Valér Mikula približuje dve výrazné postavy našej kultúry. Tatarkovi venuje širšiu pozornosť, keď uvádza aj podrobnosti z jeho biografie a analyzuje v podstate celé jeho dielo, u Válka sa zameral najmä na postoje, ako sa prejavili v jeho poézii.
„Od 70. rokov bol jedným z hlavných iniciátorov recidívy socialistického realizmu a šíriteľom mravného relativizmu. Jeho tvorbu a činy možno najhlbšie charakterizuje fascinácia zlom i strach z neho,“ píše Valér Mikula o Miroslavovi Válkovi v knihe Démoni súhlasu i nesúhlasu (F. R. & G.). K Dominikovi Tatarkovi je o niečo zhovievavejší, no vidí ho zložitejšie a protirečivejšie, než sa všeobecne o ňom súdi.
Tatarka sa publikačného návratu nedožil
Tatarka ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77 a stal sa najvýznamnejšou osobnosťou slovenského disentu. Po vojne bol komunistom, v pražskej jari 1968 sa angažoval za presadenie obrodného procesu, no po okupácii pochopil, že „nijaká obroda humanity nie je možná v rámci komunistického režimu. Vystúpil z komunistickej strany a stal sa trvalým oponentom a kritikom reštituujúcej sa totality.“
Nastala preňho perzekúcia vo všetkých smeroch, a iba pár mesiacov pred novembrom zomrel. Svojho „publikačného návratu sa už nedožil“.
Mikula kvalifikuje jeho diela aj v porovnávaní s dobovými kritikami, hodnotí i prehodnocuje zmysel a posolstvá jeho próz, hľadá symboliku, podobenstvo medzi niektorými motívmi a politickou situáciou. Dosť priestoru venuje tým Tatarkovým textom, ktoré vyšli až po jeho smrti. Táto časť knihy sa končí kapitolou Démon pátosu, ktorá je vari najlepším textom týchto esejí.
Válek – dobrý i nie dobrý básnik
Válek začínal inšpirovaním sa Katolíckou modernou, jeho básne „sa vyznačujú kultivovaným napojením na literárnu tradíciu a jemnou melanchóliou, ktorá sa stane jedným z typických znakov jeho básnického naturelu“. Neprispôsobil sa socialisticko-realistickým požiadavkám, dokonca sa v rokoch 1952 - 1955 publikačne odmlčal. Literárnou udalosťou bol jeho debut Dotyky - „signál rozchodu s poetikou schematizmu“.
U tohto autora však možno v roku 1976 nájsť Slovo - knihu, ktorá sa stala „vzorovým dielom tzv. angažovanej literatúry“. Mikula analyzuje základné Válkove básnické zbierky z hľadiska jeho postojov a na básni Ohýbači železa dokumentuje, v čom bol Válek dobrý i nie dobrý básnik, ako bol prijímaný a ako „stále potichu pretrváva... onen skreslený pohľad socialistických literárnych historikov a kritikov“.
Mikula sa podujal interpretovať i Válkovu osobnosť, a tu je ešte zdrvujúcejší: „Fascinácia zlom i strach z neho mohli spôsobiť, že Válek sa rozhodol v druhej polovici 50. rokov etablovať v tzv. socialistickom realizme i v tzv. socialistickom umení.“ Autor zdôrazňuje, že “nijaké umelé oddeľovanie človeka a básnika... neskryje škodlivé pôsobenie komunistickej ideológie a komunistickej kariéry na básnickú tvorbu“.
Mikula prináša málo známe i neznáme fakty
Dáva však Válkovi aj atribúty ako básnik - estét, básnik - stratég, dobovo obozretný Válek. A nasleduje početný rad tvrdení, ktoré sú v protiváhe s mnohými predchádzajúcimi: „Dosť má teda Válek básní, ktoré boli výstižným výrazom doby, no s dobou aj odišli... Aj tak však ostáva pekná kôpka básní, ku ktorým sa oplatí vracať - aj analyticky, ale predovšetkým čitateľsky.“
Miroslav Válek je podľa neho „jeden z najväčších slovenských básnikov nie tam, kde vyjadruje svoju dobu, ale tam, kde stelesňuje našu mentalitu, ktorá sa tak ľahko nemení“.
Valér Mikula vyslovil v tejto svojej knihe doteraz neznáme alebo málo známe názory na dve osobnosti („o Tatarkovi sa aj priveľa mlčalo, a to práve v časoch, keď sa o Válkovi priveľa písalo“). Osobitne zaujme autorovo úsilie o objektivitu v náhľade na obidvoch.
Nejeden príjemca tejto knihy bude istotne prekvapený, k akým záverom Mikula prišiel.
