V niektorých českých recenziách, najmä v Respekte, písali, že film nie je historicky verný.
„To je pravda. Ale mňa, pravdupovediac, nezaujíma, čo je pozmenené a čo sa presne stalo v Bludove (pozn. severomoravská obec, kde žil nemecký mlynár Hubert Habermann) stalo. Ja nie som dokumentarista, som režisér hraného filmu. A za všetko, čo je vo filme, môžem dať ruku do ohňa. Nestalo sa to možno tej dedine, ale stalo sa to inde. Je to veľa príbehov, posplietaných dohromady. Tak sa robí hraný film."
Téma povojnových vzťahov Čechov a Nemcov nie je v českom filme, povedzme s výnimkou Kachyňovho Kočáru do Vídně z roku 1966, veľmi prítomná. Prečo?
„Je veľmi ťažké hovoriť o svojich ľuďoch, ako robili krivdy iným. Predstavte si, že v súčasnosti urobíte na Slovensku film o povojnovom vysídľovaní Maďarov zo Slovenska. Ja neviem, čo sa tu deje, nežijem tu, ale viem, že sa tu vyburcovala taká nenávisť. Keby teraz niekto prišiel a povedal, ako ubližovali Slováci Maďarom, aká by bola reakcia? To ubližovanie bolo na oboch stranách. Teraz ide o to, či sa o to niekto zaujíma a či sa o tom niečo napíše, alebo urobí film."
Vy ste dlho žili v Nemecku. Ako je to tam s priznávaním si vlastnej viny?
„Tam s tým nebol problém, pretože Nemci sú na to už zvyknutí. Sú stovky a stovky filmov o tom, že oni sú tí grázli, že oni sú tí esesáci, že sú to oni, kto napádal ostatné štáty, kto vraždil iné národy. Berú to ako smutnú pravdu. Moja dcéra tam chodila do školy, takže viem, čo sa tam rozpráva v školách. Mal som priateľa, ktorý mi raz povedal, že má osemdesiatročného otca, ktorého má veľmi rád, ale ako esesáka ho nenávidí. Ten rozpor v dušiach ľudí je v Nemecku veľmi cítiť. Tam deti, vnuci známych pohlavárov nacistického režimu, vydávajú knihy o svojich rodičoch. Cítia, že je to ich povinnosťou."
Spomínate vraždenie iných národov. Váš predposledný film T.M.A. sa venuje vraždeniu mentálne chorých počas vojny, vraždeniu Nemcov Nemcami.
„Mám pocit, že s tým sa ešte nevyrovnali. To bola aj moja bolesť. Ja som pri nakrúcaní zistil, že títo ľudia, ktorí tam hrali, sú veľmi zvláštni a veľmi cenní. Majú len svoje zvláštne postavenie, ale tiež právo na život. No Nemci vyhlásili, že chcú mať čistú rasu a vyvraždili celé ústavy pre duševne chorých."
Je zvláštne, že téme povojnového odsunu či vyhnania Nemcov sa venujete vy, pôvodom zo Slovenska.
„Táto téma síce je česko-nemecká, ale bola aj slovensko-nemecká. Ja som zo Spiša a tam boli Nemci, ktorí boli vyhnaní podobne ako v Česku. Ja som ich poznal a oni po vojne zmizli. Čo sa s nimi stalo? Boli to slušní ľudia a nezaslúžili si byť vyhnaní."
Boli ste pri viacerých filmoch, ktoré súvisia s druhou svetovou vojnou – Spalovač mrtvol, T.M.A., Transport z ráje, Obchod na korze. Ktorý z nich si najviac ceníte?
„Najviac si vážim Obchod na korze, kde som pracoval ako pomocný režisér. Ten film mi nakoniec pomohol, pretože po ňom som už začal režírovať sám. Ale hlavné je, že si pamätám na veľký odpor, ktorý vznikol na Slovensku proti filmu. Bolo veľa ľudí, ktorí sa pre film rozčuľovali. Pritom nemali dôvod – tak to skrátka bolo. My sme prišli do Sabinova, kde sme celý film nakrúcali, a potrebovali sme gardistické uniformy. Žiadali sme ľudí, či ich náhodou nemajú. Nikto nemal, tak sme ich dali ušiť. Keď sme do toho obliekli našich komparzistov, naraz sa domáci začali ozývať a začali nám hovoriť, že tie uniformy boli iné a začali vyťahovať svoje vlastné, ktoré predtým zatajovali."
Aké bolo prijatie toho filmu?
„Veľmi rozporuplné. Hovorilo sa, že je to pľuvanec do vlastného hniezda, že to tak nebolo a Slováci sa správali slušne. Ale doktor Jozef Tiso sa slušne nesprával, paktoval s Nemcami a posielal im Židov. Arizátori sa nesprávali slušne. Len si to nikto nechcel priznať."
Môže sa doba druhej svetovej ešte vrátiť?
„Ja mám ten pocit neustále. Kedysi by som veril všeličomu, len nie tomu, že v Európe sa niečo podobné ešte môže stať. No to, čo sa dialo v Juhoslávii, ma z toho vyliečilo. Pre nás to bol jednotný národ, previazaný príbuzensky. A nakoniec sa vraždili. Nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že stať sa môže všetko. Môžem len dúfať, že ľudia majú toľko rozumu, aby sa tomu vyhli."
