Michal Malátný: Naša hudba nie je umenie

Nie sme až takí progresívni, neviem dobre spievať, otvorene priznáva v rozhovore pre SME.sk spevák skupiny Chinaski Michal Malátný. Vraví, že kapela dostala ponuku na šialenú sumu, ak sa premenuje na značku kečupu.

Čím boli vaši rodičia?

Učili na strednej škole, mama matematiku a fyziku, otec telocvik a zemepis. Nikdy nehrali na žiadny nástroj, ale v kuchyni sme mali rádio, čo stačilo, aby som smeroval k hudbe. Celá rodina sme tiež zvykli vyspevovať v aute, najmä ľudovky. V pionierskom tábore som potom v speváckej súťaži vyhral prvé aj druhé miesto.

Už v prvej triede si ma inak učiteľka vybrala ako žiaka, ktorý bude recitovať, čo sa potom so mnou ťahalo celých osem rokov. Musím však priznať, že ma to bavilo, takže tam niekde sú počiatky toho, že sa na pódiách cítim dobre.

Predpokladám, že vás neobišli ani básne o Víťaznom februári.

Jasné, vtedy museli byť aj také, ako inak. Ale pozor, dostal som sa aj do národného kola Puškinovho pamätníka. (smiech) V trinástich ma potom matka postavila pred zásadnú dilemu – už si veľký, tak niečo začni robiť. Buď budeš chodiť na nemčinu, alebo na gitaru.

To nebolo ťažké rozhodovanie.

To teda nie. Na druhej strane nemôžem povedať, že by som vtedy po gitare nejako strašne túžil. V porovnaní s nemčinou to však bola vážna výhra.

Potom sa to ale zlomilo.

Áno. Stalo sa to vtedy, keď som v rádiu počul pesničku Biely kvet od Mekyho Žbirku. Bol som hrdý na to, že poznám akordy a viem si to sám zahrať. Tým sa mi otvoril svet hudby.

Tí, čo si mysleli, že sú revoluční, iba kopírovali

Máte 40 rokov, čiže keď padal socializmus, boli ste tesne pred dvadsiatkou.

Bol som druhák na vysokej škole. Ten režim som teda stihol, navyše som od štrnástich amatérsky hrával divadlo. Všetky víkendy som trávil na divadelných prehliadkach, pričom kolegovia už boli dospelí. Fajčili, pili, ja ešte nie, ale pri ich debatách som všeličo pochytil. Práve oni mi otvorili oči, dali čítať správne knihy, počúvať správne platne a vysvetlili, kde žijeme. Ak som vedel, že ten režim je zlý, tak práve od nich, hoci som tomu ešte nemohol rozumieť.

Na tom celom je zaujímavé to, že pred revolúciou sa mnohé undergroundové a garážové kapely zastrájali, že keby mohli, tak by ukázali, ako vyzerá kvalitná muzika. Padol režim a po 21 rokoch aj tak stále všetko valcujú ľudia ako Karel Gott, Helena Vondráčková, Michal David a iní „zombíci“. Kde sa stala chyba?

Po revolúcii a otvorení hraníc nastal obrovský boom muziky zo zahraničia. Človek zrazu mohol všetko. Domáca tvorba ostala bokom, navyše takmer všetky kapely, ktoré si mysleli, že sú strašne revolučné a experimentálne, aj tak len kopírovali niekoho zo západu. Nevravím teda, že všetky, ale väčšina určite. V takom prípade však človek radšej siahne po origináli, než po slabej kópii, nie?

Keď sa toho potom ľudia nabažili, jednoducho sa vrátili k tomu, čo poznali z detstva a mladosti. Ak sú teda dodnes úspešní speváci z dôb socializmu, je za tým najmä nostalgia a spomienky. Môžeme byť zdesení z toho, že Michal David je hviezda, tiež sa mi to nepáči, ale svojím spôsobom je to prirodzené. Okrajové žánre aj tak budú vždy na okraji, má to logiku.

Chalani z kapely Arakain mi tvrdili, že na to, aby bol niekto v Česku v prvej hudobnej lige, musia za ním stáť akýsi hudobní mafiáni. Tak to vraj bolo za boľševika, tak to je vraj aj dnes. Menovali ľudí ako Štaidl, Janeček, Svoboda, Sidovský a podobne.

Ťažko to z nášho pohľadu hodnotiť, lebo mám pocit, že sme nikdy neboli poriadnou súčasťou českého šoubiznisu. Kapela Chinaski vznikla v malom meste, potom prišla do Prahy, kde nikoho nepoznala, žiadne správne krčmy, správne kluby a správnych ľudí. Dodnes sme ostali tak trochu mimo. Ak niekoho riadi mafia, ide to mimo nás. My sme museli roky poctivo hrávať po krčmách, kluboch a kulturákoch, aby sme prerazili.

Smeroval som k tomu, či je možné preraziť iba poctivým hraním, teda bez médií a peňazí. Množstvo muzikantov narieka, že nie, kapiel typu Horkýže Slíže, ktoré sa dostali hore aj bez médií, je málo.

Osobne som tomu vždy veril. Svet je síce bláznivý, ale nemám dôvod pochybovať, že kvalita sa presadí, hoci v Česku to nie je ľahké. Konkurencia je veľká, dnes môže robiť hudbu vlastne každý.

Lenže práve vy ste kdesi povedali, že muzika na Slovensku je progresívnejšia, než v Česku. Ako príklady ste menovali I.M.T. Smile, Horkýže Slíže, Chiki Liki Tu-a, kým u vás je vraj len Buty Radka Pastrňáka.

A nie je to tak? U nás je teraz populárny Nightwork. To sa vám zdá nebodaj progresívne? Veď ide len o retro, hoci remeselne zručné. Také niečo tu však už bolo pred dvadsiatimi rokmi.

Nie sme až takí progresívni, neviem dobre spievať

V čom je ale problém?

V ľuďoch.

To znie rovnako zle, ako keď politik povie, že chyba je vo voličoch, nie v ňom.

Nemyslel som fanúšikov, ale samotných muzikantov. Kto iný, keď nie oni, za to zodpovedá?

Podľa vás je Chinaski progresívna kapela?

Viete čo? Myslím si, že až tak progresívni nie sme. Hráme v podstate klasický rock, pričom sme si všetko poctivo odmakali. Začínali sme s malým snom, že raz možno vydáme vlastný album, a ono sa to neskôr napodiv splnilo. Dodnes nad tým žasnem, keďže nemám žiadne hudobné vzdelanie, som samouk, a priznávam, že ani neviem nejako mimoriadne spievať. Napriek tomu máme vydaných osem CD a na špičke scény otravujeme už desať rokov. Ľudia si nás jednoducho kupujú, chodia na koncerty.

Vravíte, že ste priemerný muzikant a spevák, napriek tomu je kapela úspešná. Neznamená to však, že Chinaski je jednooký medzi slepými?

Ťažká otázka. Nášmu úspechu zrejme dopomohlo, že spievame výhradne po česky. To je mimoriadne dôležité. Existuje tu totiž mnoho skvelých kapiel, ktoré robia dobrú muziku, ale vo chvíli, keď začnú spievať po anglicky, tak vás to rozosmeje. Navyše tým zapadnú medzi tisíce ďalších kapiel, ktoré fungujú na západe. Pre fanúšika je dôležité, aby rozumel textu a vedel, o čom spievame.

Presne tomuto sa čudoval aj Jano Kuric z Vidieka. Spomínal mi, že vôbec nerozumie, prečo sa toľkí naši muzikanti strápňujú zlou angličtinou.

Má to logiku. Keď ten jazyk neovládam, radšej v ňom nespievam.

Nemáme ambície na umenie s hlbokými posolstvami

Vráťme sa k vám.

Myslím si, že naša výhoda spočíva v tom, že robíme síce jednoduché, ale nie hlúpe pesničky. Nikdy sme sa pritom nehrali na to, že robíme nejaké umenie a ľuďom poskytujeme neviem akú hlbokú výpoveď alebo posolstvo.

Čiže na otázku, či je vaša hudba umením, odpoviete záporne?

Presne tak, nejde o žiadne umenie. Aspoň si nemyslím, že by to bolo umenie.

Málokto je taký otvorený. Ale aspoň už máme titulok.

(smiech) Na čo sa budeme hrať? Muziku sme začali robiť len preto, lebo sme si chceli užiť zábavu, zbaliť nejaké dievčatá, vypiť pri tom nejaké to pivo... Že sa nám potom začalo dariť a uspeli sme, je už len bonus navyše. Inak je to stále len jeden veľký „mejdan“. A viete, v čom tkvie ešte čaro nášho úspechu?

V čom?

V tom, že nemáme žiadne ambície. Ja som fakt nikdy žiadne nemal, koniec koncov, hrali sme už desať rokov, kým sme vydali prvý album.

To bola ešte kapela Starý hadry?

Presne tak. Vôbec sme netúžili byť na titulkách časopisov, akurát nás bavilo vlastné hranie. Prehnané ambície podľa mňa úspech skôr zabíjajú. Vôbec pritom nepopieram, že v dnešnej dobe sú ambície bežným modelom na ceste k úspechu. Mne to nevyhovuje, ale zase mám už štyridsať rokov, čiže som asi stará škola.

Keď vidím všetkých tých mladých spevákov a speváčky v súťažiach typu Superstar, ako chcú byť všetci slávni, ale vôbec netušia, čo a pre koho by chceli spievať, nezávidím im. Chýba im totiž to podstatné. To je rovnako zlé, ako keď v Mongolsku fungovala len jedna metalová kapela, ktorej vláda kúpila aparatúru.

Neboli sme svätí, ale na orgie si nespomínam

Zrejme nie každý vie, že názov Chinaski máte od Charlesa Bukowského.

Presne tak. Ten názov napadol nášmu bubeníkovi. Roky sme hrali pod názvom Starý hadry, potom väčšina členov kapely dokončila vysoké školy a museli sme sa postaviť na vlastné nohy. Jednoducho sa začal normálny život. Kapelu to trochu rozhodilo, rok sme stáli.

S bubeníkom sme to však dali dokopy, akurát kamaráti nám hovorili, že už to znie inak ako pôvodná skupina. A keď iná kapela, tak aj iný názov.

Práve vtedy som však čítal knihu Všechny řitě světa i ta má od Bukowského, a bol som z nej úplne nadšený. Dal som ju prečítať všetkým chalanom a bubeník prišiel s tým, že by sme si mohli požičať názov Chinaski. Držíme sa ho od roku 1994.

Nedávno sme sa vrátili z dovolenky na Morave, kde sa v rovnakom hoteli ubytovala skupina Kabát aj s koncertným štábom. V hotelovom bare sa večer čakal bordel rockerov, ale kapela v skutočnosti popíjala len čaj a minerálku. Keď o desiatej zavreli, poslušne odišli na izby. Inými slovami, aj rockeri starnú, už to zjavne nie je sex, drogy a rokenrol.

(smiech) To vážne? My sme však nejaká sexuálna kapela neboli ani v začiatkoch. Nemôžem povedať, že by sme využívali fanynky na vlastné uspokojenie. Samozrejme, že sme neboli svätí, ale na žiadne orgie si nespomínam. Prišlo by mi to neslušné.

Čo drogy?

Jediné, čo sme robili, bolo fajčenie trávy. To ale stále.

Zostalo vám to teda dodnes?

No, to áno.

Ak by sme dnes spievali len o chľaste a babách, boli by sme trápni

Cítite, že kapely aj speváci vekom často akosi mäknú? Petr Muk prešiel od punku v Durale cez synthpop v Oceáne až po muzikály a kantilény, stará Tublatanka je úplne o inom, než nová, a takto by som mohol pokračovať.

Je to pravda, vnímam to aj na nás, hoci sa snažíme, aby to stále bol poriadny rock s dvomi až tromi gitarami. Naživo to znie tvrdo, ale treba priznať, že po tridsiatke sa všetko mení a mäkne. Je to však logické, veď človek žije úplne inak ako v dvadsiatke. Kým vtedy to bolo len pivo, dievčatá, pivo, dievčatá, a tak stále dokola, dnes má človek aj zodpovednosť za rodinu.

Ak budete v štyridsiatke spievať len o babách a chľaste, buď to bude nuda, prípadne to začne byť trápne. Keď v punkovej kapele hrajú ľudia po päťdesiatke, a stále sa to tvári ako punk, je to čudné, doslova na zasmiatie.

Pred desiatimi rokmi sme vydali dva albumy, kde nás tvrdo obviňovali, že sme doslova vymäkli, ale mne sa zo zdalo prirodzené, keďže v istom veku človek hľadá iné témy a už je, či chce alebo nechce, dospelý. Spievať v mojom veku o chľastaní by bolo smiešne, nie?

Ono sa to mäknutie dá preukázať aj explicitne – koľko ste po koncerte vládali vypiť a flámovať pred 15 rokmi a koľko dnes?

Vydržíme piť a flámovať úplne rovnako, teda do rána, akurát už nie toľko dní za sebou. Vtedy sme ťahali aj týždeň v kuse, dnes sa opijeme a dva dni sa z toho musíme liečiť. (smiech) Starneme, to neoklameme.

Aký dopad má muzikantský život na rodinu? Gitarista Teamu Dušan Antalík mi vravel, že katastrofálny, bol vtedy tretíkrát ženatý. Doslova povedal: „Po dvadsiatich dňoch na šnúre prídete domov na tri dni, rodina na vás pozerá, vy na ňu a zase odchádzate. Ako to môže fungovať?“

Našťastie také dlhé šnúry nejazdíme. V kapele sme skoro všetci ženatí a ešte nikto sa nerozviedol. Ja osobne som so svojou manželkou pätnásť rokov, z toho štyri sme zobratí, máme spolu jedenapolročné dieťa. Je to ideálne, vôbec netúžim spoznávať cudzie dievčatá. Asi nie sme pravoverní rockeri šoubiznisu. (smiech)

Ponúkali nám šialenú sumu, ak sa premenujeme na značku kečupu

Dali by sa Chinaski kúpiť do volebnej kampane?

Nikdy sme na to nepristali, je nám to proti srsti.

Mali ste ponuky?

Jasné. Ako politické, tak aj komerčné. Jedna obrovská firma na výrobu kečupov, volá sa Hamé, nám ponúkala šialenú sumu za to, ak sa Chinaski premenuje na Hamé. A áno, tak ako teraz vy, aj my sme vtedy vybuchli smiechom. Hrôza. (smiech)

Sledujete politiku?

Priznám sa, že politika ide úplne mimo mňa. Vôbec ju nesledujem.

Vyskúšame – kto je českým premiérom?

Kým? Predsedom vlády? Počkajte, spomeniem si, to budem vedieť... (dlhé mlčanie). Ty vole, to je hanba, fakt neviem.

Minulý rok ste mali voľby.

Hm... vážne neviem.

Nečas.

Fakt, Petr Nečas, poznám. Jasné, kto iný? A to som pravičiar. Aspoň uveríte, že to nesledujem. Nie je to póza, ja sám si to dosť vyčítam. V kapele som však výnimka, ostatní sa o také veci zaujímajú. Máme dokonca jednu pesničku Slovná pyrotechnika, ktorá je urobená priamo podľa jedného z prejavov Jiřího Paroubka. Bubeníka totiž tak nasral, že z neho vyletel celý text. Už to však nie je ako v mladosti za socializmu, keď sme spievali, že Vasil Mohorita, nech ide od koryta a podobne.

Tragédia bubeníka nás spojila

Práve vášmu bubeníkovi Pavlovi Grohmanovi sa v roku 2008 stala tragédia, keď na motorke prišiel o život. Stratili ste kamaráta, zakladajúceho člena kapely, textára, kapelníka... to musela byť tvrdá zrážka s realitou.

Veď aj bola. Nepreháňam, ak poviem, že tá udalosť zmenila môj život. Také šoky sa rozdýchavajú len ťažko. Ešte v deň, keď sa to stalo, sme sa zišli s kapelou. Boli sme úplne mimo, ale vedeli sme, že by sme nemali skončiť. Že nemôže prísť práve takýto koniec. Dvadsať rokov som pritom nehral s iným bubeníkom, vždy len s Pavlom. Pochopili sme, že jediné, čo nás z tých sračiek dostane, je robota.

V čom je dnes Chinaski iné?

V tom, že sme oveľa väčší kamaráti a viac si vážime spoločne strávený čas. Tá tragédia nás spojila, a myslím si, že aj čas ako taký využívame efektívnejšie. Aj preto sa náš posledný album volá Nie je na čo čakať. Je to taký náš spoločný pocit.

Keď máte dvadsať rokov, všetko je super, až sa zrazu niečo stane a pochopíte, aká je hodnota času. Veď človek vôbec nevie, ani čo bude zajtra, či tu ešte bude. Okrem toho takéto veci menia aj vaše zaužívané zvyky. Dnes jazdím v aute ostražitý a zapásaný, aj keď idem len dvadsať metrov. Najhoršie je, keď si človek po tragédii uvedomí, koľko času vo svojom živote venoval zbytočnostiam.

Ako záskok na bicie s vami začal hrať David Koller.

Najskôr s tým nesúhlasil, ale som rád, že sa nechal presvedčiť. Ono to bolo tak, že David bol pre nás privysokou modlou na to, aby sme si ho trúfli osloviť. Ak nám to aj napadlo, neurobili sme to, lebo sme sa hanbili.

Nezávisle na sebe nám ho však odporučili naše manželky. Iniciatíva bola teda na ich strane. Dopadlo to skvele, jednak sme si zahrali so svojím idolom, jednak nám to pomohlo vrátiť sa po nehode na pódiá. Po takom stresujúcom zážitku je to fakt ťažké.

Dnes s vami hrá mladý Otakar Petřina. Asi to tiež nemal ľahké.

Je to mladý chalan, prakticky o generáciu mladší odo mňa, vyrastal na úplne inej hudbe. Má šialenú energiu a dosť nás to s ním baví. Pravdou je, že istý čas sme sa museli zohrávať. Trvalo vyše roka, kým sme si sadli natoľko, že hráme na istotu.

Pesničky Tabáček mali ľudia plné zuby aj na koncertoch

Urobili ste spoločnú skladbu so slovenskými No Name Na na na. Mnohí tejto kapele vyhadzujú na oči infantilné texty s rýmami na efekt a kdesi som čítal, že do tejto textárskej „stoky“ ste spoločnou skladbou padli aj vy.

Rozumiem. Viete, to je ťažké hovoriť o kamarátoch a kritizovať ich, lebo je to lacné, navyše ich mám rád. Text ani melódiu tej spoločnej pesničky určite nepovažujem za zlé, naopak, je v pohode. Faktom je, že z textov No Name mám aj ja pocit, že stále spievajú jednu a tú istú pieseň. Ich posledná tvorba sa zlieva do jednej skladby tak melódiami, ako aj textami.

Chlapcov z kapely však poznám minimálne 10 rokov a určite by som nepovedal, že z ich strany ide o kalkul. Oni takí naozaj sú, a preto je to v poriadku. Samozrejme, že ich albumy doma nepočúvam, ale musím povedať, že naživo sú dobrí, na koncertoch majú drive. Robili sme dve šnúry, obišli sme celé, Česko, Moravu aj Slovensko, a fungovalo to. Pravdou je, že za tých desať rokov by som od nich čakal nejaký vývoj, posun niekam inam. Nemusí to byť hyperprogresívne, ale predsa len... takto hrajú jednu pesničku dokola. Pesničku Žily nikdy neprekonali. Sú to však skvelí ľudia.

Posledný marcový týždeň začína na Slovensku vaše turné s Katkou Knechtovou. Prečo práve ona?

Je to presne taká speváčka, aká sa nám páči – vie, čo a pre koho spieva. Napriek tomu, že odišla z Pehy, stále robí dobré veci, a je nám cťou si s ňou zahrať. Celkovo sa nám dobre robí s vašimi spevákmi, predminulý rok sme spolupracovali zase so Zuzanou Smatanovou.

Máte tu jednoducho lepšie speváčky. U nás snáď okrem Lenky Dusilovej žiadna poriadna a zároveň známa nie je. Interpretiek je dosť, nás však zaujímajú také, čo si vedia pesničku aj napísať. A Katka Knechtová produkuje jeden hit za druhým. V rámci turné bude hrať necelú hodinu, my dve hodiny, pričom odohráme prakticky celý nový album plus 20 starých hitov.

Na niektoré už musíte byť alergický.

Iste, niektoré naše veci doslova nenávidím. Napríklad Kláru.

Existujú však hity, ktoré rádiá dokážu ľuďom častým hraním doslova znechutiť. Tipnite si, o ktorú skladbu šlo u vás.

Tabáček?

Presne tak.

No, ono sa to odrážalo aj priamo na koncertoch. Hráte na festivale, všetko je super, ľudia majú už hodinu ruky nad hlavami, potom dáme Tabáček a koniec. Jednoducho sme zistili, že ľudia už ho majú plné zuby. Dva roky sme tú skladbu radšej vôbec nehrali.

Čo vás živí? Tantiémy z hrania v médiách, predaj CD, koncerty...?

Predaj albumov rozhodne nie, tam je trh úplne zrútený. Kým pred piatimi rokmi sme bežne predávali povedzme 60-tisíc kusov CD, teraz je to možno niečo cez 20-tisíc. V čase sťahovania z internetu je to síce úspech, ale aj tak. Na firemné večierky chodíme len koncom roka, takže príjmy tvoria najmä tantiémy a honoráre za živé hranie. Hráme totiž pomerne často. Už teraz máme diár plný až do konca letných prázdnin. Po slovenskej časti turné ideme hrať do Londýna s I.M.T. Smile, potom nasleduje české turné, medzitým sa rozbehnú letné festivaly... jednoducho máme čo robiť. Našťastie.

Ste milionári?

Samozrejme. Makáme, tak sme. (smiech)

Súťaž o CD skupiny Chinaski Není na co čekat

Súťažná otázka: Od koho si kapela Chinaski vypožičala svoj názov? Odpoveď nájdete aj v rozhovore.

Z odpovedí vyžrebujeme jedného výhercu, ktorému zašleme najnovší album Chinaski s podpisom Michala Malátného.

Správne odpovede posielajte na karol.sudor(at)smeonline.sk do pondelka 21.3.2011 do polnoci. Nezabudnite uviesť svoje celé meno, priezvisko a telefónne číslo.