Odsťahovali ste sa z mesta, no pod oknami vášho romantického vidieckeho sídla chodia v jednom kuse kamióny. Ako to znášate?
Náš vidiecky život sa vďaka spoplatneným cestám zmenil na nepoznanie. Kamióny a ťažké nákladné autá sa rafinovane presunuli na cesty druhej a tretej triedy. Prestali sme sedávať na terase, pretože sa nepočujeme. Máme zničené cesty, praskajú nám domy, v kredenci sa hýbu šálky. Je to na zbláznenie. Šofér kamióna je tiež otec a živiteľ, ale keď prechádza našou dedinou, je to len bezohľadný šofér, ktorému je úplne fuk, že tu žijeme. Tí, čo mýto navrhli a zrealizovali, to v každom prípade nedomysleli a je to na úkor ľudí. Každým dňom čakáme, že si to zodpovední všimnú a vyriešia to.
Ste v ideálnom veku na charakterové roly, cítite sa dostatočne vyťažená?
V divadle si teraz nemôžem sťažovať. Minulý rok som prežívala jednu z mnohých profesijných depresií. Upokojila som sa však, lebo toto obdobie treba nejako s nadhľadom prežiť a dúfať, že sa stane o chvíľu zázrak. Veľmi ma mrzí, že mnohí mrhajú talentom a ospravedlňujú to hypotékami. Je to pochopiteľné, lebo ich máme takmer všetci. Podchvíľou ma to však nahnevá, že lepšie tak skoro nebude, takže je celkom možné, že ideálny vek na charakterové roly presedím doma.
Čo vám dala Anna Vojnická z produkcie Platonov, za ktorú ste boli nedávno nominovaná na cenu Dosky?
Každú rolu mám spojenú so skúšobným obdobím, ak sa v niečom či s niekým nenájdem, je to pre mňa utrpením a na niektoré výstupy chodím so zvláštnym pocitom v bruchu. Príprava tejto inscenácie bola pre mňa výborná a tvorivá práca. Režisér Roman Polák dokázal svojím nadšením nakaziť celý súbor. Potešili ma kolegovia Juraj Kemka ako Platonov, Rebeka Poláková, Zuzana Konečná či Miro Noga. Mám veľmi rada tú pracovnú ctižiadosť, ktorá prechádza premenou a môžem byť toho svedkom aj účastníkom. Keď som len kúsok od tej postavy a práve partner, s ktorým skúšam, mi ten kúsok dá. To sú tie herecké okamihy, keď milujem herectvo, svoju rolu a svojho hereckého partnera.
Vnímate nedostatočnú sústredenosť niektorých vašich kolegov pri skúšaní náročných produkcií, ako bol Platonov?
Žiaľ, áno. Ak je hercov materiál - nadanie, šarm, energia - opotrebovaná z celého dňa zo seriálu, nestačia mu sily na divadlo. Niet takého kondičného herca. Chvíľu sa to ťahať dá, ale ak je toho veľa, únavu neskryje. Mnohí cítime, že v divadle vznikajú neopakovateľné okamihy. V seriáli sa o to môžete pokúsiť, ale televízny štáb na vaše hľadanie neopakovateľného okamihu čakať nebude.
Nemáte pocit, že divadelná robota odchádza do prázdna, kým hocijaký zlý seriál zostáva predsa len zaznamenaný?
V divadle to vôbec nie je márna robota, divák sa dnes vracia do divadiel. Márne je len, keď dostaneme výplatu. Je to nedocenená práca. Naše platy sa rovnajú nástupnému platu človeka so stredoškolským vzdelaním. Ak by boli iné, som si istá, že by sme sa mnohí nenaháňali.
Prečo sa akceptuje značná miera neprofesionality v prístupe?
Mňa najviac hnevá, ako ospravedlňujú tento spôsob práce. Poniektorí sa tešia tomu, že kým donedávna boli celebritami moderátori a teraz sme to my herci. Ale za akú cenu? Zatracujeme dobré herectvo, za ktoré sme dostali diplomy, zatracujeme staré slovenské filmy, ideme s kvalitou dole. Tlak televízie na skrátenie času nakrúcania tu je, ak na tieto podmienky pristúpi jeden herec, druhý ho v tichosti nasleduje. Ak by sa aj našiel niekto, kto protestuje, musí vedieť, že u nás je každý nahraditeľný.
Nie sú herci prirodzene voči sebe konkurenční?
Herecká obec nebude nikdy držať spolu. Taký pokus tu už bol. Založila sa HOS, herecká obec Slovenska. Dodnes podpisujeme hlúpe zmluvy, v ktorých sa dobrovoľne vzdávame tantiém. Niekto to dovolil a my herci v tom nie sme nevinne. Bola by som rada, ak by tí vnímavejší pochopili, že sú svojím spôsobom zneužití. Niektorí to však budú naďalej s hrdosťou považovať za postup v ich kariére.
Nie je problém v tom, že peniaze na filmy stále chýbajú a televízie majú aspoň aké-také prostriedky?
Každý herec chce hrať. Inak má pocit, že ním nie je, že nie je dobrý, že je zabudnutý. Nemám nič proti komercii ako takej, komerčné televízie budú podobné veci produkovať aj naďalej, ale želám si, aby jej bolo v našich médiách menej a aby sa práve na tie filmy, po ktorých všetci túžime, našlo omnoho viac priestoru a peňazí.
Dá sa z kolotoča priemernej a podpriemernej televíznej výroby vyskočiť?
Azda. Dúfam. Moc držia v rukách dramaturgovia so zvláštnym vkusom a zmyslom pre umenie. Vytvorili sa isté komunity okolo niektorých produkčných spoločností a dramaturgov. Jemne povedané, sú to užitočné remeselné priateľstvá. No aby som nebola taká skeptická, verím, že prichádza nová kultúrna generácia, prinajmenšom v dokumentárnom filme určite.
Dávnejšie avizovaný film Marhuľový ostrov, v ktorom hráte hlavnú postavu, je stále v štádiu postprodukcie. Prečo?
Produkčná spoločnosť D.N.A. sa pustila naraz do filmu aj do seriálov, tým Marhuľový ostrov utrpel asi najviac. Niet takého talentu, aby robil niekoľko veci naraz. Nie je to v ľudských silách. Napriek všetkému to bola obrovská skúsenosť.
Na Slovensku však akoby všetci robili tri veci naraz.
Lebo sú to Spidermani.
Nelákajú vás ako spievajúcu herečku muzikály?
Nie. Rada však spomínam na muzikál Kabaret v starej Astorke s orchestrom v réžii Juraja Nvotu. To bolo nádherné predstavenie!
Patrí k nim asi aj hra Tolstoj a peniaze?
Je to pekná hra. V tomto predstavení som svojím spôsobom našla svoju rodinu. Vydedenie, aristokraciu, nenávisť, bolesť, hrdosť. Sú tam vety, ktoré akoby hovorila moja mama.. Ja ju tam vlastne hrám.
Čo ste si z tohto textu zobrali o vzťahu mužov a žien?
Žena, ktorá obdivuje svojho muža, je šťastná žena. Ale mňa môj muž určite nevydedí, pretože som obozretnejšia ako Sofia Tolstá.
Vaši priaznivci by si možno želali väčšiu propagáciu, väčšiu prezentáciu v médiách. Prečo si ju nerobíte?
Bude to falošná odpoveď, lebo si uvedomujem, že je to potrebné, ale mne celá táto reklamná a marketingová doba ide na nervy a obťažuje ma aj ako poslucháča. Nechceme klopkať a prosiť nejakého hudobného dramaturga, aby si to vôbec vypočul.
Prečo koncertujete viac v Česku ako na Slovensku? Je to aj otázka záujmu?
Jednoznačne. Možno je to tým, že v Česku ma málo ľudí pozná ako herečku. Ivana Chýlková bola našim prvým „manažérom", pomohla mi určite aj spolupráca s Michalom Horáčkom a Petrom Hapkom, ale Česi našli napríklad môj Divý mak ešte skôr, než sme vôbec mali nejakú reklamu. Možno sú vnímavejší na texty pesničky či na folk.
Cítite sa ako nasledovníčka Hany Hegerovej?
Jeden hudobný kritik to raz o mne napísal a to sa so mnou už nesie. Je to pre mňa, samozrejme, pocta, veď jej pesničky a prejav sú nádherné a ja som sa ich aj veľa napočúvala. Ak ma porovnávajú s dobrými spevákmi, neprekáža mi to.
O čom by boli texty piesní, keby ste si ich sama písali?
Bolo by to úžasné, keby som to vedela, ale myslím, že to neviem. Pokúšala som sa o to, ale ak mi niečo pekné napadne, neviem to opísať s takou bravúrnosťou ako môj muž a textár Peter Lipovský, ktorý ma v tom síce povzbudzuje, ale nejde to. Verše, či skôr len slová, sa mi rozlezú kamsi, kde sa mi už ten nejasný pocit stráca. Preto to nechávam na neho a na tých, ktorí to vedia. Okrem jeho textov bude na novom CD určite ešte text Michala Horáčka a dve básne od Sandora Petőfiho Báseň o narodení syna a báseň Traja synovia, ktorú chcem venovať svojmu otcovi, ktorý má tri dcéry.
Čo pre vás znamená to, že ste Maďarka?
To, že som Maďarka, zo mňa nezmyjú žiadni šovinisti. Odkiaľ sa to vzalo? Nikdy som sa s tým nestretla vo svojom detstve, ani v dospievaní. Prvýkrát ma to šokovalo práve tu v Bratislave počas revolúcie. Na plote bolo napísané „Maďari za Dunaj". Paradoxne sme sa vracali so spolužiakom z polročnej stáže v Budapešti. Ja tomu vlastne vôbec nerozumiem. Ako je možné, že nechcú iné národnosti, ktoré tu žili rovnako dlho, ako aj tí, ktorí sa cítia ako Slováci? Jeden múdry historik povedal, že keby ľudia poznali svojich predkov, zistili by, že sú pospletaní z mnohých národností a kultúr.
Vy svoje korene poznáte?
Čím som staršia, mám čoraz silnejšiu potrebu pátrať po svojich predkoch. To málo, čo o nich viem, mi nestačí na to, aby som mohla s istotou povedať, kde všade žili, odkiaľ šli. Je to dôležité vedieť. História sa vymazať nedá, myslenie niektorých ľudí asi tiež nie, ale som presvedčená, že ak nedovolíme hlupákom rečniť v médiách, bude národnostnej nenávisti menej. Vyvoláva to u nevzdelaných ľudí vášne a agresivitu a keď sa za niečo nezmyselné môžu postaviť. Napokon, paranoja z Maďarov, Židov, Rómov sa dá liečiť na psychiatrii.
Čo cítite, keď sa dívate na katastrofu, ako sa stala nedávno v maďarskej Ajke?
Strašnú bolesť, inak sa to ani nedá nazvať, toto je trápenie. Počula som, že niektorí ľudia tam ostali. Asi aj ja by som tam ostala. Ako majú opustiť dom, kde sa narodili? Kde rastú stromy, čo zasadili? Neviem si predstaviť, čo cíti človek, ktorému ostane len igelitka. Ľudia, ktorí utrpeli u nás záplavami, dodnes žijú v kontajneroch. Čo je to za život? Potrebujú dom, záhradku, a nie kontajnery. Treba ich zababušiť a objať .
Kedy príde už tá dobrá spoločnosť, ktorú ste vraj svojim synom sľúbili?
Verím, že to príde práve s našimi deťmi.
