Byt bol na prízemí a dvere mali v strede zamrežované okienko, z ktorého ktosi dávno vymenil sklo za kus drevenej dosky a všetko natrel škaredým fialovým emailom. Pri zvončeku bola menovka naťukaná ešte na písacom stroji: Irena Cimbálová.
Berti zazvonil. Po chvíli sa dvere odchýlili na pár centimetrov a Berti uvidel bezpečnostnú reťaz a za ňou rozoznal ženskú hlavu takmer bez vlasov. Tvár na nej bola stará, veľmi stará.
„Dobrý deň,“ povedal Berti, „som Albert Hinner, objednala si ma pani Cimbálová.“ „Ja som si vás zavolala, ja som Cimbálová,“ ozvala sa žena. V trasľavom hlase bolo počuť klesajúcu stredoslovenskú intonáciu a šušlavé sykavky umelých zubov. „Máte nejaký preukaz? Nošak môže hocikto prísť. Človek musí byť dneska opatrný.“
Berti vybral z vnútorného vrecka občiansky preukaz a priložil ho k miestu, kde boli oči pani Cimbálovej.
„No tak poďte,“ povedala neochotne a odstránila jednu reťaz. Oblečené mala modrotlačové domáce šaty pri vreckách vyšúchané dobiela. Bola naozaj neobyčajne stará a neobyčajne malá. Berti zhora videl ružovú lebku s riedkymi, bielymi vlasmi. Žena zavrela dvere a ukázala naľavo. „Tam je to.“
Vošli do potemnenej chladnej miestnosti páchnucej ako vlhká celtovina. Závesy boli zatiahnuté a Berti si s úžasom uvedomil, že sú to pogumované kuchynské obrusy zavesené na garnižiach. Izba vyzerala akoby ju zariadili v päťdesiatych rokoch a nechali tak. Skriňa, sekretár s dvomi poličkami kníh.
V prostriedku izby okrúhly stolík s dvomi nízkymi bledomodrými fotelkami. Na stolíku dečka a na nej váza s papierovou čečinou. Oproti dverám bol gauč s nočným stolíkom a nad ním kolorovaná rodinná fotografia z tridsiatych rokov. Bolo na nej zopár dospelých a plno detí. Na nočnom stolíku stála sklenená guľa, vnútri ktorej vykúkal porcelánový psík z porcelánovej búdy. Keď sa guľou potriaslo, na psíka padal porcelánový sneh.
„Tak čo poviete?“ Spýtala sa pani Cimbálová triumfálne. Stála v otvorených dverách a držala sa kľučky. „Pani Cimbálová“ začal Berti opatrne, „ja som znalec v odbore starožitností, to znamená...“
„Ja predsa viem, čo sú to starožitnosti,“ skočila mu do reči starena, „môžete mi veriť. Viete, koľko mám rokov?“ Pani Cimbálová sa zachichotala krátkym štipľavým smiechom.
„Deväťdesiattri,“ vyslabikovala po chvíli. „Veru tak. Vo februári, ak Boh dá, budem mať deväťdesiat štyri.“ Posledné slovo vyslovila mäkko: šťiri.
Berti sa len zdvorilo usmial a spýtal sa: „Čo by ste potrebovali ohodnotiť, pani?“ Starena rozhodila rukami.
„Predsa toto všetko! Všade sa píše, že dneska ľudia platia ťažké tisíce, len aby niečo podobné zohnali.“
Podišla k šatovej skrini a pobúchala na ňu dlaňou. „Toto je ešte poctivá práca, orechový furnír. A dobre ušanovaný, skoro ako nový.“ Berti prikývol a spýtal sa: „Mohli by ste odtiahnuť závesy, nech lepšie vidím?“
„Nie,“ vykríkla starena. „závesy nikdy neodhrňujem.“ Potom dodala: „Všetci by sem len nakúkali, aby človeka ohovorili. Nie, závesy ostanú, ako sú.“
Bertiho ohromila intenzita hnevu toho, čo sa dralo zo starej ženy von. „Pani Cimbálová,“ oslovil ju, „rád vám dám adresy firiem, čo vykupujú starý... teda... starožitný nábytok. Možno sa s nimi dohodnete, ale, žiaľ, z umelecko-historického hľadiska toto zariadenie nemá cenu.“ Berti pokrútil hlavou. Stará pani sa došuchtala ku gauču a opatrne dosadla.
„Nemá cenu,“ zopakovala. Možno starká potrebuje peniaze na Vianoce, pomyslel si zahanbene Berti. Podišiel ku sklenenej gule a vzal ju do rúk. Pani Cimbálová sa na neho výsmešne obrátila: „Nemá cenu ani tá, nošak?“
„Ale nie, je to pekný kúsok. Dvadsať-tridsať eur by ste za to dostali.
„Dvadsať-tridsať eur,“ napodobnila ho pani Cimbálová, „však ja nie som žobráčka, aby ste mi omrvinky hádzali. Keď sa vám nepáči, nechajte tak a zbohom.“ Berti sa domnieval, že to je pokyn k odchodu, tak si opatrne vydýchol. Podišiel k dverám. Stará pani však pokračovala: „Myslíte si, že vianočnú oferu potrebujem? Všetci by ste boli prekvapení, z akej som ja famílie. Poviete si stará penzistka, ale čo vy viete? To by ste mali vidieť, aké sme my doma mávali Vianoce! Študenti z gymnázia nám chodili stromčeky vyzdobovať, ženy piekli, koledníkom sme celé koše nadeľovali. Iný svet to bol. Toto teraz,“ mávla rukou, „toto je len samé trci-frci, reklamy a peniaze z človeka ťahať. Ale pre mňa,“ pravou päsťou si tak silno udrela do hrude, až zadunelo, „pre mňa sú Vianoce ako každý iný deň. Zatiahnem závesy a hotovo.“
Berti urobil ďalší krok k predizbe. Stará pani sa zachichotala opäť tým posmešným smiechom. „Do gatí idete všetci pustiť, že sú Vianoce. Aj vás už mrle žerú, aby ste bežali míňať, nošak?“
„Nie,“ odsekol Berti, „ja tiež Vianoce neoslavujem.“ „Akože nie?“ Spýtala sa stará pani nedôverčivo. „Už pôjdem, pani Cimbálová,“ Bertiho zamrzelo, že sa nechal vyprovokovať, „ak by ste chceli tú adresu...“ „Akože neoslavujete?“ Stará pani sa ani nepohla.
„Rád by som už šiel, ak dovolíte.“ „Prečo neoslavujete?“ Berti pokrčil plecami. „Neslávim Vianoce, pretože som Žid.“
„Žid!“ Pani Cimbálová zalomila rukami, „Pánboh s nami a zlé preč.“ Berti sa nahlas zasmial. Stará pani zrazu ukázala na bledomodrú fotelku. „Poďte si sadnúť. Nestojte tam v tých dverách, spánok mi vynesiete.“
Berti sa posadil. Fotelka bola taká nízka, až mal pocit, že sedí na zemi.
„Akože sa to voláte?“ „Hinner.“ „Hinner, Hinner... kedysi som poznala istú Hinlerovú. V Martine mala strižný obchod.“ „ Vy ste z Martina?“
Pani Cimbálová prikývla. „Bývala som tam až do štyridsiateho šiesteho, potom som dostala miesto tu v Bratislave. Bývam tu už skoro šesťdesiatpäť rokov. V tomto byte. Veruže.“
Berti si všimol, že hovorí v jednotnom čísle, preto sa spýtal: „Deti ste nemali?“ Pani Cimbálová sa zadívala kamsi do diaľky a povedala: „Nemám. Bola som aj zasnúbená, ale rozmyslel sa. Vy máte rodinu?“ Berti prikývol. „Máme dospelú dcéru, vydala sa do Kanady. Nedávno sa jej narodil syn, preto šla teraz manželka za ňou. Ja by som vraj iba zavadzal... a tak...“ Nedokončil.
Stará pani sa spýtala: „Rodičov už nemáte?“ „Nemám. Obaja už dávno odišli.“ Pani Cimbálová si vzdychla. „Vy ste nikdy Vianoce neslávili?“ „Keď bola dcéra malá, mali sme stromček aj darčeky, aby sa jej ostatné deti nesmiali. Ale teraz... nieto komu.“ Berti pokrútil hlavou.
„A šábes držíte?“ „Keď som sám, občas zabudnem.“ priznal. Pani Cimbálová chápavo prikývla. Berti vstal. „Už pôjdem.“
„Keď musíte,“ povedala stará pani s takým sklamaním v hlase, že si Berti v rozpakoch sadol späť. Pani Cimbálová podišla k oknu a jedným prstom odhrnula kúsoček závesu. „Ako deti sme čakali na prvú hviezdu, aby sme začali večerať. Každý sa ponáhľal domov, k svojim, aby prvú hviezdu stihol. Aj tu tak bude zajtra. Ešte popoludní bude všade plno, ľudia s taškami a prikrytými misami a potom nastane ticho. Človek je zrazu tak sám... deväťdesiattri rokov, bože dobrý, deväťdesiattri rokov!“ Pani Cimbálová sa obrátila. Tvár mala nekonečne smutnú. Odrazu tlesla a povedala úplne iným hlasom: „Čo tam po tom, nošak!“ Nevedel, čo má povedať. Vstal.
„Ďakujem za pekné popoludnie, pani Cimbálová.“ Pobral sa do predizby. Stará pani prišla za ním. V ruke mala sklenenú guľu s psíkom v búde.
„Vezmite si ju. Len berte, berte. Ako vianočný darček. Vy tomu rozumiete, bude v dobrých rukách.“ Berti zdvihol dlane, akoby na neho mierili.
„Ale to predsa nemôžem, pani Cimbálová, predsa od vás nemôžem zobrať dar.“ „A čožeby ste nemohli? Lebo Židia neslávia Vianoce?“
„Samozrejme, že nie preto, ale... to nejde. Ibaže...“ Siahol do vrecka a nahmatal peňaženku. Potom však uvidel bezbrannú ružovú lebku starej panej. Dopovedal inak: „Ibaže...mi ju dáte zajtra. Ale najskôr pôjdete so mnou na prechádzku.“ Pani Cimbálová neveriaco zdvihla k nemu tvár. „Na prechádzku?!“
„Keď vyjde prvá hviezda. Vyberieme sa len tak po uliciach.“ Stará pani si v zopätých rukách pritláčala guľu na prsia. „Ale... to... to... len tak?“
„Len tak. Prečo by sme nešli? Sú predsa Vianoce.“ Pani Cimbálová sa pomaly, veľmi pomaly začala usmievať.
„Vari by sme i mohli,“ povedala „a žeby ste zase nezabudli aj šábesovú sviečku zapálime. Veď bude piatok, nie iba Štedrý deň, nošak?“
Berti si otvoril vchodové dvere a vyšiel. Po pár krokoch sa otočil a starej panej zamával. Stále sa usmievala.
„Nošak,“ zašepkal si pre seba. A niekoľkokrát zažmurkal, aby odohnal slzy, čo sa mu tlačili do očí.
