Predstieranie, že nás nebaví čítať

Francúzsky profesor napísal knihu, ktorá sa na čítanie pozrela z netradičného uhla. Ale o niečo menej vtipne, ako sa často tvrdí.

Existuje zvláštny druh kníh, ktoré sú zamerané na malé publikum, no majú obrovskú publicitu. Recenzie totiž píšu tí, ktorých sa téma dotýka. České vydanie knihy o nečítaní kníh sa dočkalo recenzie v každom väčšom médiu.

Marketingový názov

Ešte v deväťdesiatych rokoch stihla vyjsť séria útlych  knižiek o blufovaní, jedna z nich sa venovala vydávaniu kníh a druhá aj samotnej literatúre. Bol to vtipný návod, ktorý naozaj ponúkal rady, ako predstierať v spoločnosti, že poznáte niektoré slávne knihy a autorov.

Profesor francúzskej literatúry Pierre Bayard  použil marketingovo dobre zvolený názov Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali (Host, 2010), ten je však zavádzajúci. V skutočnosti nič také neponúka, jeho kniha iba rozoberá rôzne spôsoby nečítania, ktoré starostlivo oddeľuje, pričom sa pokúša zaviesť vlastnú terminológiu. V tomto zmysle je to dosť suchá  a napriek predstieranej ľahkosti dosť vážna literárna veda, aj keď s odvážnou témou.

Až do polovice knihy sa Bayard odvoláva na samých klasikov, hovorí o Musilovi, Joyceovi, Proustovi či Montaigneovi, až neskôr, keď už dostatočne našuchorí svoje profesorské perie, sa odváži spomenúť film s Billom Murrayom či román Davida Lodgea.

Autor v rozmanitých literárnych dielach hľadá rôzne spôsoby nečítania, od zabúdania až po programové nečítanie iných autorov – to by mohlo viesť k napodobovaniu a otupeniu jedinečného štýlu. Jeho kniha trochu preceňuje to, koľko čitateľov má ambície aj niečo písať.

Autor neustále opisuje situácie, v akých sa väčšina z nás nemá kde ocitnúť – recepcie plné vášnivých debát o knihách sú dosť vzácne. Samotnému čítaniu nevenuje veľa pozornosti, akoby bolo prejavom zatuchnutého konzervativizmu povedať, že práve ono je podstatou kníh a všetko ostatné (vrátane tejto knihy) je len poznámkou na okraj.

Čaro citátov

Bayard často zdôrazňuje, že nejaký titul nečítal, v tom lepšom prípade maximálne prelistoval, ale podľa množstva citovaných diel je to evidentne vášnivý čitateľ.

Brojí proti posvätnému prístupu ku knihám a textom, ktorý má na svedomí školstvo. Rozprávanie o knihách, ktoré sme nečítali, považuje za skutočnú tvorivú činnosť, hoci nedocenenú. Dokonca tvrdí, že umelecká tvorba si vyžaduje príliš sa knihami nezdržovať.

Ak by to malo byť posolstvom tejto knihy, nemá ju význam brať do rúk. Tu sa však dá zvoliť kompromis, často vyzdvihovaný samotným autorom – prečítať si v Bayardovej knihe úryvky z iných kníh a zopár komických príhod, ktorými ilustruje svoje typy nečítania. Šetrí to čas a je to zábavnejšie než zvyšok knihy.