Mexický režisér Alejandro Iňárritu je ambicióznym režisérom, a tak o téme života a smrti rozpráva trochu komplikovaným spôsobom.
Býva len zriedka, že americká akadémia nominuje na Oscara herca, ktorý vo svojej úlohe nehovorí po anglicky. Tentoraz sa to zdalo byť prirodzené a zákonité, pretože Javier Bardem je vo filme Biutiful výborný. A kedže je to mexicko-španielska koprodukcia, Biutiful mohli nominovať aj v kategórii najlepší cudzojazyčný film. Aj nominovali. Ale to je už trochu zaujímavejšie.
Alejandro González Iňárritu: Biutiful
Réžia: Alejandro González Iňárritu
Scenár: Alejandro González Iňárritu, Armando Bo, Nicolás Giacobone
Kamera: Rodrigo Prieto
Strih: Stephen Mirrione
Hudba: Gustavo Santaolalla
Hrajú: Javier Bardem, Maricel Álvarez, Hanaa Bouchaib, Hanaa Bouchaib, Guillermo Estrella, Eduard Fernández
Premiéra v SR: 24. marca
Nie je to veľa?
„Dobrý deň. Nemyslíte si, že je váš film príliš ambiciózny? Nelegálna imigrácia, psychické poruchy, alkoholizmus, pracovné podmienky, nadprirodzené schopnosti, homosexualita, obchod s ľuďmi, drogy, rakovina – nie je tých tém veľa?" Režisér Alejandro González Iňárritu dostal takúto otázku na online chate s čitateľmi denníka El País. A takto na ňu odpovedal: „Ambície nech sú vždy vítané. Opatrnosť a nedostatok odvahy ma odpudzujú."
Doteraz boli Iňárrituove filmy skladačkou pospájaných príbehov, ich postavy sa navzájom ovplyvňovali a zasahovali si do osudov bez toho, že by o tom vedeli. Asi by bol už trochu únavný, keby si túto štruktúru vybral aj teraz, a ktovie, možno to aj sám cítil. Takže vo filme Biutiful je príbeh len jeden a hrdinom len Uxbal z Barcelony.
Množstvo postáv však Iňárritu nahradil množstvom tém, Uxbal ich musí vyriešiť všetky sám. Jeho práca je za hranicou zákona, je zapletený s nelegálne prisťahovanými Senegalčanmi aj gangstrami z Číny. Niekedy vezme peniaze od nešťastných pozostalých, keďže dokáže vidieť duše zosnulých a zbavovať ich ťažoby z nevyriešených vecí na zemi.
Má dve deti a stará sa o ne sám, pretože manželku má alkoholičku a rodine by ublížila. Sám svojho otca nikdy nevidel, vedel len, že utiekol pred Francovým režimom do Mexika a na tej ceste zahynul, ešte mladší, ako je teraz on. Úrady mu aspoň raz dali možnosť pozrieť sa na neho, vďaka tomu, že v meste likvidujú staré hrobky.
A to všetko sa deje v čase, keď sa Uxbal dozvie, že je chorý a zomrie.
Skomplikovaná cesta
Samozrejme, že taká koncentrácia emocionálne vypätých situácií je ťažko uveriteľná. Tiež možno pochybovať o tom, či práve takýto Uxbal sa k svojej smrti dokáže postaviť so všetkou zodpovednosťou a riešiť pritom najhlbšie etické a bytostné problémy. No predsa je to možné.
Povedzme, že Iňárritu si len poriadne skomplikoval cestu k cieľu. Prekombinovaný príbeh na hranici pátosu nevyzerá presvedčivo, ale zmysluplný je. Blízkosť smrti je veľká a ťažko postihnuteľná téma, on z nej urobil film o živote, ktorý je nesmierne ťažké opustiť, aj keď je ťažký.
V niektorých záberoch a obrazoch sa už opakuje: Lietajúce čierne vtáky na podvečernej oblohe boli v jeho dráme 21 gramov, osamelosť na diskotéke vo filme Babel, a nemocničné prostredie aj vo filme Amores perros.
Ale dôležitejšie je, aby boli jeho filmové scény úprimné a pravdivé. To budú vtedy, ak ich niekto dokáže rovnako precítiť ako on. A niekedy sú naozaj také intenzívne a pravdepodobné, že aj prvky magického realizmu do nich zapadajú úplne organicky.
Rozum alebo srdce
Je možné, že by sa to Iňárrituovi nepodarilo, keby nebol taký ambiciózny. V americkej akadémii nakoniec usúdili, že to nie je príbeh na Oscara, ale to pre tento film nie je to zásadné rozhodnutie. Jeho úspech bude asi viac závisieť od toho, či bude zhliadnutý rozumom alebo srdcom.
