V čase beatovej horúčky 60. rokov nebolo na Slovensku slávnejšej skupiny ako The Beatmen. Túto bratislavskú odpoveď na The Beatles a liverpoolsku vlnu si zvykneme spájať s jej frontmanom Dežom Ursinym. Menej ľudí vie, že skupina existovala už predtým, ako do nej Ursiny na konci roku 1964 nastúpil.
Jej prirodzenou profesionálnou oporou bol Marián Bednár. Na konzervatóriu síce vyštudoval trombón, ale v kapele hral na basgitare.
Boom, ktorý sa neopakoval
Beatmeni sa na verejnosti predstavili začiatkom roku 1965 a spôsobili malú davovú psychózu. Pod Michalskou bránou sa predávali ich fotografie, bol to boom, ktorý sa odvtedy nikdy v takomto rozsahu neopakoval. Po skupine síce zostali len dva single, dokopy štyri pesničky, a scéna vo filme Nylonový mesiac, ale brázda, ktorú vyryli, bola enormná.
„Bez Bednára by nebol Beatmen. Podľa môjho skromného úsudku bol najdôležitejším členom kapely spolu s Dežom,“ spomína na jeho úlohu bubeník a textár The Beatmen Peter Petro. Marián Bednár minulý týždeň na rakovinu hrtana zomrel v Nemecku, ktoré sa mu stalo druhým domovom.
The Beatmen (zľava Marián Bednár, Peter Petro, Miroslav Bedrik a Dežo Ursiny) patrili k najznámejším kapelám 60. rokov u nás. FOTO - ARCHÍV DODA ŠUHAJDU
Bednár sa narodil Bratislave v rodine organistu, kostolníka vo svätej trojici. V mladosti hral veľmi dobre futbal. Prvú skupinu založil s Jankom Lehotským. Hral v skupine Jolana s Miroslavom Bedrikom, neskôr bol spolu s ním zakladajúcim členom skupiny The Beatmen.
Beatmenov nadšene prijali v celom vtedajšom Československu. V októbri 1965 hrali v Bratislave ako predkapela Manfreda Manna, čo bol prvý koncert veľkej anglickej kapely u nás. Na jar 1966 vystupovali v Kunstmuseum Mníchov - prvý koncert skupiny z východného bloku na Západe.
To inšpirovalo kapelu k myšlienkam na emigráciu. Ursiny nesúhlasil, a tak na prelome mája a júna 1966 zo skupiny odišiel. Novým frontmanom sa stal gitarista a spevák Juraj Eperjéssy, s ktorým The Beatmen v auguste 1966 naozaj emigrovali. Bubeník Peter Petro sa však vzápätí vrátil.
Bednár sa z emigrácie vrátil začiatkom 70. rokov. Vtedy sa stal členom Orchestra Braňa Hronca, čo bola síce komerčná, ale vysoko profesionálna skupina. Je zvláštne, že Ursiny, ktorý mal pre hudobníkov v takýchto kapelách len slová pohŕdania, sa s ním kamarátil aj naďalej. Bednár bol skrátka príliš dobrý hudobník na to, aby ho preto odpísal.
Objavil Gombitovú
Málokto vie, že to bol práve Bednár, kto v Košiciach objavil Mariku Gombitovú. Do Košíc vtedy chodil za svojou vtedajšou priateľkou a kdesi ju počul spievať. Odporučil ju Jankovi Lehotskému, ktorý sa na ňu išiel pozrieť. Rýchlo ju angažoval v skupine Modus, čo bol prvý záblesk takzvanej veľkej éry slovenského popu v 70. rokoch.
Meky Žbirka zasa o Bednárovi hovoril, že to bol práve on, kto mu poradil, že pesničky môže skladať aj na gitare. Dovtedy si myslel, že sa to dá len pri klavíri.
V poslednom čase pôsobil v Nemecku ako učiteľ hudby a hral aj v dychovej kapele. „Marián Bednár bol pre mňa vzor univerzálneho muzikanta s veľkým talentom so slušným hudobným vzdelaním,“ spomína Dodo Šuhajda, spevák skupiny The Buttons a kronikár bigbítu 60. rokov.
„Bol to typ pravého šoumena, ktorý ovládal perfektne svoj nástroj aj pódiové vystupovanie. Mal fantastický zmysel pre dvojhlasy a vokály. Dokázal to aj na svojom poslednom rockovom vystúpení na koncerte Legendy ’60 v roku 2007 v PKO. Bol to muzikantský frajer. A miloval futbal, bol jeho veľký fanúšik.“
Autor: Marián Jaslovský
