BRATISLAVA. V sobotu 12. marca zomrel v Bratislave spisovateľ Adolf Lachkovič. Prozaik a dramatik Adolf Lachkovič, ktorý sa narodil 28. októbra 1931 v Stupave, sa po rokoch tvorivej činnosti v Slovenskom filme začal venovať literatúre a v rozpätí takmer dvoch desaťročí sa čitateľskej verejnosti prihovoril ôsmimi knižnými dielami. Tým predchádzal literárny filmový scenár Životná šanca (1986).
V kinematografickej oblasti Lachkovič postupne pôsobil ako asistent réžie, pomocný režisér, druhý režisér hraných filmov a napokon režisér dabingu. Knižne debutoval novelou o láske Bozkal som sochu (1992), po ktorej nasledovala memoárová próza Scenár asistenta (1994), románová novela Sladké časy (1999). Autentické vojnové zážitky zobrazil v knižnej kolekcii poviedok Príbehy spod gaštanov (2004), z autopsie vychádzal aj v zbierke noviel Autobusová romanca (2005), ďalej v knižných tituloch Lásky hriešnych filmárov (2007) a v príbehu jedného filmu Na hrane snov (2009).
V diele Čierne výložky (2010), ktorým sa uzavrela kapitola jeho literárnej tvorby, ľahkým perom stvárnil ťažkosti vojenského života v prvej polovici 50. rokov dnes už minulého storočia, ktoré lokalizoval do špeciálnych dobových pracovných armádnych útvarov s trocha honosne i mätúco znejúcim oficiálnym označením „technické prápory“.
Adolf Lachkovič v literárnych prácach zaujímavo a funkčne uplatňoval organické striedanie rozličných jazykových vrstiev – od priebežného duchaplného rozprávania a dôvtipného komentovania i smutných situácií v spisovnej slovenčine cez dialógy vo viacerých dialektoch, vrátane záhoráckeho a moravského až po subštandardnú češtinu vojenského personálu a bojové piesne v ruštine.
