Je morálnou katastrofou, že na mestskom úrade v Ružomberku visí tabuľa katolíckeho kňaza, ktorý bol fašistickou sviňou, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk úspešný spisovateľ a autor kníh V tieni mafie.
Päť rokov ste pracovali ako historik v múzeu. Dajú sa na základe skúsenosti definovať príčiny slabej návštevnosti našich múzeí? Je problém v chabej ponuke alebo skôr v ignorovaní kultúry Slovákmi?
Určite sa to dá definovať. Stačilo trebárs, aby sme v našom múzeu po istom čase vynovili expozíciu, prípadne ponúkli niečo nové, a záujem ľudí dočasne ožil. Často teda nejde o nekultúrnosť ľudí, skôr o slabú a málo zaujímavú ponuku.
Napadlo mi to preto, lebo minulý rok sme navštívili viac ako 20 múzeí a obvykle v nich bolo len pár ľudí, ak vôbec. V Česku to bolo zväčša naopak.
Slovenské múzeá sú prázdne, to je fakt. Podľa mňa je však chyba v koncepcii, mnohé expozície majú desiatky rokov, a tak ich už každý, kto mal záujem, videl. Sám si pamätám také, ktoré som videl zo 60-centimetrovej perspektívy ako malé dieťa, potom ako pubertiak a nakoniec ako dospelý.
Obávam sa, že celkový model múzeí je zle nastavený. Sú zvyknuté, že časť peňazí dostanú ako dotáciu, preto nie sú motivované zarobiť čo najviac. Schopnosť robiť dobrý marketing v takom prípade prirodzene zakrpatie.
Začal by som nedávnymi dejinami, nie rozprávkami o praveku
Schválne – koľko ľudí chodilo do Liptovského múzea v Ružomberku?
Pár tisíc ľudí ročne, z toho väčšinu tvorili exkurzie zo škôl. Na druhej strane existuje expozícia toho istého múzea v Pribyline, kam prídu ročne desiatky tisíc návštevníkov.
Tam ľudí priťahuje skanzen.
Iste. Ak je múzeum v nejakej budove v meste, záujem je podstatne nižší.
S kultúrou národa to teda priamo nesúvisí?
Do istej miery áno. Vždy som mal totiž dojem, že keď sa ľudia prídu pozrieť do múzea, vnímajú to ako čosi odtrhnuté od ich životov, nie ako pohľad na svoju minulosť. V expozíciách jednoducho nevidia svoje korene, skôr niečo cudzie, čo im vlastný život nijako nepripomína. To zrejme súvisí s výučbou v školách, kde sa memorujú dátumy a udalostí bez toho, aby sa vytváral reálny vzťah k histórii. Všimnite si, že na dejepise sa vždy začína určiť najskôr pravek, pričom nedávne dejiny sa buď vôbec nestihnú prebrať, alebo sa im nik nevenuje, lebo na ne nie sú učebnice.
Ja by som začal naopak – najnovšími dejinami, a postupne by som šiel do hlbšej histórie. Pre deti je podstatnejšie vedieť, čo sa v tejto krajine dialo v 80., 70. a 60. rokoch minulého storočia, než to, ako pravekí ľudia lovili mamutov. Tak či tak sú to len isté fantázie, keďže ani archeológia okrem východiskových bodov nemôže poskytnúť verný opis, ako čo vyzeralo v praveku. Viac menej ide o rozprávky a rekonštrukcie, pričom tie sa nevyhýbajú ani staroveku a stredoveku. Čím bližšie k súčasnosti, tým viac hodnovernejších prameňov.
Platí teda, že zlý učiteľ dejepisu rovná sa neschopnosť návštevníka kontextovo vnímať expozície v múzeách?
Určite áno. Ak sa na veci v múzeu človek díva ako na mŕtvy artefakt bez toho, aby si ho dal do súvislostí, nemôže ho zaujať. Chýba mu asociácia s niečím reálnym. Predstavte si školáka, ktorý v múzeu narazí napríklad na arizátorskú vyhlášku, prípadne čosi iné protižidovské. Ako tomu má rozumieť, keď v škole preberá staroveké Grécko a o druhej svetovej vojne nič nevie? A takýchto školských výprav je v múzeách veľa.
Ak sa však masám podhodia Kleopatry z Turca, Mojsejové a Šeherezády, tak to na ne funguje. Tam sa asociácie s vlastnými životmi zjavne vytvárajú.
Určite, ale aj história sa dá ľuďom ponúknuť spôsobom, ktorý vyvolá podobný dopyt ako osoby, ktoré ste menovali. To by však musela existovať snaha. Expozície v múzeách robia odborníci, ktorí zväčša žijú vo svojom uzavretom svete, a tak ich podvedome orientujú na im podobných ľudí.
Kam smerujete?
Že to nie sú marketingoví odborníci. Akékoľvek zľavenie zo svojich štandardov pritom vnímajú ako svätokrádež. Zo svojho pohľadu majú pravdu, ale múzeum má byť orientované na ľudí, nie na odborníkov.
Ak pozerám brak, nemôžem sa vyhovárať, som predsa svojprávny
Možno je cestou to, čo sme videli v Kafkovom múzeu v Prahe, kde nešlo o suché expozície za sklom. Všetko je podfarbené audiovizuálnymi efektmi, využíva sa moderná grafika, hra svetla a podobne. Návštevník Kafku precíti a takto „spracovaný“ ide do vedľajšieho shopu nakúpiť si čokoľvek, súvisiace s jeho menom.
Iste, ale to už sme pri peniazoch, lebo také expozície nie sú lacné. Ak však chceme mať múzeá plnšie, musia byť komerčnejšie, musia ustúpiť zo svojich suchých štandardov a ponúknuť niečo lákavé. Treba však dávať pozor, aby nevznikol opačný extrém - že ľuďom v múzeu ponúkneme popcorn.
Podstatu ste možno vystihli v poslednej knihe V tieni mafie 2. V rámci príbehu tam riešite, ako v telke v priebehu pár minút v správach uviedli, že na rakovinu umierajú Patrick Swayze, Viliam Veteška, Ron Silver, aby za tým dali obeť autonehody. Uvádzate, že „to bolo všetko, čo stádo zaujímalo, bolo to zrkadlenie jeho pravej podstaty. Ľudia boli zlí, zaujímalo ich len utrpenie, smrť, bolesť a nešťastie iných.“
Pritom to nebolo vymyslené, len som opísal vernú realitu jedného skutočného večera v komerčnej televízii. Takáto klientela, pochopiteľne, nemá dôvod chodiť do múzea, netečie v ňom totiž krv.
V každom človeku sú však prítomné viaceré osobnosti, a je len na ňom, čo preváži. Každému z nás predsa hrozí povrchnosť a záujem o nezmysly. Keď sa kohokoľvek spýtate, čo si myslí o správach, povie, že sú hrozné, že svet je strašný a podobne, ale zároveň si večer opäť sadne k telke, aby videl pokračovanie. Osobne pritom ľudí za stádo nepovažujem, sme takí aj onakí.
A teraz tú o sliepke a vajci – dávajú komerčné televízie primitívne programy, lebo ich ľudia požadujú, alebo ich ľudia chcú, lebo ich televízie skazili?
Nech odpoviem hocako, stále to bude zjednodušujúce. Určite to nie je tak, že televízie sú vinníkom a diváci obeťou, alebo naopak, skôr je to pol na pol. Nemôžem sa vyhovárať na televíziu, že pozerám brak, predsa sám mám byť svojprávnym jedincom, ktorý si vyberá, čo pozerá. To je ako s dílermi drog a narkomanmi – od istej chvíle je to vina oboch plus toho, kto ich na tie drogy naviedol alebo vychoval. Inými slovami ani ľudia, ani televízie v tom nie sú nevinne.
V televízii som bol kamikadze, vyhadzov mi bol ukradnutý
Pracovali ste aj ako redaktor ružomberskej regionálnej televízie. Smolou médií, platených z rozpočtov miest, často býva nesloboda, príkladov sú desiatky. Dalo sa veriť povedzme Račianskej televízii v Bratislave, keď ju mal pod palcom Rafaj z SNS, usvedčený klamár? Pekný prípad dlhodobého zneužívania opísal aj Gabriel Šípoš v súvislosti s primátorom Šaškom a mesačníkom Tvrdošín. Ako to bolo u vás?
My v Ružomberku sme boli v zvláštnej situácii, lebo televízia sa spustila až začiatkom minulého volebného obdobia, vo februári 2006. Nik pritom poriadne nevedel, ako to má fungovať. Ani samotní pracovníci televízie, ani nová moc, ktorá práve nastúpila. Zaúčali nás kolegovia z Handlovej, ktorí nás viedli k tomu, že musíme mať nejakú hrdosť, a hoci nás platí mesto, v skutočnosti ide o verejné zdroje. Preto sa zodpovedáme občanom, nie komunálnym politikom.
Naivné, nie?
Samozrejme, lebo tento idealizmus obvykle v praxi rýchlo končí. Stačí, aby komunálni politici povedali, že „áno, síce ide o verejné zdroje, ale sme to my, kto vám tie peniaze púšťa. A ak sa vám nepáči, spravíme pár personálnych opatrení, a môžete sa ísť sťažovať, kam chcete.“ Taká je obvyklá prax.
Aj v Ružomberku?
Našťastie nie. Ja som tam inak pôvodne nešiel pichať nos do verejných záležitostí, ale keď už som tam bol, chcel som sa ako redaktor aj trochu ukázať svojou prácou.
V rámci športových dotácií trebárs v Ružomberku neexistoval prehľadný systém ich prideľovania. Nenapadlo mi iné, než do televízie na debatu pozvať kritikov aj zástupcov mesta. Tí druhí sa však zrejme spoliehali, že ak neprídu, tak nič neodvysielame, veď ako mestská televízia nepôjdeme proti vlastným. V pohode sme to pustili von a vznikol obrovský škandál.
Ďalším problémom boli trebárs primátorove pozemky a nevyjasnené veci okolo nich. Primátor došiel diskutovať a vôbec netušil, že sa ho budem pýtať aj na tieto veci. Jednoducho sa isté veci podarili hneď v prvý rok vysielania, čím sa nastavil istý štandard. Nik ma za moju robotu nevyhodil.
Kritizovaní nebodaj mlčali?
Nie, ale všetko bolo len v rovine debát typu „neblázni, nevŕtaj do toho“ a podobne, nikdy to neprešlo do otvorených vyhrážok. Za prvý rok sa teda nastavil solídny stav, od ktorého sa už ťažko upúšťalo.
Nie je problém skôr v autocenzúre, že redaktor si už podvedome dáva pozor na to, čo a ako vysloví? Vyhýba sa situáciám, ktoré ho môžu stáť flek a zároveň má pocit, že je neovplyvniteľný.
Mne už nenapadali žiadne ďalšie hranice, za ktoré by sa dalo ísť, veď som tam fungoval ako kamikadze. Vyhadzov mi bol totiž ukradnutý, mal som len 26 rokov. Navyše som po celý čas pracoval v múzeu a zarábal si aj písaním. Mnohí ľudia pritom boli doslova zdesení z toho, čo si dovoľujem. Nikdy sa mi však nikto nevyhrážal, že prídem o prácu, a to sme riešili aj domácich podnikateľov, púšťali sa do ekologických tém a podobne. Podotýkam, že som to nerobil zo žiadneho hrdinstva, jednoducho mi to pripadalo normálne. Ak nemáte strach o robotu, ste slobodný.
Dá sa teda pracovať objektívne aj v prípade, že novinára riadia a platia politici?
Dá, ale musí ísť o súhru okolností. Už na začiatku to musí byť nastavené tak, že systém sa nedá ľahko zmeniť k horšiemu. Ak však už televízia slúži politikom ako nástroj moci, a príde idealista, ktorý si myslí, že to zmení, dopadne veľmi zle. Príkladov je mnoho.
Obdivovateľ Hitlera má tabuľu na mestskom úrade
Okrem iného ste nakrútili aj oceňovanú reportáž Kontroverzná tabuľa o katolíckom kňazovi Jánovi Ferenčíkovi, obdivovateľovi Hitlera. Podľa vás šlo o jedného z najexponovanejších predstaviteľov radikálneho krídla ľudáckeho režimu. Na ružomberskom mestskom úrade totiž visí jeho pamätná tabuľa. V takom silnom katolíckom prostredí ste asi mnohých riadne vytočili.
To nepochybne, ale tá vec vyslovene vytáčala najmä mňa. Poctivo som si totiž prechádzal dobové archívy, miestne tlačoviny z vojny, ktoré vychádzali v Ružomberku, a tak ďalej, pričom som narazil na šialené veci. Okrem iného aj na to, že Ferenčík sa zúčastnil osláv narodenín Adolfa Hitlera, ktoré organizovala aj miestna organizácia SS. Boli tam jeho citáty typu „zo srdca ďakujeme führerovi, spravil úžasné dielo a blablabla.“ Ferenčík oslavoval vodcu, teda fandil Hitlerovi až do konca vojny.
Uvádzate aj to, že ako poslanec snemu hlasoval za protižidovské zákony a ako gardistický funkcionár zodpovedal za ideologickú výchovu ružomberských gardistov. Pokračujete, že podľa niektorých nebol sviňa, lebo veď vraj aj zachránil zopár ružomberských Židov a ironizujete, že to bola úžasná zásluha, najmä keď ich ako poslanec snemu a župný predseda HSĽS pomohol nejakých smiešnych 70 tisíc splynovať.
A takáto fašistická sviňa má dnes tabuľu na mestskom úrade. Mne je jedno, že to bol katolícky kňaz, jednoducho šiel nad rámec všetkého možného. Také veci od neho nikto nevyžadoval, bola to jeho osobná aktivita. Jeho obdiv k Hitlerovi pritom nebol jednorazový, nešlo o zblúdenca, ktorý sa pomýlil, lebo ho zblbla propaganda. On chválil Hitlera ešte aj v čase, keď už každý vedel, čo sa deje so Židmi, vyvezenými do Osvienčimu a inde.
Ak pritom niekto dokáže Hitlera prirovnávať k Tomášovi Akvinskému, sľubovať mu loajalitu, hajlovať a podobne, nemáme sa o čom baviť. Nakoniec sme v archívoch zistili, že odobratím istých funkcií ho degradoval ešte aj samotný Vatikán. Nestačilo, v Ružomberku sme mu dali čestný flek na budove mestského úradu.
Písali ste, že na vás za tú reportáž začal poľovať aj tamojší Katolícky kruh. Nesúvisí to s tým, že v Ružomberku je solídne množstvo arizátorov, respektíve ich potomkov?
Ak si pozriete zoznamy arizátorov v Ružomberku a porovnáte ich s menami na zozname vtedajšieho Katolíckeho kruhu, nájdete nápadne veľký a zaujímavý prienik.
Lenže ak je raz preukázané, že Ferenčík bol gauner, ako si vysvetliť, že jeho tabuľa je stále na svojom mieste?
Ako morálnu katastrofu. Visí tam tuším už od roku 2004 alebo 2005.
Teda tretie volebné obdobie.
Áno, odvtedy máme už tretieho primátora. Myslím si, že raz sa niekto naštve, chytí kladivo a tú tabuľu rozmláti. Schopnosti ľudí, ktorí by mali konať, sa totiž ukazujú príliš nízke. Pritom o tom, čo bol Ferenčík zač, existujú jasné a nepriestrelné dôkazy.
Kto tú tabuľu inštaloval?
Tipnite si. Ružomberský katolícky kruh.
Bez povolenia to však asi nespravil.
Ľudia z neho tvrdili, že získali všetky potrebné povolenia vrátane biskupského úradu. Primátorom v čase inštalácie tabule bol inak človek s podporou KDH, SDKÚ, Smeru a ANO. Jeho nástupcom bol človek z KDH, súčasný primátor vyhral s podporou Smeru.
To vyzerá na zhodu naprieč politickým spektrom.
Nový primátor je tam krátko, ale mal by už konať. Keď inak vyšla moja reportáž, vznikla dohoda, že Katolícky kruh si po dostavaní svojich priestorov prenesie tabuľu na tamojšiu stenu. Bohužiaľ, nestalo sa tak.
To by vás uspokojilo? Stále by bola na verejnosti.
Morálne ma uspokojí len to, ak tabuľa zmizne. Odmietam totiž, aby niekto takých ľudí verejne velebil. To je to isté, ako keby tam visela tabuľa Vojtecha Tuku.
Ono to zase nie je také prekvapujúce v krajine, kde chcú oficiálne cirkevné kruhy blahorečiť Vojtaššáka, či tam, kde biskupi, či čerství kardináli ako Korec odhaľujú pamätné tabule Tisovi.
Kvalitatívne je to de facto to isté. Ferenčík však otvorene velebil fašizmus v čase, keď už každý vedel, čo ten režim znamená.
Ani po tejto reportáži neprišli snahy odvolať vás z televízie?
Nejaké neoficiálne boli, a práve z cirkevných kruhov. Vraj nie je možné, aby človek, ktorý očierňuje katolíckeho kňaza, pracoval v mestskej televízii. Paradoxne sa ma vtedy zastal práve primátor za KDH. Za to ho veľmi rešpektujem, iste to nemal ľahké. Povedal, že som v tej reportáži priniesol jasné dôkazy a nie je čo riešiť.
Aká bola reakcia občanov?
Možno sto ľudí za mnou prišlo vtedy, keď ich nikto nevidel, aby mi potriasli rukou so slovami, že to bolo výborné. Oficiálne na to nemali odvahu.
Tu dokážete, že niekto je darebák a nič sa nedeje
Na blogu ste vtedy napísali, že hlavným problémom Slovenska nie sú ani zlí politici, ani zlé médiá, problémom je obrovský stupeň ignorantstva a najmä absolútna občianska neuvedomelosť väčšiny národa.
Samozrejme. Položil som pre tú reportáž krk na klát, mohol som sa profesne znemožniť, dokonca som si bol istý, že to nerozdýcham a jednoducho ma vyrazia. Čo viac som však mohol urobiť, aby som poukázal na zlo? Petíciu, aby tá tabuľa konečne zmizla? Novinár je na to, aby poukázal na vec, nie na to, aby osobne tú tabuľu odstránil. Ak potom ľudia mlčia, čo s tým spravím?
Za reportáž ste pritom získali prvé miesto v kategórii Publicistika aj Cenu diváka na celoslovenskej prehliadke tvorby lokálnych televízií Workshop 2008, cenu Literárneho fondu SR, v Česku zase ďalšie ocenenie za publicistiku.
Viac by ma potešilo, keby zmizla tá tabuľa. Dosť ma totiž rozbilo, že slovenská investigatíva nemá takú silu, aby pohla aspoň s lokálnym problémom. Nemám byť sklamaný, ak niekomu na tanieri naservírujem materiál, ktorý by pohol s každým, kto ma čo len trochu morálne cítenie? Taká blbosť a taký problém? Normálne tomu nerozumiem. Ak sa nevedia vyriešiť drobnosti, čo sa potom deje v prípadoch, kde ide o milióny eur? Dosť ma to vtedy vzalo napriek tomu, že som fakt nemal prehnané očakávania. Tu niekomu jasne dokážete, že ten a ten je darebák, a nič sa nedeje.
Poznám. Sám som so šťastím nahral vulgárneho hovorcu Rače Bartišeka, ktorý citoval vtedajšieho starostu Zvonára. Podľa neho rodičia a deti z materského centra, ktoré sa snažili protiprávne vyhodiť zo svojich priestorov, „majú ísť do riti.“ Napriek dôkazom a ich arogancii sa nič neudialo, naopak – vyhrážali sa žalobou.
A práve to človeka irituje. Potom som síce ešte v telke spravil pár vecí, ale cítil som, že s kvalitou a nasadením idem dole, aj vinou straty ilúzií. Nakoniec som to zabalil a vrátil sa do múzea. Nehovorím, že ma to úplne zlomilo, ale...
Dnes pracujete na mestskom úrade ako hovorca, k tomu vediete oddelenie cestovného ruchu a marketingu. Aký paradox – hovorca úradu, na ktorom je tá tabuľa.
Pod to spadá ešte aj správcovstvo Vlkolínca, číže u mňa na stole končia všetky možné veci od prasknutého potrubia na záchodoch vo Vlkolínci až po reagovanie na dotazy Markízy. Po voľbách sa však pripravujú organizačné zmeny, uvidíme, ako to dopadne.
Viera je rovnako intímna ako sex
Ste úspešným autorom viacerých kníh, najmä posledných dvoch, ktoré sa volajú V tieni mafie. Predtým ste však napísali aj viaceré knihy o mágii a ezoterike.
Tými vecami som sa zaoberal už počas štúdia filozofie. Zaujímali ma ako sociologický, filozofický a umelecký fenomén.
Konkrétne?
Je čudné, že v spoločnosti, ktorá sa snaží tváriť ako racionálne, existujú prekvapivo početné skupinky ľudí, ktoré žijú v úplne iracionálnom svete. Jednoducho je fascinujúce, koľko ľudí verí ezoterike, teda čistým bludom. A z hľadiska umeleckého má mágia aj istý estetický rozmer, sú v nej rôzne symboly.
Aby sme to odľahčili – nebodaj nevstúpite do miestnosti, v ktorej je zapálená vonná tyčinka, a kde sú na polici knihy o aure a čakrách?
(smiech) To zase nie, lebo si myslím, že ak tomu niekto verí a nezasahuje to negatívne do života iných, je to v poriadku. Bohužiaľ, u mnohých to je inak, takže pri takých ľuďoch okamžite spozorniem. Pritom sa z nich nechcem vysmievať, lebo obvykle si záujmom o tieto veci kompenzujú iný problém. Na výber pritom majú dosť duchovných prúdov, bežných v našej oblasti – od kresťanstva až po neviem čo.
Prečo pri nich spozorniete? Ľudia sa možno k ezoterike utiekajú aj po sklamaní zo štandardných duchovných prúdov. Čo je zlé na tom, ak katolíka, evanjelika, ateistu alebo agnostika oslovia čakry, ak miesto kostola sedí pred domácim oltárikom s podobizňou nejakého bôžika?
Dôvody, prečo tí ľudia hľadajú inde, nespochybňujem, pokojne môže ísť o sklamanie z kresťanstva. Ak však niekto dáva obsedantne najavo svoje duchovné prežívanie, ak mudruje a začne iným opakovane rozprávať o aure a jej farbách, jednoducho spozorniem, lebo viem, že to nie je štandardné.
Prečo by človek nemal hovoriť o svojej viere?
Hovoriť môže, ale nemal by preháňať. Viera je predsa intímna sféra človeka rovnako ako sex. O ňom tiež nezačnete hovoriť len tak, jednoducho neprekračujete isté hranice. Sám som prešiel vlastným záujmom o veci ako mágia a ezoterika a vidím ich z odstupu. Aspoň si to myslím.
Pred rokmi vám bol zrušený blog na Sme pre článok o Rómoch. Vy ste to kritizovali. Prevádzkovateľ však vtedy viaceré vaše výroky v článku vyhodnotil ako rasistické a s výzvami k fyzickému násiliu.
Keď si spätne čítam ten článok, výhrady beriem, viaceré formulácie sa naozaj dali pochopiť rôzne. Hoci som ich myslel inak, neboli najšťastnejšie. Neberiem to dnes ako kauzu, len možno keby mi vtedy niekto napísal, aby som tie veci z článku odstránil, asi by som tak urobil a žiadny problém by nevznikol.
Tým, že mi však bol zrušený blog, chytili sa toho rôzni extrémisti a z článku sa stala akási kultová záležitosť, čo mi je obzvlášť nepríjemné, lebo ako dôkaz nejakej svojej pravdy ho vydávajú Kotlebovci a iní podivíni. Dokonca po masakre v Devínskej Novej Vsi vznikla nová vlna záujmu a začali mi chodiť pochvalné maily od primitívov, kde sa uvádzalo, že so mnou súhlasia a všetkých Rómov treba poslať do plynu. Pritom ja som nič také netvrdil a záujem takých ľudí ma nesmierne uráža.
Prvá kniha o mafii bol môj výkrik o tom, ako končia moji známi
Ako ste sa dostali k beletrii o mafii? Obe vaše knihy sú na slovenské pomery veľmi úspešné.
Vytáča ma tento štát a najmä osudy ľudí, ktorých som odmala poznal ako kamarátov či spolužiakov. Práve príbehy mnohých z nich sú spracované v týchto knihách, hoci pomiešané tak, aby nikto nemohol povedať, o koho ide.
Miestami môže mať čitateľ pocit, že isté veci sa nemohli stať práve takto. Sú málo uveriteľné, respektíve pridrsné.
Pritom som si ich ani nevymýšľal. Napríklad moja prvá frajerka zo strednej školy skončila presne tak, ako Denisa v prvej knihe.
Teda pri nakrúcaní porna v zahraničí?
Áno. To boli strašné pecky na psychiku. V knihe sa k tomu dostala pod vplyvom drog, v reáli to robila dobrovoľne a možno aj bez toho, aby drogovala. Skutočnosť som teda ešte prikrášlil. Iný spolužiak sa dostal do problémov a začal kradnúť, ďalší inteligentný chalan z triedy sa stal mafiánom... Mňa jednoducho príbehy mne blízkych ľudí natoľko mrzeli, až som sa z toho musel vypísať. Najmä prvý diel knihy je môj vyslovený výkrik. Potreboval som to zo seba dostať.
Postava mladého Harvana počas školy a tesnej po nej, kým bol redaktorom v regionálnej televízii ešte predtým, než sa stal hajzlíkom a vrahom na poste primátora, ste vy osobne?
Do veľkej miery áno. V knihe sú veľké fabulácie, ale aj krutá realita. Násilie v nej je však oproti skutočnosti naozaj okresané. Náš svet je horší, ako si pripúšťame. S hrôzou som pritom zistil, že mnohí mladí z tých kníh nemajú zlý pocit, ale naopak – to, čo sa v nich deje, sa im páči.
To je zrejme podobné, ako keď niekoho priťahujú násilné filmy alebo hry. Odkiaľ však viete, ako to funguje vo vnútri mafiánskeho sveta, v bordeloch a podobne?
V rámci prípravy na písanie kvôli autenticite prenikám – eufemisticky povedané - do rôznych subkultúr. Počujem, vnímam a zažívam tam rôzne veci. Bohužiaľ, podrobne hovoriť o zdrojoch informácií nemôžem. Je to náročné, nefunguje to tak, že sa zamiešate medzi mafiánov a oni vám všetko vyklopia. Mám však veľa známych v rôznych „svetoch“, pričom medzi sebou nemajú ako prísť do kontaktu.
Niekto si môže povedať, že do toho vidíte, lebo sám ste súčasťou tej zóny.
To však potom znie, ako keby niekto obvinil režiséra Krstného otca z toho, že je mafián. Odniekiaľ síce čerpáme on aj ja, ale nemôžeme hovoriť detaily. Keby som si vo svojich knihách vymýšľal, čitatelia by to aj tak zistili.
Vyhrážky nedramatizujem ani nepodceňujem
Príbeh sa odohráva v Ružomberku, ktorý v knihe nevychádza ako príjemné mesto na život. Domáci nemali výhrady?
Podľa mňa pochopili, že to je len kniha, ktorá v mnohom preháňa, lebo ide o hyperbolu. Koniec koncov, po Bratislave sa najviac kusov predalo práve v našom meste a zatiaľ mi nikto nevynadal. (smiech)
Čo mafiáni? Asi na tom nie ste tak zle ako Roberto Saviano po vyjdení knihy Gomora.
Po vydaní jednotky som položartom povedal, že budem rád, ak prežijem tri mesiace. Človek aj tak nikdy nevie, ako dopadne. Niekedy napíše niečo tvrdé a nič sa nedeje, inokedy zase blbosť a nestačí sa diviť, kto všetko sa mu vyhráža. Nebol som teda v úplnej pohode, nakoniec aj prišlo pár veľmi nepríjemných mailov a nejaký telefonát, ale neviem to vyhodnotiť. Zatiaľ sa mi nič nestalo. Možno to poznáte aj vy, určite vám chodia aj zlé maily.
Jasné, ale aj tie najkreatívnejšie anonymy mi smrť skôr želali, než by sa ňou vyhrážali. Keby mi chceli reálne ublížiť, nebudú vopred posielať maily.
To je pravda. Preto tie maily a telefonáty nedramatizujem, ale zase ani nepodceňujem. Sám neviem, čo presne si o nich myslieť.
Čítal som viaceré názory, ktoré druhému dielu vytýkajú pritvrdenie – je v ňom viac sexu, viac krvi, viac násilia. Ja som mal podobný pocit.
Hm, práveže mnohí mi vraveli, že dvojka je miernejšia. Opisy v jednotke šli podľa mňa viac pod kožu, hoci v dvojke je možno naozaj viac sexu aj násilia ako takého. Jednotka sa mi zdá oveľa drsnejšia.
Asi je to teda vec názoru, ale nie je to samoúčelné? Nekalkulujete nakoniec s násilím a sexom rovnako ako tie bulvárne správy v komerčnej televízii?
Nemôžem vám to vyvrátiť, ale poviem, ako to bolo v skutočnosti - keď sa prvý diel pripravoval do tlače, mal som strach, že ak uspeje, pri pokračovaní sa podvedome začnem prispôsobovať tomu, čo sa ľuďom páčilo, a čo pochválili. Tak som zaťal zuby a dvojku napísal ešte predtým, než jednotka vôbec vyšla. Tým som sa vyložene vyhol tlaku čitateľov a vlastnej autocenzúre, z toho vyplývajúcej. Chcel som totiž, aby dvojka bola autentická, lebo zlé pokračovanie úspešnej knihy vás môže ako spisovateľa pochovať. Sám pritom premýšľam, či tam toho násilia nie je priveľa, na druhej strane si hovorím, že v mafiánskom svete, o ktorom píšem, násilie reálne existuje, dokonca v drsnejšej podobe. Nemôžem ho maľovať naružovo.
V tých knihách človek ani nemá komu držať palce. V každej negatívnej postave sa však zároveň akoby nachádza niečo, čo ju robí o niečo sympatickejšou.
Práve o to mi šlo. A aj preto si nemyslím, že tie knihy uspeli len kvôli násiliu a sexu. Sú v nich previazané vzťahy, emócie, životné filozofie, morálne otázky, apely... Mňa naozaj baví, že hlavná postava, teda Harvan, je mimoriadne inteligentný, vzdelaný a citlivý človek, zároveň však masový vrah a zločinec. Nechcem, aby postavy boli čiernobiele, a som rád, že vyvolávajú morálny guláš.
Všetci vedia, že zloduch v knihe je Mečiar
V druhom dieli dosť nepekne dopadla postava, u ktorej nikto z čitateľov nezapochybuje, že stelesňuje Vladimíra Mečiara.
Nehovorte konkrétne, ako dopadla, lebo prezradíte obsah knihy. (smiech) Ako viete, že ide o Mečiara?
Z indícií, ktoré tam sú. Nikomu, kto čo len marginálne sleduje politiku, pri čítaní iná osoba nenapadne.
To mi je jasné, ale práve na to chcem poukázať. V knihe sa totiž meno Mečiar nevyskytuje. Píšem tam len to, že ide o politika, ktorý mal v 90. rokoch obrovskú moc, ktorý skorumpoval štát, dal zavraždiť iks ľudí, ovláda justíciu, ktorému z každého mesta plynuli podiely, na ktorých zbohatol. A len na základe tohto tam okamžite všetci vidia Mečiara?
Nebodaj sa čudujete?
Práveže nie, len hovorím, že ak na základe takýchto indícií všetkým vyjde Mečiar, niečo to svedčí o našej spoločnosti. Ja predsa neviem, či Mečiar naozaj dal niekoho zavraždiť, či ovládal justíciu, či skorumpoval tento štát... Môžem pokojne tvrdiť, že ide o výplod mojej fantázie. Pracoval som s mýtmi, nemám dôkazy.
Čitateľom to na identifikáciu stačí.
Jasné, ale viete, o čo mi išlo? Aby som ukázal, že netreba napísať nič konkrétne a celá spoločnosť v pohode dokáže určiť, o koho ide. Že človeka, ktorý sa reálne teší spoločenskej úcte, ktorý sa váľa v Elektre, vnímajú ľudia presne takto. Práve to ma zaujímalo a fascinovalo – kde vlastne žijeme, keď všetci vedia určiť, kto je tá postava v mojej knihe, pritom v skutočnosti vôbec nesedí v base, ale užíva si dôchodok? Ako je to možné? Veď to je neuveriteľné.
Z prvého dielu knihy sa predalo viac ako 15 tisíc kusov. Zarobili ste?
Niečo áno.
Koľko?
Státisíce v korunách, určite nie milióny. Možno by sa z toho dalo vyžiť, keby som takú knihu napísal každý rok a poctivo sa venoval marketingu.
Na jeseň má vyjsť tretí diel a o ňom ste sa kdesi vyjadrili, že ste ho zvládli napísať počas dovolenky. To z pohľadu zárobku neznie zle.
Tú knihu však ešte nikto nevidel a možno aj tak vyzerá. (smiech) Je síce lákavé sedieť doma a písať, otázne je, či človek uspeje. Ja o sebe stále dosť pochybujem. Veľmi ma to láka, zároveň mám strach. Dnes je po mojich knihách dopyt, ale bude aj zajtra, o rok? Písať nasilu sa nedá, musí vás to emočne držať. Vy ako novinár to máte trochu ľahšie, robíte si rozhovory s tým, kto vás zaujme, ale spisovateľ sedí doma sám so sebou a so svojimi myšlienkami, pričom nevie, či si ho zajtra niekto kúpi, či ďalší diel bude rovnako kvalitný ako prvý. Koniec koncov, práve po vyjdení tretieho dielu si budem môcť empiricky overiť, či sa týmto dá dlhodobo živiť.
Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Karika v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
