Bulvár hlavne zaujíma Lasicovej humor a to, či je po otcovi. Aký z toho máte pocit?
Bulvár je na to, aby ho kupovalo čo najviac ľudí a spájať ma s rodičmi je súčasť jeho stratégie. Kto by si kúpil časopis iba s menom Hana Lasicová? Beriem to však pozitívne. Mala by som sa hanbiť, že môj otec je môj otec?
A keď vašej knižke prisudzujú „vášáryovskú noblesu a lasicovský humor“?
Otec raz počul varovanie, že to budem mať ťažké, budem sa musieť zbaviť nálepky po rodičoch. Ale ja neviem, prečo by som sa mala niečoho zbavovať. Sama pred sebou mám pocit, že som plnohodnotná osobnosť, tak prečo mám niekomu dokazovať, že ja som ja? Otcovi som zo žartu povedala, že aj Michael Douglas je synom Kirka Douglasa - a čo? Obaja sme sa na tom zasmiali.
Kedy sa začali vaše pobyty v zahraničí?
Do Viedne sme šli s mamou, keď som mala deväť rokov, a potom, čo sme sa medzičasom vrátili, opäť na strednú školu v štrnástich. Patrila som k deťom, ktoré vždy lákala vidina učenia.
Študijný typ?
Presne a myslím, že disciplinovanosť trvá dodnes. Zostala mi snaha, aby to, čo robím, malo zmysel. Veľmi ma baví, ak si môžem ráno stanoviť plán a ten potom svedomito plniť. Doslova ma fascinovalo, že sa budem vo Viedni učiť latinčinu a francúzštinu a vyučovanie bude v nemčine. Na univerzite som potom vyštudovala ekonómiu a organizačnú psychológiu. Pol roka v rámci školy som bola vo Varšave, rok v Manchesteri a po štúdiu tri roky v Paríži.
Ako sa stane, že študentka spíše svoje postrehy z Anglicka?
Boli to skôr akési črty bez ambície písať umeleckú literatúru alebo, na druhej strane, knihu pre masového čitateľa. O sebe si tiež myslím, že nie som masový čitateľ. Snažila som sa napísať knihu, ktorú by som si sama rada prečítala. Asi je niečo v človeku, že má nutkanie niečo napísať, a napísať to určitým spôsobom, aby sa to najprv páčilo jemu samému.
Do Paríža ste prišli už po štúdiu. Bolo sa tam ťažké uchytiť?
Nič som neplánovala, okrem toho, že pôjdem na kurz francúzštiny. Potom som zistila, že univerzita ponúka zápis rovno do tretieho ročníka, ak už za sebou máte nejaké skúsenosti. Spravila som si akýsi ekvivalent nášho bakalára na komparatívnej literatúre na Sorbonne a rozmýšľala nad uplatnením. Chcela som robiť v personalistike, slovenská firma ma odporučila do svojho kabinetu v Paríži. Absolvovala som pohovor a hneď to vyšlo.
Až na roly v jednom krátkom filme, ani jedna z dcér Milana Lasicu sa nestala
herečkou. Hana pracuje ako personálna manažérka a popritom píše, o tri roky
mladšia Žofia je podnikateľkou v oblasti turistiky
Svoj vzťah k Parížu opisujete priam ako osudový.
Neviem, či je osudový. Celý príbeh som mala v hlave a dlho čakala, kedy ho napíšem, pretože som potrebovala odstup. Z Paríža som totiž odchádzala trochu znechutená.
Z čoho?
Paríž je veľkomesto a ak som voľakedy cestou do práce a z práce strávila v metre tri hodiny, bolo to ešte celkom dobré. Atmosféra alebo gastronómia sú úžasné, no odžila som si aj rôzne štrajky a z Paríža som odchádzala s tým, že mám toho dosť. Cítila som sa osamelá a chcela prísť žiť do malého mesta, kde budem mať svoj byt, auto a najmä rodinu. S písaním som preto čakala, kým zabudnem na to, čo mi vo Francúzsku prekážalo. Chcela som postaviť knihu, aby opísala niečo, čo je na Paríži nádherné, čo treba zažiť, možno nie na tri roky, ale stačí azda aj predĺžený víkend. Chcela som ukázať vzťah k mestu, ktorý nie je len negatívny, ale veľmi pozitívny.
Francúzi z vašej knihy štrajkujú, odmietajú cudzie jazyky a podobne. Naozaj platí, čo je o nich rozšírené?
Domnievam sa, že štrajky alebo patriotizmus hraničiaci s nacionalizmom je niečo, čo cudzinec vo Francúzsku pocíti. Aspoň ja som mala tú skúsenosť.
Akí sú francúzski študenti? Revoluční ako ich rodičia, keď na jar 1968 stáli na barikádach?
V roku 2008 pripravovali štyridsiate výročie revolúcie. Ja som sa štrajkom vyhla, ale rok predtým a rok po tom, ako som študovala, sa štrajkovalo tak, že niekto, kto vtedy študoval, získal vzdelanie s hodnotou nula. Možno percento štrajkujúcich nebolo vysoké, no dokázali zatarasiť vchod univerzity alebo vyhadzovať z okien lavice. Pritom sa mi zdalo, že na rozdiel od rodičov, ktorí bojovali za voľnosť, oni bojovali o opak. Totiž, aby sociálne a iné výhody boli prísnejšie dané. Pre dôchodky pracovníkov podzemných dráh boli študenti schopní blokovať ráno vstupy do metra.
U nás si ťažko predstaviť študentov bojujúcich za práva robotníkov.
Vo Francúzsku je právo na štrajk veľmi silno zakorenené. Ak sa kohokoľvek na univerzite alebo v zamestnaní spýtate na práva, právo na štrajk vymenuje určite ako prvé. Vedia, že môžu hocikedy štrajkovať a nebudú im hroziť postihy.
Čo vám dalo štúdium komparatívnej literatúry?
Predmet bol teoretický, ale veľmi zaujímavý. Literatúra ma zaujímala aj predtým, no nikto mi nepovedal, ako presne analyzovať text, vnímať symboly alebo interpretácie. Predtým som sa bála z textu interpretovať niečo, čo by si možno ani sám autor nevedel predstaviť. Štúdium akoby ma zbavilo limitov. Teórie filozofov, ako je Roland Barthes, objavujú odtienky, uhly a možnosti, ktoré kniha ponúka a čo všetko si k nej čitateľ môže dovoliť.
Je filozofia vo Francúzsku súčasťou všeobecného rozhľadu?
Určite omnoho viac ako na Slovensku. Myšlienky francúzskych filozofov, ako sú Barthes alebo Foucault, tam akoby prešli do vnímania sveta, takže mám pocit, že aj bežný slovník Francúza je omnoho filozofickejší. Je to podobné, ako keď Rakúšania za svoje národné dedičstvo považujú psychoanalýzu Sigmunda Freuda a úplne bežne používajú slovo „vytesniť“.
To na Slovensku skôr naopak, vzdelancovi vynadajú, že je pseudointelektuál.
Nedávno som bola prvýkrát v živote na pretekoch áut a zmes ľudí, ktorá tam bola, vyzerala, že posledné, čo chcú, je, aby im niekto vykladal o filozofii. Že by to považovali za zbytočnú príťaž života. Ale možno sa mýlim.
Glosovali ste národné črty Angličanov a Francúzov. Prečo ste obišli Rakúšanov?
Neviem, či je to tým, že mi chýba odstup. V Rakúsku sme aj so sestrou žili veľmi dlho, v istom momente som dokonca hovorila lepšie po nemecky ako po slovensky. Do Viedne chodím rada, no stále si v duchu opakujem, že Rakúšania mi pripadajú čudní. (Smiech.) Keď som teraz na Silvestra prepla na rakúsku televíziu, zostala som s otvorenými ústami, mala som pocit, že odkedy som ako sedemročná pozerala ORF, sa tam nič nezmenilo. Sympatické na Rakúšanoch aj Francúzoch zato je, ako skromne a neokázalo vystupujú ľudia z vyššej strednej a vyššej vrstvy. Možnože aj majú kvalitné oblečenie, ale nepotrebujú mať cez chrbát napísané Dior. Také autá ako napríklad v Ružinove, nevidno ani na Champs-Élysées v Paríži. Tam sú skôr obité peugeoty.
Ako dvadsaťpäťročná písala postrehy z Anglicka. Prvotinu Sedím si
v Manchestri na kameni a je mi...? krstili v Ex Cafe v Bratislave
V Bratislave ste spokojná?
Myslím, že niet nad malomesto. Nie?
Mohlo by to byť lepšie.
V čom?
Doprava, kultúra, chýbajúce parky.
Parky veľmi chýbajú aj mne. Pred aj za domom máme zeleň, no nedá sa povedať, že ma láka sadnúť si s knihou, kam chodia psičkári alebo alkoholici. Samozrejme, aj možnosti kultúrneho vyžitia v Paríži sú neporovnateľné. V kinách okrem komerčných premietali veľa menšinových filmov a pritom nemám pocit, že by boli až také náročné.
Vidno lepšie spoza hraníc, ako sa mení Slovensko?
Zmeny pozorujem stále. Napríklad asi po roku som bola v centre mesta a hneď ma prekvapilo, čo všetko sa tam zmenilo.
Nechodíte do centra?
Nie, vôbec.
Prečo?
Neviem. V Ružinove sú dve reštaurácie, do ktorých chodím. Jediný, s kým niekam potom chodím, je môj otec. A odkedy postavili Euroveu, on chodí len tam.
Prijali by ste Bratislavu ako kulisu ďalšej knihy?
Prijala a bolo by to celkom fajn. Mala som už nápad, že by som sa do toho pustila a napísala pár strán, takže čakám, kedy ma prepadne disciplína. Trochu problém je, že predchádzajúce knižky opisovali pozitívne aj negatívne vlastnosti národov. Neviem, či by som si trúfla generalizovať Bratislavčana alebo Slováka. A či by potom niekto chcel knihu vydať.
Prvá vaša knižka nemala ani sto strán, druhá vyšla o päť rokov. To nevyzerá na grafomana, ktorý potrebuje dávať o sebe vedieť.
Nechcem sa niekoho dotknúť, ale naozaj mám pocit, že chrliť jednu knihu ročne, môže poznačiť ich kvalitu. Určite by mi to nerobilo dobre ako autorke. Zabudla by som, že chcem písať pre seba, aby som bola s textom spokojná a možno písala, aby som predala toľko a toľko výtlačkov. A nemyslím si, že to je to, prečo písať ďalšiu knihu.
Druhá vec je, udržiavať kontakt s remeslom. Ako to máte ty?
Práve som dostala ponuku z časopisu, ktorý si veľmi vážim. Už predtým som pre nich spolu s inými autormi písala interaktívny román na pokračovanie a teraz ma oslovili, či by som nepísala stĺpčeky. Som zvedavá, ako to dopadne.
Vaše alter ego na seba v knihe priznáva, že je priemerné, všedné a obyčajné. Aká je realita?
Snažila som sa nájsť postavu, ktorá je naozaj priemerná, ale pritom má veľké ambície, len možnosti a okolnosti jej ich nedovolia naplniť. V akejsi ironickej polohe si hlavná hrdinka čiastočne uvedomuje, že na to nemá a zároveň sa svojich túžob nedokáže zbaviť. Možno je to naozaj moje alter ego. Určite nie som extra divoká, ani to nie je v mojej náture. Tiež si vravím, že chcem veľa vecí dosiahnuť, lenže to by som musela najprv ráno vstať z postele.
Otec Milan Lasica a Tomáš Janovic (vzadu) patria k tým, na ktorých rady pri
písaní dá. Druhý z nich ju naučil, že menej textu je vždy viac
Sledujete súčasnú slovenskú literatúru?
Možno viac ako teraz som ju sledovala v Paríži alebo vo Varšave. Chodievala som za mamou na veľvyslanectvo a bola v kontakte so slovenskou kultúrou. Snažím sa ju sledovať, ale určite nie všetko, čo vychádza. Nie som ako moja mama, ktorá si kupuje literárne časopisy Romboid, RAK a podobne.
Sú pre vás dôležité osoby, ktoré text zhodnotia, poradia, prípadne editujú?
Určite. No stane sa, že sa rady líšia – napríklad jedni radia premiešať opisné pasáže s dejom, iným dejové pasáže pripadajú slabšie ako opisy. Keby si autor zobral k srdcu všetky názory, ani by nevedel, čo má napísať. Pre mňa je dôležité mať jedného alebo dvoch ľudí, ktorí sú referenční a viem sa na nich spoľahnúť.
V mojom prípade je to mama, jej som ako jedinej dávala čítať román po častiach, potom otec a Tomáš Janovic.
Kedy píšete?
Ako pracovitý študijný typ, vždy, keď niečo robím, dám si limit, napríklad dve strany denne alebo „do štvrtka to musí byť“. Kvóty sa potom snažím dodržať. Mám zošity, kam si zapisujem nápady. Keď príde na písanie, spravím osnovu, do ktorej sa snažím text dopĺňať. Nepíšem od prvej stránky po poslednú, ale preskakujem. Inak by som sa asi pri písaní nudila.
Pravdivý príbeh lži prichýlilo vydavateľstvo Evitapress, orientované skôr na čitateľky–ženy. Viete, kto vás číta?
Keďže som písala pre seba, nemala som dohodnuté nijaké vydavateľstvo, aj by som sa obávala niekoho osloviť. Bolo príjemné, že Evita Urbaníková oslovila mňa. Dlho som však váhala, lebo svet literatúry, v akej sa ona pohybuje, je mi cudzí. Aj som sa obávala, či bude mať kniha úspech, keďže by som chcela aj čitateľov, nielen čitateľky. Preto ma potešilo, že prvé ohlasy boli výhradne od mužov. Na Facebooku mi písali aj dlhé traktáty a analýzy.
Vráťme sa ešte k rodičom. Vaše detstvo bolo vraj napodiv iné, ako by sme čakali pri rodine známych hercov.
Na rodičoch si veľmi cením, že nás so sestrou neťahali do ich profesijného sveta. Určite sme neboli často v divadle, dokonca som nepoznala filmy, kde rodičia hrali. Napríklad, na chate sme mali drevený pánt s nápisom Postřižiny, pričom som asi do dvanástich rokov nevedela, čo to znamená.
Ako glosátorka ste účinkovali v šou Adely Banášovej. Láka vás kariéra v televízii?
Ani nie. Samozrejme, vždy som rada, keď ma do televízie zavolajú a keď ma Adela oslovila, či to neskúsime, súhlasila som, ale bolo to len nakrátko. Nie som extrovertný typ, ktorý sa v spoločnosti zaslúži o bujarú zábavu. Radšej ako pred kamerami horúčkovito rozmýšľať, či som na danú tému zažila niečo smiešne, napíšem niečo, čo si doma rozmyslím.
Čím sa momentálne živíte?
Pracujem ako personálna manažérka.
Majú v čase ekonomickej krízy personalisti čo robiť?
Vo Francúzsku, kde bolo krízu cítiť skôr, som ešte stihla obdobie, že firmy naberali ľudí. Potom to začal byť problém. Personalisti si prešli obdobím, keď bolo treba prijať závažné rozhodnutia ohľadne náboru a prepúšťania. Teraz sa to už, pravdaže, lepší a firmy robia aj nábor. No personalista má na starosti aj iné veci, napríklad disciplínu, motiváciu, odmeňovanie.
Ako prísna personalistika ladí s literatúrou?
Myslela som si, že je normálne mať viacero záujmov. V lete, keď som nad tým rozmýšľala, v Trenčianskych Tepliciach bol Art Film Fest a hosťom bol Gérard Depardieu, o ktorého som sa náhodou starala. Pýtala som sa ho, čomu sa mám v budúcnosti venovať, a on bol rozšafný: vraj všetko sa dá. (Smiech.)
Hana Lasicová (1981)
Dcéra Milana Lasicu a Magdy Vášáryovej sa narodila v Bratislave. Vyštudovala ekonómiu na univerzite vo Viedni a komparatívnu literatúru na Sorbonne. V Paríži žila tri roky a pracovala v oblasti personalistiky. O ročnom študijnom pobyte vo Veľkej Británii napísala knihu Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? (2005). Jej druhá kniha Pravdivý príbeh lži (2010) sa odohráva v Paríži. Účinkovala v krátkom filme Juraja Krasnohorského X=X+1 (2009). Má sestru Žofiu, žije v Bratislave a pracuje ako personálna manažérka.
