BRATISLAVA. „Keď ťa na námestie ženie hanba, / a nie túžba po sláve, / v očiach sa ti nezrkadlí / veľkoleposť dŕžavy," píše sa v básni Natálie Gorbanevskej Námestie nesúhlasu. Tak aj pomenovali organizátori víkendového Stredoeurópskeho fóra jednu z panelových diskusií, ktorej aktérmi boli práve Natália Gorbanevská (celú báseň tam aj pôsobivo zarecitovala) a jazykovedec Viktor Fajnberg. Dvaja z ôsmich statočných Moskovčanov, ktorí 25. augusta 1968 priamo na Červenom námestí demonštrovali proti invázii do Československa.
Hanba silnejšia než strach
Všetci prišli s vedomím, že sadnúť si v nedeľu napoludnie s transparentmi „Za vašu i našu slobodu" či „Hanba okupantom" na chodník oproti všemocnému Kremľu bude znamenať ich okamžité zatknutie a dlhoročný pobyt za mrežami. Pocit hanby, spomínaný aj v básni, bol silnejší než strach, a tých pár minút slobody na námestí podľa nich stálo za utrpenie, ktoré nasledovalo.
Gorbanevskú, ktorá držala československú vlajku a druhou rukou tlačila kočík s trojmesačným synom, vtedy nezobrali do väzenia hneď, „dočkala" sa až po roku. A nie väzenia či vyhnanstva, ale toho najhoršieho, internovania do špeciálnej psychiatrickej liečebne, takzvanej psychušky.
Pravda, k účasti na demonštrácii jej prirátali aj samizdatovú Kroniku aktuálnych udalostí, ktorú začala vydávať na jar 1968.
Osem básní z psychušky
„Poéziu, s ktorou som začala v polovici päťdesiatych rokov, som neprestala písať ani po uväznení, šesť básní vzniklo v moskovskej psychiatrii a dve po premiestnení do Kazane," povedala pre SME. „Pri tvorbe si musím verše opakovať nahlas, čo mohlo vzbudzovať dojem, že sa rozprávam sama so sebou a že sa môj zdravotný stav zhoršuje. Presnejšie, mení, ako sa tam vravelo."
Nástrahy pobytu v psychuške, ktoré spočívali nielen v nejasnej dĺžke „liečenia", ale hlavne v užívaní ťažkých medikamentov s mnohými nebezpečnými vedľajšími účinkami i v neustálom kontakte so skutočne psychicky narušenými kriminálničkami, nakoniec zvládla.
Všetko, čo chcete vedieť, je v knihe Poludnie
„Pomohlo k tomu aj moje relatívne rýchle prepustenie, bola som tam len niečo vyše dvoch rokov, za čo vďačím obrovskej kampani mnohých osobností za moje oslobodenie." Bol medzi nimi aj ruský neurofyziológ, spisovateľ a disident Vladimir Bukovskij, ktorý napísal knihu o zneužívaní psychiatrie v Sovietskom zväze a okrem iného zdokumentoval aj Gorbanevskej prípad. Nakoniec za túto publikáciu išiel do väzenia.
Podrobnosti o psychiatrickom väzení, ale aj o demonštrácii na Červenom námestí a emigrácii do Francúzska v roku 1975 opísala už dávnejšie v knihe Poludnie. „Konečne má vyjsť na budúci rok aj v českom preklade, tam je všetko."
Vy nepoznáte Shushu?
Samozrejme, všetko okrem poézie. „Po odchode do emigrácie som zaznamenala zaujímavý zlom, moja ruština sa stala bohatšia a akási vyberanejšia." Veľmi si však pritom potrpí na dve zásadné básne z roku 1962, vždy ich zaraďuje na úvod výberových zbierok, ktoré jej v Rusku hojne vydávajú.
„V poslednom období som bola mimoriadne aktívna, na budúci rok mi vyjdú až dve knihy," pochválila sa 74-ročná autorka, ctiteľka básní Josifa Brodského, ktorá navyše aj usilovne bloguje a prekladá z poľštiny.
Do Ruska sa vracia niekoľkokrát ročne, ale trvalým domovom jej zostal Paríž. Začiatky v emigrácii jej pomáhala prekonať aj pieseň Natália, pocta od Joan Baezovej. „Všade sa uvádza, že je to jej pieseň, ale nie je to pravda," dôrazne spresňuje Gorbanevská. „Autorkou hudby i textu je iránska spisovateľka a folková speváčka Shusha Guppy, prvýkrát som ju počula na jej koncerte v Londýne. Pravda, skutočne slávnou sa stala pieseň až v podaní Joan Baezovej."
