„To som pekne dopadol, kedysi mi hrozil postih za písanie, a teraz pre zmenu za to, že som nič nenapísal,“ povedal pri našom poslednom stretnutí pred dvoma rokmi český básnik JIŘÍ H. KRCHOVSKÝ. Myslel tým svoje meškanie s odovzdaním zbierky, na ktorú mu poskytol štipendium Český literárny fond. Jeho obavy i čakanie vydavateľa a čitateľov ešte riadnu chvíľu trvali, no nedávno sa knižka Dvojité dno predsa len zjavila.
Zdá sa, akoby tá knižka vyšla už len pre nátlak literárneho fondu...
„Vďaka tomu nátlaku, dnes už hovorím vďaka. Musel som sa prinútiť písať, a keď sa k tomu pridružila aj zlomenina ruky, tak sa môj aj tak nie príliš pestrý večerný program zredukoval a došlo na poéziu. Vlastne ani nič iné som nemohol robiť.“
Ako si poet láme ruku?
„Prozaicky. Aj počas minulej zimy som chodil kŕmiť havrany a pri jednej ceste za nimi som spadol. Havrany však za to nemôžu, ani moja obsedantná snaha pomáhať zvieratám, na vine boli rozmlátené cesty po stavbároch.“
Knižku, ktorú vydal brniansky Host, uvádzate slovami, že ide o básne a zápisky veršom. Aký je v tom rozdiel?
„Päť či šesť rokov som nič nepísal, dôsledne a rád, takže po takej odmlke som niektoré básničky písal len ako zápisky, cvičné etudy na rozbeh. Na prekonanie atrofie z nečinnosti.“
„Umírat pro lásku, nebo žít pro zradu... / zkusme to naopak – potmě a odzadu! / Nesmíš se ohlížet (viz žena Lotova) / kdybys mě viděla, byla bys hotová.“ Rozcvička sa zjavne vydarila. Nie je vám ľúto, že ste pár rokov nepísali, nechýbalo vám to?
„Písanie mi vôbec nechýbalo, a už zasa nepíšem a nechýba mi. Poézia je magický priestor, a ten sa musí človeku otvoriť. Pre mňa nie je také lákavé, aby som ten priestor nasilu objavoval. Ak má poézia za niečo stáť, má súvisieť s polohou krajnosti, a prečo ju vyhľadávať, keď sa sama neotvára? A keď človek nie je v medznej situácii, nie je nutné nabiehať na vidly.“
No niekedy „musí“ kniha vzniknúť aj inak, nie?
„Samozrejme, to som si uvedomil práve pri tejto zbierke, že do poézie sa dá vstúpiť aj umelo. Trebárs aj pomocou nejakých chemických prostriedkov, alebo v tomto prípade práve tým tlakom štipendia, čo ma prinútilo prekonať lenivosť.“
Čitatelia však rôzne pohnútky k tvorbe asi málokedy tušia alebo objavia. V minulosti ste sa vyjadrili, že sa ich ohlasmi príliš nezaoberáte.
„To je pravda, ale predsa len im chcem povedať, že keď sa bavíme o čítaní básní, platí to isté, čo som hovoril o ich písaní. Ak z tejto zbierky vytiahneme jednu z básní, tak to samo osebe nefunguje. Nikomu to nevnucujem, ale všeobecne je zbierka koncipovaná tak, že má zmysel ju čítať súvisle, lineárne. Je to vlastne rekonštrukcia toho priestoru, do ktorého som vstupoval a ktorý som spoznával pri písaní.“
Erotika, zmar, záhrobná mrazivosť, samota, opar smrti, to sú vaše večné témy, sprevádzané sebairóniou, humorom, grotesknosťou, sarkazmom až cynizmom. Zdá sa, akoby sa tento váš prístup v novej zbierke ešte stupňoval.
„Kým aj predtým som si robil žarty z poézie, básnikov, zo seba, tak tu si, myslím, robím žarty už úplne zo všetkého. Dúfam, že môj postoj k poézii sa tým stal ešte jasnejší. Ak bol niekto náhodou stále v neistote, ako to s poéziou myslím, tak tu ho už azda na pochybách nenechám.“
Literárna kritika vás často označuje ako moderného dekadenta. Súhlasíte?
„Literárna kritika je na to, aby škatuľkovala. Nemám už tridsať rokov, aby som sa vyžíval v dekadencii. Iste, je tam aj tá poloha dekadentná, no zámerne hyperbolizovaná. No sú tam aj básne v hovorovej češtine, ktoré môžu pôsobiť, že sú opísané zo stien pisoárov. A možno sa tam čoskoro objavia.“
Vaša poézia svojou atraktívnosťou môže aj inšpirovať k napodobovaniu. Máte veľa epigónov?
„Až príliš veľa. V časopise Host je rubrika, kam ľudia posielajú svoje príspevky, tam vidím tie odkazy, parafrázy, epigónstvo. U týchto autorov sa, našťastie, vyskytujú len tendencie napodobovania, ale potom sú epigóni až takí epigónskí, že sa to nedá uverejniť. Tí mi to, bohužiaľ, potom občas posielajú. Myslia si, že z toho budem mať radosť, ale taká zásielka ma len otrávi. Neznášam písanie listov, okolo odpovede dva týždne krúžim, odkladám to, neviem, čo mám napísať, na pochvalu to väčšinou nie je, a zas niekoho zraňovať odsudkom sa mi nechce.“
O vašom postupnom odklone od štylizácie („tým, ktorí hľadajú iba pobavenie, smrtky a cintoríny, asi tá štylizácia chýba, tí náročnejší, dúfam, objavujú v mojej poézii viac“) svedčia aj obálky kníh.
„Kedysi som výlučne používal svoj štylizovaný fotoportrét od Ivana Pinkavu, zámerne pripomínajúci obrázok z náhrobného kameňa. Dnes mi to už pripadá anachronické, ale nerád by som ho úplne opustil, predsa len to je akési moje logo na mnohých knihách. A tak som pri vydaní tejto zbierky vyslovil želanie nejakým spôsobom ho zmeniť, ale súčasne i zachovať formou siluety, citácie alebo niečoho podobného. Myslím, že sa to podarilo, obálka pôsobí podľa mňa pekne a vtipne.“
Napriek vášmu odporúčaniu „vytrhnime“ zo zbierky ešte jednu z básní. Trošku morbídnejšiu, teda tiež typickú. Aj tá je ukážkou vášho, kritikmi tak ceneného zmyslu pre rým i výrazný rytmus: „Máš mě rád? šeptá a blbě si chichotá / Víc než rád! – Lekla se: Ty ale studíš / – Budu tě milovat do konce života! / asi tak ještě čtvrt hodiny tudiž.“ Zrejme nekoketujete s myšlienkou vyskúšať si aj voľný verš?
„Božechráň, to by nešlo. Ja nemám žiadnu disciplínu, vo voľnom verši by sa mi to roztiahlo a nedržalo spolu. Moje písanie je tvarovo čím ďalej úspornejšie a koncíznejšie, a tento tvar, ktorý používam, mi absolútne vyhovuje. Nejaká radikálna zmena, ako sa to stalo napríklad Jaroslavovi Seifertovi, ktorý v pokročilejšom veku opustil viazaný verš a písal už len voľným, čím ďalej rozvláčnejším, mi nehrozí.“
Vydanie Dvojitého dna bolo edičným zavŕšením vlaňajšieho „krchovského roku“. Na úspešnú knihu Básně, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1998 a obsahovala vašu dovtedajšiu tvorbu, nadviazal Host vydaním titulu Básně sebrané, čím vlastne skompletizoval vaše dielo. A ďalšie brnianske vydavateľstvo Větrné mlýny prišlo s reprintom výberu juvenílií Mladost – Radost. Dobrá úroda k vašej päťdesiatke.
„Nemalo to nič spoločné s mojím jubileom, hoci tá súvislosť sa ponúka.“
Asi nemáte rád jubileá.
„Nemám. Bola to púha okolnosť, žiadny zlom, je to len číslo.“
No Brno sa o vás ako o autora pekne stará, ako o domáceho.
„Nie som Brňan, ako sa často píše, som Pražan, bývajúci v domčeku – ako inak – pri cintoríne, ktorý je zhodou okolností na kraji Brna. Nežijem tu, lebo žiť znamená chodiť všelikam, ale ja v Brne nechodím nikam. Dá sa spočítať na prstoch rúk, koľkokrát za rok zájdem do centra mesta.“
A do Prahy chodíte často?
„Ani nie, ale častejšie sa vyskytujem v centre Prahy než v centre Brna, takže moja kontinuita byť Pražanom je v tomto zachovaná.“
Vaše knihy sa spoľahlivo vypredávajú, vychádzajú mnohé dotlače a ich mnohotisícové náklady sú vo vydávaní poézie aj v Česku výnimkou.
„Musím povedať, že mi to poskytuje sekundárny, ale často i primárny zdroj obživy. Prvýkrát, vo svojich päťdesiatich rokoch, nie som, hlavne vďaka vydaniu toho zobraného diela, vyslovene chudobný. Na druhej strane, to množstvo ľudí, ktorí si kupujú moju poéziu, je limitované, ani by som si neprial, aby to vychádzalo donekonečna, aby sa to stalo masovým majetkom. Ja sám si na svoje básne nespomeniem, len občas, keď to niekoho poteší alebo naštve, čo je pre mňa kvalitatívne rovnaká radosť. Inak si riešim doma svoje strašidlá.“
Čo to je riešiť si strašidlá?
„To má asi každý, akurát tomu nehovorí strašidlá. Sú to obsedantné myšlienky, zžieravé predstavy, obavy, strach o blízkych ľudí. Ja asi mám viac času sa tomu venovať, a tým aj trpieť, a možno vďaka tomu som takzvaným básnikom. Či presnejšie, antibásnikom.“
