Niektorí poľskí kritici, muzikanti či iné kultúrne autority ho neváhajú nazvať amatérom. Riaditeľ Hudobnej akadémie v Krakove označil za škandál, keď sa jeho dielom otváral slávnostný program k 750. výročiu školy. PIOTR RUBIK však dokáže ovládnuť masy a to i napriek tomu, že ponúka klasickú hudbu. Ak sa za takú dá považovať dielo venované pápežovi.
V novembri minulého roka ste vypredali osemtisícovú US Steel Arénu v Košiciach. Diváci boli nadšení, vy ste po koncerte hovorili, že to prekonalo vaše očakávania. Ako si vysvetľujete ten úspech?
Je to fenomén, nečakal som to. Na moje koncerty chodili do Poľska 20-, 50-členné skupiny fanúšikov zo Slovenska. To oni medzi svojimi kamarátmi propagovali moju hudbu, počúvali moje skladby na YouTube, pozerali televíziu, kupovali DVD v Poľsku.
A to stačilo, aby ste sa odhodlali prísť na Slovensko a usporiadať megakoncert?
Nejaký čas som ani nevedel, že mám na Slovensku fanúšikov, až kým som nezačal od nich dostávať maily a nestretol sa s nimi po koncertoch. Máte pravdu, je iné mať 50 fanúšikov, ktorí pricestujú do Poľska a niečo iné je usporiadať koncert na Slovensku. S jedným zo svojich fanúšikov Martinom Ližičiarom sme sa rozhodli pre koncert v amfiteátri v Trnave. Bol to úspech a preto iný organizátor z Košíc už neváhal a usporiadal môj koncert v najväčšej hale na Slovensku. To bol pre mňa obrovský zážitok.
Odkiaľ sa nabrali tie davy? Slovenské médiá o vás vôbec nepísali.
Je to zaujímavé, lebo ľudia sa o mojej tvorbe dozvedeli jeden od druhého. Trochu mi to pripomína moje začiatky v Poľsku, keď všetko bolo také čisté, nevinné.
Teraz je to v Poľsku inak?
Po pol roku som dosiahol veľký úspech a spustila sa proti mne kampaň. K hlasu sa dostali tí, čo mi začali závidieť a kričať, aby ovplyvnili iných. Našťastie to nemá vplyv na tých, ktorí moju hudbu počúvajú.
Ste úspešný preto, že vaše skladby sú nábožensky ladené a podarilo sa vám osloviť veriacich?
Určite čiastočne áno, ale nie všetci moji poslucháči sú veriaci. To, čo ľudí na mojej hudbe oslovuje, je energia. No a povedzme si otvorene, že nie všetky moje skladby majú náboženskú tematiku. Väčšina mojich hitov je o láske.
"V dnešnom svete chýbajú autority, ľudia, ktorých by sme mohli obdivovať za vernosť svojim názorom."
No pri projekte venovanom pápežovi Jánovi Pavlovi II. sa asi dalo predvídať, že osloví najmä katolíkov, ktorých je v Poľsku a na Slovensku veľa.
Moje skladby prinášajú energiu ľuďom bez ohľadu na ich presvedčenie. Dielom venovaným pápežovi som chcel vzdať poctu tomuto veľkému človeku, ktorý bol autoritou nielen pre katolíkov, ale aj pre ľudí iných náboženstiev a dokonca aj pre neveriacich na celom svete. Je to pieseň o človeku, nie o náboženstve. Zastávam názor, že v dnešnom svete chýbajú autority, ľudia, ktorých by sme mohli obdivovať za vernosť svojim názorom. Po smrti pápeža vzniklo veľa skladieb s podobnou tematikou, a predsa ľudia siahajú po tých mojich. Keby nemali náplň, obsah a dobrú kompozíciu, nikto by o ne ani nezakopol.
Ste veriaci?
Áno, ale náboženstvo vnímam tak, že slúži hlavne tomu, aby prinášalo dobro.
Kedysi ste povedali, že skladateľ, aby mohol tvoriť, musí byť alebo šťastný, alebo trpieť, najhoršia je nijakosť. Ako to je vo vašom prípade?
Som šťastný človek, mám fantastickú rodinu, prácu, ktorá mi dáva obrovské uspokojenie. Môj život je plný emócií a to mi dáva inšpiráciu na písanie hudby, lebo dobré nápady nevznikajú zo sedenia pred telkou.
Cítite sa ako virtuóz ľudských emócií?
Neviem, či som virtuóz, snažím sa najprv vyskúšať emócie na sebe. Keď sa mi moja kompozícia páči, keď ma niečo dojíma, keď mi po tele behajú zimomriavky, tak viem, že to je ono.
Vy mávate zimomriavky z vlastnej hudby?
Možno som sa zle vyjadril, ide mi o to, že sa tak snažím zladiť hudobné nástroje, akordy. Že si viem predstaviť konečný výsledok a to, čo budú cítiť poslucháči. Ja som ten prvý odberateľ a prizerám sa svojim reakciám. Neexistuje recept na hit, skladám také piesne, ktoré vyhovujú môjmu vkusu.
Nie všetci v Poľsku vás milujú. Bulvár rieši vašu mladú manželku či váš výzor od chlapca v okuliaroch cez štíhleho blondiaka s vyžehlenými vlasmi až k dnešnému výzoru kučeravého bruneta.
Hovorí sa, že mierou úspechu je množstvo nepriateľov. Taká je ľudská povaha. To sa stáva v každej oblasti života. Ale v šoubiznise je to viac viditeľné, lebo ste všetkým na očiach a opľúvajú vás v bulvári. Naučil som sa to ignorovať. Nerobím škandály, nesprávam sa zle, nedávam dôvody, aby o mne písali, ale musia si niečo vymýšľať.
Napríklad?
Nedávno som sa dozvedel, že vraj už nemám peniaze a musím mojej upratovačke platiť svojimi platňami. Už si z toho robím žarty a v obchodoch pri pokladni sa bežne pýtam: hotovosť, karta alebo cédečko?
Čo je v práci skladateľa najdôležitejšie: talent, práca alebo šťastie?
Talent, lebo ten sa nedá naučiť. Človek si môže vypracovať sebadisciplínu, ale s talentom sa buď rodí, alebo nie. Šťastie človek môže mať, ale môže mu aj pomôcť.
Pomáhali ste svojmu šťastiu?
Áno. Veľmi ťažko som pracoval a naďalej pracujem. Keby som sedel doma, nič by sa neudialo, treba vyjsť medzi ľudí. Môj bežný deň je zo sedemdesiatich percent manažérska práca.
Vraj ste sa definitívne rozlúčili so svojimi manažérmi.
Okolo mňa sa točilo veľa ľudí, ktorí sa pokúšali byť mojimi manažérmi. Doteraz som však nenašiel takú osobu, ktorá by to robila lepšie ako ja. Načo mám teda niekomu platiť faktúry, keď plánovať a rozmýšľať musím ja?
Chystáte dva koncerty v Bratislave, ktoré sa uskutočnia 26. a 27. februára v Sibamac Aréne. Bude aj počas nich nejaké prekvapenie tak ako v Košiciach, kde ste zaspievali aj po slovensky?
Budem sa snažiť, aby ich bolo čo najviac. V Košiciach zaznela moja skladba preložená do slovenčiny. Ostatné skladby boli tiež preložené a počas koncertu bol premietaný ich slovenský text na plátnach, aby diváci vedeli, o čom spievame. Publikum na Slovensku je veľmi spontánne, takže sa dobre improvizuje. Myslím, že v Bratislave to bude podobné.
Viete už trochu po slovensky?
Už sa na mňa čo-to nalepilo, najmä počas stretnutí s fanúšikmi v Bratislave, kde do Pastoračného centra prišlo asi tisíc mladých ľudí. Podpisoval som im cédečká, rozdal som šesťsto autogramov a už viem skloňovať: Katke, Zuzke, Petre...
Autor: Małgorzata Wojcieszyńska
