Nekupujte mužom šálku

Bienále šialených kurátorov sa vyhlasuje za najmenšie, nemá ani spoločnú tému. V troch priestoroch môžete pobudnúť hodiny a nájsť všetko, čo nehľadáte.

BRATISLAVA. Od otvorenia Crazycurators Biennale v bratislavskom Dome umenia, Galérii Space a Hit uplynuli dva týždne. Najviac sa prejavili na inštalácii Tomasza Wendlana, ktorá nemá žiaden konkrétny názov.

Celkom postačí jej definícia – interaktívna. Kusy čerstvého mäsa priklincované na stene sú v badateľnej interaktivite s časom a s občasnou konfrontáciou uvádzačky, prechádzajúcej okolo s pohlcovačom pachov.

Keby sme mali v tomto prípade vymýšľať popularizačný slogan súčasnému umeniu, mohol by znieť: umenie, ktoré doslova cítiť. To však nie je všetko. Z reproduktorov znie monotónne odriekanie modlitieb, blízko mäsa ostali v stene stopy po akejsi vŕtačke pripravenej znova zaťať (do živého).

Malé, ale bienále

Po tomto zážitku sa naskytnú dve otázky – aké je v poradí tretie bienále, ktoré má byť akousi iróniou veľkých megalomanských prehliadok – a ďalšia odvážna – aké je vlastne súčasné umenie?

Prvá odpovedá na druhú. Bienále Crazycurators sa snaží byť obrazom súčasného umenia. Funguje na základe jednoduchého princípu – jeden kurátor vyberie zo svojej krajiny iba jedného umelca. Kým v Dome umenia a v galérii Hit vystavujú zahraniční umelci, Space patrí mladým domácim autorom.

Aj to, čo nechcete počuť

„Dnes mnoho ľudí vraví, že súčasnému umeniu nerozumie, ale problém je niekedy v tom, že sa neposadia a nepozrú si ho. Ani film či knihu nestihnete posúdiť, ak len prejdete okolo,“ hovorí riaditeľ bienále Juraj Čarný.

Stoličky sú nachystané, v jednom prípade aj pohodlný gauč. Pri výpovediach anonymných mužov videa Zsolta Keseruea sa celkom určite zíde. Sledujeme reakcie štyroch oproti sebe sediacich žien. Sú ticho, tridsaťsedem minút počúvajú chlapské debaty točiace sa okolo sexu, rodiny a ženskomužských rolí.

Video by sa mohlo volať Po čom muži túžia. A že to nie je šálka s nápisom Ocko od manželky, je isté. Rovnako, ako tvrdenie ďalšieho, že „takto by sme sa predsa k sebe nesprávali, keby sme sa naozaj milovali toľko, koľko si vravíme“.

Žiadne ilúzie, iba umenie

Posediačky sa dá sledovať aj putovanie neznámej umelkyne na púťové miesta v Litve, alebo výhľad z autobusu s prúdom myšlienok jeho autora. Vedľa stojí katedrála Matúša Lányiho. Na obrazovkách bežia citáty z evanjelií aj „statusy“ divákov.

Magda Stanová vo svojich Algoritmoch v umení hovorí aj o tom, ako v detstve znenávidela kúzelníkov, keď zistila, že to, čo robia, sú iba triky. „Ale odkedy som od nich prestala očakávať niečo nadzmyselné, začala som ich predstavenia uznávať.“ Bienále je tiež predstavením. Skúša, či chceme kúzla, alebo umenie.