V sedemnásťročnej histórii prestížneho literárneho ocenenia sa jeho tretím laureátom stala osobnosť z oblasti vizuálneho umenia.
BRATISLAVA. „Keď sa nechytíme odkazu minulosti, nebudeme zrozumiteľní sami sebe ani svojim deťom,“ povedala včera Iva Mojžišová pri preberaní Ceny Dominika Tatarku. Hoci tie slová odzneli práve v „tatarkovskom“ kontexte, celkom sa nám hodia aj na charakteristiku jej knihy Giacomettiho smiech?.
Ten odkaz minulosti pritom nemožno redukovať len na Mojžišovej texty o dávnych či dávnejších fenoménoch výtvarného života (z nesmierne širokého záberu nemožno nespomenúť aspoň bratislavskú medzivojnovú Školu umeleckých remesiel, tohto malého slovenského Bauhausu). Rovnako však aj písanie o veciach aktuálnych, priebežných, v časovom rozpätí vyše štyridsiatich rokov, je zachovávaním či vytváraním odkazu nového, permanentne vznikajúceho.
Laureáti Ceny Dominika Tatarku1994 Milan Hamada (Sizyfovský údel)
1995 Ivan Kadlečík (Hlavolamy)
1996 Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca)
1997 Ivan Štrpka (Medzihry. Bábky kratšie o hlavu)
1998 Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta)
1999 Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov)
2000 Dušan Dušek (Pešo do neba)
2001 František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989)
2002 Katalin Vadkerty (Maďarská otázka v Československu 1945 – 1948) Ján Johanides (Nepriestrelná žena)
2003 Rudolf Fila (Cestou)
2004 Stanislav Rakús (Nenapísaný román)
2005 Tomáš Janovic (Maj ma rád)
2006 Kornel Földvári (O karikatúre)
2007 Jozef Jablonický (Samizdat o disente) Milan Lasica (Bodka)
2008 Ján Buzássy (Bystruška) Mikuláš Huba (Ideál – skutočnosť – mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva)
2009 Juraj Mojžiš (Voľným okom II)
2010 Iva Mojžišová (Giacomettiho smiech?)
Neuponáhľané dieloA keď ešte raz siahneme do jej v úvode citovanej vety, ukradnime z nej pre naše potreby aj slovko zrozumiteľnosť. Pre charakteristiku jej písania je totiž neodmysliteľné. „Najlepšia kritika je zábavná a poetická, tá, ktorá bude obrazom sprostredkovaným inteligentným a citlivým duchom,“ dočítame sa na obale knihy názor Charlesa Baudelaira.
Iva Mojžišová, ktorú v úvode knihy literárny vedec Milan Hamada označuje za jednu z najvýznamnejších osobností slovenskej i československej kultúry druhej polovice 20. storočia (a so zreteľom na vysoký štandard kontinuálne pokračujúcej tvorby možno toto hodnotenie pokojne „natiahnuť“ aj ďalej), by Baudelairovi urobila radosť. Vychádza totiž zo zásady, že aj vedecký text by sa mal dať ľahko čítať, a ona má ten dar pútavo ho napísať.
„Kniha Giacomettiho smiech? je dielom, ktoré dbá, aby všetko v ňom bolo vyjadrené čo najpresnejšie,“ povedal včera vo svojom laudatiu vlaňajší držiteľ tohto prestížneho ocenenia Juraj Mojžiš. Ocenenie knihy považuje v širšom zmysle za poctu celému dielu, ktoré si vedelo počkať. „Teda dielu neuponáhľanému.“
Splatiť dlh voči TatarkoviCena Dominika Tatarku je určená autorovi za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz. Pravda, hrozbu, že sa tento duchový odkaz stane frekventovanejší a známejší ako jeho samotná tvorba, si uvedomuje aj čerstvá laureátka.
„Už dvadsať rokov ho možno vydávať, ale stále sú tu veľké resty. Tatarku treba naplno vrátiť do slovenskej literatúry, nielen skompletizovaním jeho diela, ale aj jeho kritickou reflexiou,“ zdôraznila vo včerajšej osláveneckej eseji. „Minulosť by sme nemali hádzať za hlavu, naopak, treba sa snažiť trvalé a časom overené hodnoty pestovať a kultivovať.“
Úkryt v záhradeMojžišovú, tretiu osobnosť z oblasti vizuálneho umenia, ktorá sa stala držiteľkou tejto ceny, viazali k Tatarkovi aj blízke priateľské vzťahy.
„Poznali sme sa dlho a veľmi dobre. K výnimočným spoločným zážitkom patril nesporne prvý pookupačný týždeň v auguste 1968,“ povedala včera pre SME. „Keď sa rozšírilo, že ho hľadajú, ukryli sme ho v záhrade mojich rodičov. Tam aj prespával, tam sme mu nosili jedlo a tam aj nadiktoval svoju protiokupačnú výzvu, ktorá odznela v slobodnom rozhlase.“
Pár mesiacov predtým sa stretli aj ako autori v zborníku Súkromné listy Skupiny M. Galandu.
Giacometti ako pilierOcenenú knihu s takmer polstovkou textov otvára blok nazvaný Kritika porozumením. „Teda porozumenie ako konštanta i méta hľadania pravdy,“ povedal v laudatiu Juraj Mojžiš. Podľa neho pilierom knihy sú dve eseje o Giacomettiho diele, prvá z roku 1969, druhá z roku 2004.
„Tie eseje vzali na seba úlohu vydať o každom portréte svedectvo. Povedzme svedectvo o tom, či sme sa pozerali na určovateľa nejakého umeleckého dobrodružstva, alebo na jeho nasledovníka,“ dodal. „Na tom pilieri sa však všetkým spolu dobre darí. A rovnako tak aj poctenej knihe.“
