Básne výtvarníčky Veroniky Šramatyovej sa vyznačujú ambivalenciami. Hrdinka sa pokúša určiť a uchopiť seba, vzťahy aj autentickosť jednotlivín, no sizyfovsky odkrýva nánosy individuálnych a kolektívnych histórii s vedomím, že ich jadro je prekryté clonou „osobných čŕt" a nadosobných diskurzov.
S tým súvisí aj poetika zbierky. Jej jazyk je zdanlivo hotový a nanášaný do riadkov sebavedomými ťahmi, ktoré vedia, čo chcú zaznačiť. To je pre poéziu netypické. Ide však o klamanie rukou. Hrdinka sa pokúša nájsť „miesto možného prieniku" a istotu: „za zrnko istoty / zobem z ruky / sypem sa ako z rukáva". Nachádza však jej absenciu, ktorú harmonizuje: napríklad v rustikálnom prostredí za mestom a pomocou rastlinných motívov. Sme tak vystavení paradoxnej situácii, keď postupujeme vpred (s tým korešponduje minimum interpunkcie), veršové miesta sú nám známe, zdanlivo teda vládneme nad textom.
Recenzia/kniha
Veronika Šramatyová: Untitled.
Ars Poetica.
Rovnako ako hrdinka si však uvedomíme, že sme síce v oceľovo jasnom, no komplikovanom labyrinte slov a ich vzájomných spojov: „krokmi po rovine, ktorá klame / svojou jednoduchosťou".
Práve v tomto zdanlivo premyslenom (číslované cykly básní), no v praktikovaní zámeru zaskočenom písaní je ukrytý jeden zo zmyslov a hodnota tejto zdanlivo nezmyselnej (v oboch významoch slova) a hermetickej zbierky.
Opakované čítanie básní, ktoré nás vďaka „logickosti" a chvíľkovej funkčnej myšlienkovej jednoduchosti nenútia pristavovať sa pri konkrétnych veršoch, čo je pasca, nám odkryje rafinovanú, no nie samoúčelne prešpekulovanú výpoveď. Tá je dynamická tak v motívoch, ako aj v hlbších textových vrstvách.
Nielen energické podložie posúva povrch, v ktorom by hrdinka rada „postála", ale aj body samotného povrchu sa v premenlivých denných kontextoch hýbu - napriek snahe o ich zastavenie. Práve i to je na zbierke autentické: „hladina, na ktorú bolo možné vykročiť, sa zrazu rozplynula".
Obraznosť básní je viditeľná skôr na celkových plochách (profesijná dvojdomosť autorky) ako v jednotlivých metaforách. Klišéovitý pokus o personifikáciu („dážď tu nad nami ešte stále zadržiava dych") kontrastne len zvýrazňuje funkčnú pôsobivosť inak skôr racionálnej, no v priestore zbierky nepriamo i emocionálnej obraznosti: „pomalosť záberu je prerušená iba pomalosťou myšlienky".
Autor: Derek Rebro
