Vo vydavateľstve F. R. & G. vyšla kniha poznámok a rozhovorov Rudolfa Slobodu Záznamy.
„Proust, ktorý sa rozhodol ako ja, že bude najlepším spisovateľom svojho národa, to mal ťažšie, veď písal vo Francúzsku,“ poznamenal si Rudolf Sloboda do knihy Hľadanie strateného času od svojho najobľúbenejšieho autora Marcela Prousta. Na inom mieste ho však nešetril a k textu pripísal, že jedným z tragických Proustových omylov bola istota, akoby existovali len psychologické zákony. „Tuším si myslel, že aj rozdelenie ľudí na bohatých a chudobných vyplýva z ich povahy.“
Podobné poznámky „na okraj prečítaného“ predstavujú Slobodu v knihe Záznamy (Vydavateľstvo F. R. & G.) v úlohe originálneho a ničím neobmedzovaného glosátora diel domácich i zahraničných spisovateľov. „Tieto malé recenzie, čitateľsko-filozoficko-spisovateľské postrehy totiž neboli určené na publikovanie, o to sú priamejšie a autentickejšie,“ hovorí prekladateľ Otto Havrila, Slobodov zať, ktorý je editorom jeho literárnej pozostalosti.
Som ako Nietzsche
Slobodove zásahy do kníh boli rozmanité, krátke poznámky vpisoval priamo ku konkrétnym vetám či odsekom, niekde zasa celé pasáže podčiarkoval, či dokonca škrtal a opravoval. Bohato využíval voľné stránky v závere kníh, občas niečo ilustroval vlastnou kresbou a s obľubou vytrhával úvody a doslovy, ktoré mali čitateľa nabádať, ako má ku knihe pristupovať.
Na druhej strane tieto unikátne záznamy občas odkrývajú či aspoň provokujú aj k novým pohľadom na niektoré Slobodove diela, čo určite platí o vete, vpísanej na záver Nietzscheho diela Ranní červánky: „Musím sa priznať, že som si vždy myslel, že som taký istý ako Nietzsche.“
Pritom však s ním, podobne ako to bolo s Proustom, nielen súhlasí, čo je prípad vnímania ľudskej existencie ako trestu („ale za čo?“), no aj polemizuje a poukazuje na Nietzscheho nezrelosť. Svojrázny filozofický diskurz nakoniec pobavene uzavrie poznámkou, keď objaví informáciu, že kniha vyšla v náklade 199 výtlačkov: „Najzaujímavejší údaj, najlepšia tiráž, akú som kedy čítal.“
Dojemný okamih prevratu
Jedna pasáž z Vyznaní Aurelia Augustína ho zasa priviedla k myšlienke, že aj moderný človek môže zažívať podobné muky, popisované sv. Augustínom, napríklad pri rozhodnutí skoncovať s alkoholom či fajčením. „Lenže nemal by potom celý ďalší život zamerať svoje spomienky na tento okamih. Funk〜cionári majú takú istú necnosť: okamih prevratu ich najviac dojíma.“
Editor vybral do knihy poznámky aj k dielam Schweitzera, Hegela, Wittgensteina, Pišťanka (Sloboda ho považuje za svojho nasledovníka) či Kierkegaarda. „Pravda, sú to len ukážky, ale myslím, že približujú Slobodov spôsob myslenia,“ hovorí Havrila. Navyše už samotný výber diel robil z torza, ktoré zostalo zo Slobodovej knižnice. „Rudo totiž mnoho kníh po revolúcii z nejakého neopodstatneného strachu zničil, zakopal, v lepšom prípade rozdal,“ dodáva Havrila, ktorý by určite do Záznamov zaradil aj početné poznámky k románovej trilógii Vincenta Šikulu. „Tie však tak vybledli, že sa nedali rozlúštiť.“
Prečo píšem rýchlo?
Vyše štyridsať rozhovorov, ktoré tvoria druhú časť knihy, pochádza (s výnimkou jedného) z rokov 1988 až 1995. „Rudo nemal príliš rád rozhovory, dosť diferencoval, o aké noviny alebo časopis išlo, a môžem povedať, že o mnohých z tých redaktorov nemal vysokú mienku,“ hovorí Havrila. „Na druhej strane však bol trpezlivý a aj zvedavý na toho konkrétneho človeka, i na to, či čítajú jeho knihy a čo si o nich myslia.“
Sú to síce rozhovory z relatívne nedávneho obdobia, no keďže boli uverejnené v pestrej škále (viacerých dnes už neexistujúcich) médií, málokto ich pozná všetky. Sú tak nielen zdrojom prekvapení (napríklad, že okrem hier, na ktoré sa dal nahovoriť v 90. rokoch pre Astorku, napísal svoj prvý dramatický text už v roku 1965), ale vďaka tomu, že podobne ako denníky a ďalšie Slobodove neliterárne útvary pôsobia aj jeho rozhovory ako svojbytná próza, tiež príjemným čitateľským zážitkom.
V jednom rozhovore v roku 1992 povedal: „Keby som vedel, že sa dožijem 54 rokov, nebol by som sa tak ponáhľal s písaním. Som pripravený každý deň umrieť, a preto píšem rýchlo.“
Vtedy, tri roky pred jeho dobrovoľnou smrťou, to mohlo pôsobiť ako bonmot brilantného autora, svojrázneho filozofa a nenapraviteľného fabulátora a mystifikátora. Dnes sme vďační, že písal tak rýchlo.
