Chodorkovského propagujú piráti

K informačným materiálom o nemeckom filme Chodorkovskij sa novinári na festivale Berlinale takmer nemohli dostať. Prvú projekciu mali vo veľkej sále kina International mimo festivalového centra. Keď tam dobehli, čakali ich neúprosní uvádzači, ktorí tvrdili, že prioritu majú platiaci diváci a že miest pre novinárov je len štyridsať. Ruskí kolegovia kričali škandál, škandál a s ironickým úsmevom rozvíjali konšpiračnú teóriu, že Rusko donútilo Berlín, aby zamedzilo propagácii filmu.

Nič prekvapivé

Tí, čo mali šťastie, nakoniec nevideli nič prekvapivé. Film nakrútil v nemeckej produkcii Cyril Tuschi a Chodorkovského sportrétoval tak, ako je v západných médiách bežné. „Moji rodičia ho nemali radi. Považovali ho za chladného neoliberála. Mňa však priťahoval. Zaujímalo ma, ako sa mu podarilo zarobiť svoj prvý milión a prečo sa ocitol vo väzení,“ hovorí Tuschi na začiatku filmu.

Najprv mu písal listy, a keď o rok dostal prvú odpoveď, dočítal sa: „Vraj hrozilo nebezpečenstvo, že predám väčšinu akcií Jukosu Američanom. Niekto sa bál, že sa chcem stať prezidentom a tiež sa hovorilo, že som urazil Putina nevhodným oblečením bez kravaty, keď som sa s ním stretol. Skutočný dôvod však treba hľadať v tom, že som podporoval opozíciu.“

Tuschi vraví, že sa na film chystal dlho a že by v ňom rád ukázal aj to, ako Chodorkovského prevážalo lietadlo na trase Sibír – moskovský tribunál a späť. Také zábery však nie sú, tak ich nahradil animovanými sekvenciami. So zástupcami Kremľa sa mu tiež takmer nepodarilo stretnúť, šťastie mal skôr na opačnej strane. Vo filme hovorí bývalý nemecký minister zahraničia Joshka Fischer aj George Bush mladší – a vrcholom je samotné stretnutie s Chodorkovským.

„Videl som, že Rusko je ovládnuté strachom. Nikto o Chodorkovskom nechcel hovoriť, ľudia sa báli, že potom prídu o svoje peniaze, moc, kontakty,“ hovoril po premietaní Tuschi. „Ja som si povedal, že nedopustím, aby môj život viedol strach alebo malomyseľnosť.“

Takmer zabudol otázky

Pri svojej odvahe si skoro ani neuvedomil, že získal nezískateľné interview s Chodorkovským. „Dokola sme oň žiadali a nakoniec nám sudca vyhovel. Skoro som v tom šoku zabudol na otázky, ktoré som mal pripravené. Iní to možno ani neskúšali, lebo tomu neverili, ktovie.“

Tuschiho najviac dojalo, keď mu Chodorkovskij hovoril o nekonečnom smútku vo väzení a o tom, ako sa ho učí prekonávať. Z filmu bolo jasné, že ho obdivuje a bolo sympatické, že sa to nesnažil skrývať často používanou vetou: Nikoho nechceme súdiť. „Myslím si, že Chodorkovskij myslel nepomerne progresívnejšie ako zvyšok Ruska, a že spravil veľkú chybu, keď sa tam vrátil. Aj malým deťom by bolo jasné, že jeho proces bol divadlom.“

V Rusku sa tento film zatiaľ asi premietať nebude, záujem prejavilo len niekoľko miestnych festivalov. Tuschi a jeho kolegovia producenti si napriek tomu myslia, že nezostane stratený. Kto ho bude chcieť vidieť, ten ho vraj uvidí – filmy, ktoré kolujú po ruských domácnostiach, sú na osemdesiat percent pirátske kópie.