O dobrodužstve a cestovaní hovorí aj vo svojom novom filme Expedícia k jazeru Kariba z programu aprílového festivalu Hory a mesto.
Z diaľky to pôsobí pomerne krkolomne, športovec s loďou strúha kotrmelce, otočky, premety. Čím hlavne je kajakový freestyle? Vrcholovým športom či exhibíciou?
Freestyle je dnes už vrcholovým športom a v niečom pripomína populárnejší freestylový snoubording. Kajakár vo vodnom valci alebo na vlne na divokej vode predvádza čo najviac cvikov za jednu jazdu, ktorá trvá trištvrte minúty. Triky sú koordinačne aj fyzicky náročné a špičkový kajakár by ich mal za tento čas zvládnuť aspoň osem.
Čo vás na tom priťahuje? Nevravte, že adrenalín.
Freestyle je určite lepšia zábava ako míňať peniaze v krčme. Podobne ako pri snoubordingu ide o životný štýl. Celá partia sú dobrí kamaráti a športom naozaj žijú. Keď trénujeme vrcholovo, adrenalínu tam už veľa nie je, skôr endorfíny z únavy. Adrenalínu si zato užijeme, keď chodíme na pereje, ako teraz na Zambezi.
Ako s akrobaciou súvisí exotika?
Je celkom bežné, že kajakár, ktorý robí freestyle, cestuje s partiou na divokú vodu, skákať vodopády alebo jazdiť extrémne ťažké pereje. Predstavte si surferov a obrovské vlny na Havaji – vyhľadávame niečo podobné, až na to, že naša vlna je stojatá a v riečnej kaskáde, teda nie pohyblivá ako pri surfingu na mori. Také niečo vzniká len pri obrovských prietokoch, kde sú veľké vodné víry a valce.
Odkedy sa venujete kajakovému športu a odkedy je to freestyle?
K vode som sa dostal pred pätnástimi rokmi a už dvanásť rokov robím freestyle súťažne.
S priateľkou na umelom ramene v Čunove, kde sa zoznámili. S Ninou
Halašovou sú spolu osem rokov, aj ona je úspešná kajakárka. Bok po
boku absolvovali viaceré výpravy do rovníkovej Afriky
Internet plný videí naznačuje, akoby to v tomto športe pomaly nešlo bez kamery. Nestačí dobrý pocit, výhra v súťaži?
Je to niečo prirodzené. Aj na umelom kanáli je freestyle fotogenickou disciplínou, ktorá je príťažlivá pre oko diváka. V exotickej krajine sa k tomu pridáva nádherné prostredie, príroda. My sme v Zambii splavovali rieku Zambezi od Viktóriiných vodopádov po jazero Kariba, čo sú dosť veľké extrémne pereje.
Práve tie ste, ako jediní Slováci, nedávno splavili až do konca.
Je fakt, že na Slovensku sme zatiaľ jediní. No ani zahraničných skupín po celej dĺžke trasy nejazdí mnoho. Niektoré úseky sú skrátka divočina - buš, kopce, krokodíly, hrochy, okolo rieky nikto nebýva, hrozia banditi. Dobrodružstvo sme sa snažili zachytiť vo filme – nielen robiť zábery a potom ich na besede dorozprávať, ale každý deň zachytiť a vypovedať zážitky priamo na mieste.
Do akej miery sa riziko v týchto končinách zveličuje a čo je z hrozieb reálne?
Nebezpečenstvo sa niekedy zveličuje, no sám som mal aj nepríjemné zážitky. V kaskáde s názvom Komerčná samovražda, som skončil pod vodou vo valci a dvadsať-tridsať sekúnd nikto z ostatných nevedel, kde som. Najprv som to zvládal, po rokoch skúseností už predsa mám nejaké reflexy. Panika prišla na konci. Dvadsať sekúnd pod vodou je naozaj dosť, hlavne na konci pereje, kde nemôžete dýchať. Prvýkrát v živote som cítil, že voda dokáže bolieť – dávala rany ako päsťou. Nevedel som sa pohnúť, dostať z lode. Našťastie ma prúd z valca bokom vyhodil.
Plavidlom bol raft alebo kajaky?
Ťažké pereje sme šli na kajakoch a neskôr, keď sa kaňon otvoril, pre istotu v rafte, pretože v pokojnejšej vode je už aj viac krokodílov a hrochov. Aj nám sa stalo, že do raftu zospodu narazil štyriapolmetrový krokodíl a chvíľu nás prenasledoval. Verili sme známym radám, že krokodíl je hlúpe zviera - pri útoku zahryzne najprv do lode, aby zistil, či je jedlá, čo posádke dá dosť času na útek. Netreba však veriť všetkému, čo sa o krokodíloch hovorí. Mesiac po našej výprave zahynul na rieke Kongo jeden z najlepších svetových expedičných kajakárov. Z vody vyskočil krokodíl a za trup ho stiahol z lode.
Menej krvilačný imidž majú spomínané hrochy.
To sa iba zdá, hrochy sú v skutočnosti väčším problémom ako krokodíly. Sú ich tam stovky a zaútočia, keď vkročíte do ich teritória. Zvykom preto je búchať pri splave o hladinu, čo núti hrocha vynoriť sa a odfúknuť – označiť územie. Z toho posádka lode vyčíta, kadiaľ smie a kadiaľ nesmie preplávať. Niekedy však boli hrochy od raftu napravo aj naľavo. Zostávalo kľučkovať alebo riskovať.
Čo zdravotné riziká?
Z Afriky si človek ľahko odnesie niečo neželané, tým skôr, ak sa každodenne namáha, čím klesá jeho imunita. Vo vode je nebezpečenstvom bilharzia. Parazitom trvá len desiatky sekúnd, kým sa cez póry v koži začnú tlačiť do tela. Môže trvať roky, kým sa vyvinie chronické ochorenie, ktoré, ak sa nelieči, končí sa cirhózou pečene. Našli sa však odvážlivci, ktorí v horúčave skákali na pár sekúnd do vody, aby sa schladili. Bilharziu a podobné choroby síce vieme liečiť, no nie všetky lieky dostať u nás – treba ich kúpiť v danej v krajine. Iný problém v Zambii sme mali s vodou. Nosiči kdesi vytratili bandasku s vodou, preto sme boli po celý čas odkázaní na špinavú vodu priamo zo Zambezi. Dezinfikovali sme ju chlórom, prevárať nebol čas.
Expedícia, z ktorej vzniká film, kladie na kajakára zvýšené
nároky. V kaňone africkej rieky Zambezi je náročné nájsť správny
uhol a nakrútiť krkolomné kúsky v exotickej scenérii
Zatiaľ je to bez následkov?
Priateľka Nina je podľa vyšetrení v poriadku, ja mám niektoré hodnoty zvýšené. Uvidíme. Problém bol skôr na mieste. Ku koncu som dostal maláriu, vracal žlč a bolo mi veľmi zle. O tri dni som už ležal s horúčkami. Našťastie sme boli v civilizácii a lekár, ktorého sme zohnali, potvrdil maláriu. Najhoršie totiž je, ak na vás niečo príde a nie je to malária – neviete, čo ste chytili. Kým vtedy lieky zabrali, prišiel prvý záchvat a triasol som sa, vraj som z postele vyskakoval pol metra.
Do Afriky pravidelne vyrážate s partnerkou, kajakárkou Ninou Halašovou. Nemáte jeden o druhého strach?
Máme, veľký. A bojím sa viac ja o Ninu ako Nina o mňa. Viaže sa s tým smutná príhoda z čias, keď sme na divokú vodu chodili častejšie. Bol som pri tom, ako sa jeden z mojich najlepších kamarátov utopil v rieke. To bol pre mňa zlom. Voda je predsa len ťažko vypočítateľný živel a aj na ľahkej vode sa stávajú úrazy.
Kde ste sa zoznámili? Tiež na vode?
V podstate áno. Nina vtedy ešte nekajakovala a na umelom kanáli v Čunove, kde trénujeme, som jej skočil do raftu. (Smiech.) Dali sme sa dokopy a ja som ju učil kajakovať. Teraz je jedna z topkajakárok na svete, tretia z majstrovstiev Európy a vyhrala Svetový pohár.
Zambezi ste niekde prirovnali k rozbúrenému slovenskému Váhu. Neznie to trochu nadnesene?
Súťažiť alebo jazdiť je možné vo vodnom valci, ktorý vzniká pri nižšom prietoku vody. No keď je prietok extrémne silný, môžu vznikať vlny, a to sa deje pri povodniach na Váhu. Cez kalamity alebo povodne preto vídate po svete lyžiarov, kajakárov či surfistov ako živel využívajú. Keď je to možné, robíme to tiež a ideme si na Váh zajazdiť. Keď je veľká voda, je to už nebezpečné, napríklad vzhľadom na rýchlo plávajúce práčky, chladničky.
Rieka Zambezi preteká africkými krajinami Angola, Zambia a Mozambik. Vyhľadávajú
ju zahraniční kajakári, no z nich len málokto splavuje pereje až do konca
Už vám miestni vyčítali športovanie pri nešťastí, keď treba skôr pomáhať?
V Česku majú kajakári pri podobných príležitostiach negatívne ohlasy v médiách, my sme zatiaľ mali kladné. Samozrejme, je to na zamyslenie a je nám ľúto, že povodne robia škodu. Na druhej strane, na Váhu málokedy ohrozujú domy a ľudí. Voda nazbieraná a vypúšťaná z nádrží zväčša zaplavuje polia a lesy. Trvá pár dní a snažíme sa využívať podmienky, ktorých je, žiaľ, na Slovensku málo.
Vráťme sa k Afrike. Pred Zambiou ste každoročne cestovali do Ugandy.
Z poslednej cesty do Ugandy vznikol film Damning the Heaven o tom, ako na Bielom Níle stavajú elektráreň a o tom, ako miznú pereje. Pre krajinu sú klenotom, podobne ako napríklad Niagarské vodopády pre Američanov. V roku 2006 elektrárňou zahradili Viktóriino jazero, aby nevytekalo do perejí, čím zničili najslávnejší vodopád. Druhou časťou plánujú zatopiť celý ďalší úsek rieky hladinou dvadsaťdva metrov. Je to veľmi smutné.
Nie je to len pohľad turistu z vyspelej krajiny? Dá sa čakať, že elektráreň na mieste atrakcie zdvihne krajine ekonomiku a životnú úroveň.
Elektráreň zrejme pomôže ekonomike Ugandy, ale druhá vec je, akým spôsobom prebieha stavba, a tu prebieha pomerne drasticky. Nik nemyslí na tisícky ľudí, ktorých vysťahujú, pritom ich rieka živí. Keď odstreľovali pereje, na domy miestnym lietali obrovské kamene a nik zhora sa o to nestaral. Problémom je aj zatopenie, ktoré by asi malo byť postupné, systematické. Nie nárazové o dvadsať metrov, ako pravdepodobne tu.
Ako stavbu vidia miestni?
Keď sme nakrúcali film, snažili sme sa pýtať ľudí, ktorých stavba ovplyvní, čo si o tom myslia. Ich názor sa v podstate blížil tomu, čo hovorím. Od elektrárne si sľubovali zlepšenie ekonomiky, hoci nevedeli, čo presne čakať. Na druhej strane boli sklamaní, mnohí tvrdili, že ich podviedli, pretože sľúbené pracovné miesta nevznikli – aspoň nie pre nich. Oblasť známa turizmom a množstvom cestovných agentúr sa vyľudňuje. Už po prvých zásahoch začal počet turistov klesať. A to ešte nehovoríme o obyvateľoch, ktorých živil rybolov či predaj jedla, suvenírov, služieb.
Čím bol Biely Níl výnimočný?
Rieka má obrovský prietok a niekoľkotisíc kubíkov vody tečie dolu kaskádami, ktoré sú na veľkosť prietoku pomerne bezpečné. Krajina okolo nich je nádherná a fotogenická.
Vraví sa, že Viktóriino jazero - najväčšie v Afrike – vysychá. Preto rieku prehradzujú?
V Ugande ide skôr o nedostatok elektrickej energie. Argumenty za elektráreň vysvetľujú, že cieľom je zapájať k prúdu viac domácností. No keď tu vidíte deväťdesiat percent ľudí žiť v chyžiach z blata a slamy bez vedenia elektriny, začínajú sa pochyby, či je elektrina naozaj určená pre nich a nie na vývoz. Poslednýkrát sme si zišli posledné úseky na rafting, ktoré prehradili koncom januára. Tam sa nám stalo aj to, že pri nakrúcaní po kamarátovi strieľali samopalom.
Belosi bývajú pre miestnych atrakciou. Vďačnosť k turistom vzrástla
po tom, čo Peter Csonka zachránil jedno z detí pred utopením
V čom bol problém?
Pre hrozby teroristických útokov sa oblasť hemží ochrankármi. Chytili kamaráta, ktorý nás mal nakrúcať a začali aj strieľať, našťastie, len do vzduchu. Najprv chceli od neho kameru a chceli ho aj niekam odviesť. Nakoniec sa to dobre skončilo, pomohol mu český pôvod. Spomenuli futbalistu Petra Čecha, začali s ním debatovať, pustili ho, dokonca mu vrátili vybavenie. Dosť nás to vystrašilo, už tam asi nakrúcať nepôjdeme.
S akými pocitmi ste do Ugandy cestovali prvýkrát?
Vedeli sme, že Uganda je viac-menej priateľská krajina, no prvý rok sme sa báli a dávali si veľmi pozor. Na to, čo jeme, kam ideme. Mal som pocit, že miestni na nás reagujú dvojako – buď sa veľmi mračia, alebo sa veľmi smejú. No keď sa im prihovoríte, sú veľmi milí. Nepríjemné pre Slováka, ak je zvyknutý na osobný priestor, môže byť držanie rúk – to je pre nich znak priateľstva. Po ďalších pobytoch sme už nemali oči dokorán a na Afriku sme si zvykli. Pre mňa to znamenalo aj to, že som niekedy na miestnych tvrdší, lebo ako som zistil, zdvorilosť nie vždy funguje.
Ročne ste v Afrike trávili celé mesiace. Ako sa menil váš pohľad na Slovensko?
V Ugande, kde má život voľné tempo, si naozaj oddýchnete. Keď potom prídeme domov, môže byť problém sa prispôsobiť. Poviem príklad - jeden z našich kamarátov to po návrate nezvládol. Doľahla naňho realita zhonu a stresu, to, že sa ľudia u nás inak správajú, a musel ísť na mesiac na psychiatriu. Problém tiež je, ak so silnými antimalárikami miešate alkohol, užívate si. Ak prídete späť do Európy, psychika to nemusí zvládať. My sme, samozrejme, iný prípad - tam alkohol vôbec nepijeme, pri tréningu a jazde naplno sa to ani nedá.
Slnečné ráno v Zambii. Kajaky treba najprv zniesť náročným
terénom hlboko do kaňonu, ktorým preteká rieka Zambezi
Ako sa vám darí v teréne skĺbiť splavovanie s nakrúcaním?
Freestyle ako taký nie je ťažké nakrúcať, lebo sa deje na jednom mieste, vlne či valci. Náročnejšie to bolo na Zambezi, kde sa nakrúcajú pereje. Tie boli v kaňone, naokolo obrovské rozhorúčené lávové kamene. Vždy pred záberom som si musel nadbehnúť, štverať sa kamsi hore, nachystať techniku a počkať ostatných, kým prejdú. Potom spraviť záber a úsek sám splaviť. Medzi nohami som mal desaťkilogramový kufor s kamerou a statív, čo znižuje stabilitu v krehkej loďke, stavanej na akrobatické triky. Vždy, keď sú triky nechcené a neovládateľné, je to problém.
Filmujete podľa intuície, alebo sú na to príručky?
Hlavne podľa intuície. Zložitejšie grafické postupy si nájdem napríklad na YouTube. Snažím sa stále vzdelávať. Priateľka Nina sa aj trochu sťažuje, že sa jej doma málo venujem a len ťažko ma dokáže odtrhnúť od počítača.
Dá sa týmto žánrom uživiť?
Dá sa to robiť dvoma spôsobmi. Jedným sú čisto kajakárske filmy, lenže aj špičkové filmy platené sponzormi kúpi len niekoľko kajakárov a zase, iba kajakári si nájdu cestu k filmu, ak ho zavesíte na internet. A potom to môžete robiť ako to u nás robí Pavol Barabáš - cestopisné filmy pre širšie publikum. Myslím, že som sa od klipov posunul a začal to skúšať touto druhou cestou.
S rodeom na vode ako povolaním sa darí ako?
Každým športom sa dá živiť, ale tých, čo to dokážu, je len pár a človek musí tvrdo makať, aby sa medzi nich dostal. Kajakár si musí hľadať sponzorov a popri tom robiť aj niečo iné, aby mal na cesty, uživil sa.
Aké cesty plánujete?
Láka ma expedícia do Číny, je však finančne náročná a mám aj strach, či by sme dokázali poskladať tím, čo by tú rieku prešiel. Ide o extrém, navyše tiež v oblasti, kde budete odkázaní sám na seba. Do júna trénujem na majstrovstvá sveta, potom možno bude čas na nakrúcanie zaujímavých kútov. Možno niekde v Kanade.
Peter Csonka (1985)
Jeden z najlepších svetových kajakárov v disciplíne freestyle. Narodil sa v Bratislave, študuje Fakultu telesnej výchovy a športu. Je vicemajstrom sveta (Ottawa 2007) a majstrom Európy (Linz 2010). Nakrúca športové klipy a cestopisné filmy. Absolvoval viac dlhších pobytov a výprav v rovníkovej Afrike. O stavbe vodnej elektrárne nakrútil film Damning the Heaven (2009), splavovanie rieky Zambezi v Zambii zachytil film Expedícia k jazeru Kariba (2011), ktorý premietnu v rámci filmového festivalu Hory a mesto v Bratislave (6. - 10. apríla 2011).
