prilepila.

Niekto by mohol položiť otázku: A to sa potom v tej televízii nehanbíte?

A za čo? Uvedomte si, čo som v tej televízii robila. Ja som poctivo odtancovala ťažké veci.

Ordinácia?

To bol veľký prúser. Do toho som nastúpila s tým, že to bol prvý hraný projekt pre televíziu, ktorý tu po tom hluchom období bol. Oslovili ma, aby som hrala hlavnú postavu, veľa sme o tom rozprávali, bola som s prosbou za pani Vášáryovou, aby so mnou hrala. Boli to veľmi kvalitní herci, ktorí spúšťali tento projekt. Mala som podpísanú zmluvu na rok, po šiestich dňoch som išla vrátiť honorár. Trvalo šesť dní, kým som pochopila, že to nemôžem robiť. Bohužiaľ, bola som viazaná zmluvou, takže som to vo veľmi zlom stave nakrútila. Vyvrcholilo to tým, že tam hrala Marianna Ďurianová, a vtedy som sa cítila absolútne ponížená. Nie preto, že si Marianna plnila svoje sny, ale preto, že ja som najlepšiu slovenskú herečku poprosila, aby hrala v niečom, kde nakoniec môže hrať každý.

K tomu sa ešte vrátime...

Už sa nevracajme...

Tak to rozoberme teraz.

Ale ja neviem, či mám rada takéto sondy do minulosti. Mňa minulosť veľmi nezaujíma. Ja sa stotožňujem s Milanom Lasicom, ktorý tvrdí, že televízia nemá vychovávať, ale zabávať a zarábať. Moralizovať nad tým, je ako útočiť na Figaro, že vyrába sladkosti.

Prečo ste teda odišli z Národného divadla?

To bolo veľmi veľa dôvodov. O niektorých, ako rozhasené vnútorné prostredie činohry, by som nerada rozprávala. Nie je tam dobrá atmosféra. Druhá vec: máme tri scény, ktoré napĺňame, šesťdesiatčlenný súbor, z ktorého hrá veľké postavy pätnásť ľudí. Veľká časť z tých pätnástich je permanentne chorá, pretože je to fyzicky neúnosné. Javisko je dvakrát také veľké, treba dvakrát také veľké nasadenie, kondíciu, je to záťaž na hlasivky a tak ďalej. Z finančného hľadiska sa takmer nič nezmenilo. To znamená, že sa budem hrať na posledného mohykána ako Robo Roth, alebo sa budem venovať svojej rodine, ktorá ma videla už len spať, jesť lieky a plakať od únavy. Samozrejme, pri odchode som nevylúčila možnosť, že sa vrátim, ale musím sa zregenerovať.

Ako hosťke sa vám hrá ako?

Fantasticky. Nedotýkajú sa ma interné tenzie v súbore, zmeny vo vedení, som hosťom, ktorý si príde na svoje predstavenie.

Koľkokrát do mesiaca hrávate?

Šesťkrát, ale hrávam v štvorhodinovom predstavení hlavnú rolu a nie postavy, ktoré povedia len „Dobrý deň, priniesla som stoličku, môžete si sadnúť“. To je veľký rozdiel. Mne to stačí. Ja po Anne Kareninovej potrebujem deň na regeneráciu. Je to pre mňa psychicky náročné predstavenie. Aj tak mi to dávajú dvakrát za sebou, lebo je to náročná stavba. No a potom satisfakcia. Robíte prácu, ktorá vás vyčerpáva a nemáte diváka. No mám jedného, moju svokru. Robím radikálne veci. Kto sa tak správa, vstupuje permanentne do neznáma, pretože ja nemám inú prácu.

Zo SND odišli viacerí.

Spustila som to trochu. A ešte možno nejakí odídu. Ja si tú situáciu nevymýšľam, ona taká je. Herci nevedia robiť revolúciu. Teda už jednu urobili, ale nevedia urobiť vnútornú revolúciu. Nevedia si vydobyť alebo nastaviť systém tak, aby ich nezaťažoval, nevyčerpával.

Čo by sa muselo zmeniť?

Nechcem to povedať, pretože bude okamžite jasné, že by som mala byť riaditeľka. Hlavne nedajte po tejto vete „smiech“, neznášam smiech v zátvorke. No čo by sa malo zmeniť? Obmedziť produkciu, pretože taká malá krajina nemá veľmi veľa kvalitných hercov. Netreba podliezať latku tým, že sa naberie dvadsať ľudí, ktorí nemajú tú istú kvalitu, len preto, aby sa udržala produkcia ôsmich alebo deviatich premiér. Ja by som obmedzila produkciu. Problém je aj v tom, že máme nejaké normy z ministerstva, ktoré boli nastavené veľmi dávno, na nich je nastavená produkcia dielní, kde je tristo ľudí, a tí ľudia by nemali prácu. Je to proste jeden kolos, ktorý treba nejako zmeniť. Nám sa napríklad končia predstavenia, o ktoré je ešte záujem, ktoré sú vypredané, len preto, že musíme produkovať nové veci. Ťažké predstavenia sú nasadzované raz, dvakrát do mesiaca, pretože máme tak veľa titulov, že potom upadá ich kvalita. To sú sto- až dvestostranové texty, ktoré sa treba znovu učiť... Zatiaľ som nikdy nemala pocit, že by každé nové vedenie divadla o ňom uvažovalo cez jednotlivca, cez sólistu. Vždy na to idú inak. Bude to znieť arogantne, ale Národné divadlo naozaj tvorí ten, kto je na javisku. A na neho sa zabúda.

Čiže keby sa niečo zmenilo, nevylučujete návrat?

Nie, budem veľmi šťastná, v divadle som od šestnástich rokov. Prežila som tam najväčšiu časť života.

Mimochodom, ako na vás pôsobí budova?

Deštrukčne. Je mi ľúto, že sme sa presťahovali. Páči sa mi projekt Eurovea, páči sa mi oddychová zóna pri rieke, ale budova je strašná. Veľké javisko. Koncom augusta som bola vo Verone, kde býva operný festival. Z amfiteátra, kde sa zmestí dvadsaťtisíc ľudí, som mala pocit, že je to komunikatívnejší priestor.

Prejdime k televízii, tá je taká intímnejšia.

V obývačke. Áno, chodím na návštevy.

Ste autorkou námetu seriálu Kriminálka Staré Mesto. Čo to znamená autorka námetu?

Nie som fatalista a nemám pocit, že by som mala čakať na to, čo náhoda prinesie. Tiež sa považujem za kreatívneho človeka. Napísala som námet a synopsu – charakteristiku postáv, prepojenie do vzťahov, a to som predala.

A bolo jasné, že hlavnú postavu budete hrať vy.

Nie, keď mám byť úprimná, nechcela som to hrať. Chcela som to hrať pred tými šiestimi rokmi, no keď prišli peniaze, navrhla som Zuzku Kanócz. Už som mala pocit, že som na to stará. Avšak produkcia nesúhlasila a pán Konigsmark prepísal postavu na iný charakter.

Pozeráte to?

Videla som to. Veci, ktoré sa mi páčili od začiatku, sa mi páčia, veci, na ktoré som od začiatku upozorňovala, sa mi nepáčia.

Čo sa vám nepáči?

Vágnosť príbehu, nedostatok napätia.

Najnovšie vás vraj uvidíme vo filme Lidice.

Už som to nakrútila. Je to nádherná vec. Vec, ktorá ma v poslednom období pohltila, požula a vypľula: je to rekonštrukcia skutočnej histórie, ktorou prechádza trojuholník ľudí – Karel Roden, Zuzana Bydžovská, ktorá hrá jeho manželku, a ja, jeho milenka. Začína sa rok pred vojnou a končí sa po vojne, keď sa moja postava vráti z koncentračného tábora. Je to moja najsilnejšia filmová skúsenosť. Trebárs filmovanie v koncentráku, rabovanie a pálenie Lidíc – to boli také scény, keď som vôbec nevedela, kde sú kamery. Ako keby som sa naozaj ocitla uprostred nejakého príbehu. Dedina fungovala, bolo tam tristo-štyristo komparzistov, autá, zvieratá, skrátka všetko. Po tejto skúsenosti nie som ochotná tvrdiť, že žijeme v hrozných časoch. A nie som ochotná to ani počúvať. Je to hlúposť, toto sú asi najbezpečnejšie časy a miesto, kde sa môžeme nachádzať. Nežijeme v hrozných časoch, ale čo sa týka slovenských filmov, hrozné časy to asi sú.

A kedy boli lepšie?

Pred dvomi rokmi to vyzeralo nádejne, a zrazu z toho nič nie je alebo je, ale aj tie, kde ste vy, nestoja za veľa.

Vám sa nepáčil Bratislavafilm?

Nie. To bola zábava. Predstavte si, že máte kamaráta, ktorému ste robili babysitterku, keď mal šesť rokov, a ten váš kamarát má odrazu devätnásť a s druhým kamarátom sa rozhodnú, že nakrútia film. Fakt sa netreba brať vážne. Napríklad už na základe tohto filmu Jakub Kroner nakrúca s podporou ministerstva kultúry vážny, pekný film. Malo to svoj význam a je to jedno z mojich detí, tak naň nedám dopustiť.

V čom je problém slovenského filmu?

Neviem.

Hovorilo sa o nedostatku peňazí, scenárov...

Fakt neviem. Pohybujem sa v tejto brandži v Poľsku a v Česku a viem, ako je to tam. Obrovské tvorivé podhubie. V Poľsku sú desiatky vynikajúcich scenárov, obrovské témy, ktorými žijú. Sme malá krajina a aj tých málo ľudí, ktorí sa filmu venujú, väčšinou z finančných dôvodov končí v reklame. Zamerala by som sa na spoluprácu s českou kinematografiou. Ale to by sa tomu musel niekto venovať.

Vaše závery sú skôr depresívne.

Naozaj? Podľa mňa sú optimistické, už len preto, že stále vidím v niečom nádej. Pozrite, urobili sme nádhernú premiéru Fausta. Pre mňa je to strhujúca záležitosť. Už len preto, že ľudia o tom večer aj na druhý deň rozmýšľajú, je to obrovská vec.

Ja, a predpokladám, že aj niektorí recenzenti, by chceli pochopiť tú druhú časť Fausta.

Pokiaľ by mal niekto záujem, som ochotná sa stretnúť a porozprávať sa o tom. Je pravda, že dramaturg tomu venoval dva roky a bol príliš vnútri v tejto téme na to, aby si uvedomil, že mu chýbajú niektoré komunikačné schodíky. Ale inak je to výnimočná vec. Nakrútila som Lidice. Na záver filmu sa ma Karel Roden pýta, či tam chcem naozaj ostať a robiť im živý pomník, a ja hovorím, že áno, niekto by ho robiť mal. A to je možno to, čo som vždy chcela v povolaní „herečka“ robiť. Veci, ktoré majú význam.

Pred voľbami ste sa zapojili do dvoch kampaní. Prečo?

Ja som občiansky aktívna a baví ma to. Dokážem byť aktívna aj voči pravici, ktorú volím. Je to taký zvláštny koníček zaujímať sa o politiku.

Čo na ňu dnes hovoríte?

Nie som spokojná, ale ani si nepamätám, že by som niekedy bola. Myslím si, že práve SaS mala to postavenie, keď mohli mať gule a mohli presadiť nejaké veci. Kde sa v nich berie tá zbabelosť?