Je to komédia? Je to tragédia?

Nová Vilikovského kniha nás zavádza k rakúskym susedom a Thomasovi Bernhardovi.

Dalo by sa to očakávať od oveľa mladších spisovateľov, ale zlým mužom slovenskej literatúry sa po novom románe stáva Pavel Vilikovský. Evidentne ho k tomu inšpirovalo čítanie rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda, ktorý do vienka dostal veľa talentu a ešte viac nasratosti. Iné slovo by jeho postoj k Rakúsku a Rakúšanom iba zbytočne zjemňovalo.

Na rozdiel od svojich doterajších zvykov sa z Vilikovského stáva prekvapivo plodný autor, nová próza prichádza iba rok po vydaní rozsiahlejšej a politickejšej knihy Vlastný životopis zla.

Rozprávačom útleho románu Pes na ceste je vydavateľský redaktor. Jeho meno je len ďalšou kapitolou v podivnej slovenskej tradícii dávať literárnym hrdinom kŕčovité mená, volá sa Iks Ypsilon.

Na pracovných cestách, kde sa nečakane ocitá v úlohe profesionálneho Slováka, sa dostáva najmä do nemecky hovoriacich krajín. Najpodrobnejšie sa venuje Rakúsku a v intímnej polohe aj jednej Rakúšanke.

Vilikovský v inom svojom románe (Posledný kôň Pompejí) pornografiu rozoberal z teoretickej stránky, tentoraz prišlo k praxi. Pozoruhodná je otvorenosť, s akou opisuje sexualitu staršieho muža, resp. jej zvyšky.

Existencializmus.sk

Za odkaz k predchádzajúcej tvorbe sa dá považovať aj ústredná téma knihy. V próze Večne je zelený Vilikovský sformuloval myšlienku, že Slováci za svoju najväčšiu dejinnú zásluhu považujú to, že nezanikli. Cítime sa ako hrdinovia len preto, že sme celé storočia pretrvali, a to by malo stačiť.

„Slováci sú plachí ľudia,“ rozvíja autor túto tému. „Ak má Slovák premôcť rozpaky, tak sa ožerie, nech radšej premáhajú rozpaky všetci ostatní. O slovenských spisovateľoch to platí dvojnásobne, veď je známe, že umelci sú citlivejší.“

Viacerí naši spisovatelia sú literárnymi agentmi s teplou vodou, na rôznych zahraničných fórach reprezentujú krajinu a jej kultúru. Hoci o ňu nie je veľký záujem ani doma, zanovito sa pokúšame o jej export. Zvyčajne to platí štát, a tak sú mnohí až príliš lojálni.

Prózu, akú práve vydal Vilikovský, by mohli napísať desiatky slovenských autorov, zážitkov určite majú dosť. Tí takzvane národne orientovaní ich však nemôžu spracovať, lebo nedokážu priznať, aká je ich snaha smiešna.

Zbytočnou príťažou Vilikovského prózy je práve jeho polemika s nimi, poučenie z krízového vývoja v posledných dvadsiatich rokoch hovorí, že najlepšou reakciou na zakomplexovaný hejslovácky svetonázor je úplná ignorácia.

Tehotný literatúrou

Okrem Vilikovského sa za posledné roky kultúrnemu exportu venoval Michal Hvorecký v groteskne ladenej divadelnej hre Slovenský inštitút, ktorá sa tiež odohrávala v Rakúsku. „Rakúšania asi nerozmýšľajú o sebe ako o národe, skôr ako o vyššej, fajnovejšej spoločenskej vrstve,“ píše Vilikovský o geograficky blízkej, ale kultúrne stále dosť vzdialenej krajine.

Opakovane sa vracia k Bernhardovi a jeho postoju k svetu, ktorý berie ako osobnú urážku. Rozprávač knihy v jednej z mnohých úvahových pasáží prichádza k záveru, že Bernhard bol Rakúšanmi taký zaujatý najmä preto, že na nich stále narážal. „Keby sa ustavične potkýnal o Slovákov, určite by ho srali ešte viac.“

Vilikovského rozprávač je sčítaný, no v jeho myslení sa objavuje zvláštny paradox – miestami prózu až príliš zahlcujú citáty (čo by sa dalo ospravedlniť jeho profesiou), inde prekvapí používanie klišéovitého jazyka („Aký požičaj, taký vráť“, „Nemôžem sa chváliť cudzím perím“), čo sa ospravedlňuje oveľa ťažšie.

Kniha z literárneho prostredia je priam tehotná literatúrou, obsahuje odkazy k desiatkam iných textov a neraz pre esejistické pasáže úplne zabúda na príbeh. Napriek tomu je z nej stále cítiť predovšetkým jej autora, v ktorom sa spája spisovateľ s publicistom. Tam, kde má prvý menovaný navrch, je kniha najlepšia.

Román Pes na ceste vyšiel až na konci minulého roku, a tak sa nestihol objaviť v anketách o knihu roka. Na záver tohto roku by mohol mať istú šancu, konkurencia u nás nikdy nebola príliš silná .