V kreslenej snímke Iluzionista sa miešajú humor, nostalgia, sentiment, poézia a radosť z imaginácie do jedinečnej zmesi.
V záverečných titulkoch svojho debutu Trio z Belleville Sylvain Chomet ďakoval dcére Jacqua Tatiho za povolenie použiť úryvok z jeho známej veselohry. Ponúkla mu otcov nik〜dy nerealizovaný scenár z roku 1956. Nečudo, že hlavná postava nového Chometovho kresleného filmu sa volá Tatischeff a nosí príliš krátke nohavice s pôvabom Jacqua Tatiho, na ktorého sa ponáša.
Keď konkuruje rockenrol
Končia sa roky päťdesiate. Starý kúzelník blúdi svetom so skromným kufríkom pomôcok a mrzutým bielym králikom. Už dávno nevystupuje v popredných sálach. Rokenrol a televízia sú príliš silní konkurenti. Iba malá naivná Alica, ktorá upratuje v hostinci, verí, že je jej vstupenkou do krajiny zázrakov. Starec je zasa očarený jej sviežosťou, naivitou.
A tak tu máme dievča presvedčené, že kúzelník čaruje, a kúzelníka presvedčeného, že dievča ho ľúbi. Oboch čaká trpké, no nevyhnutné precitnutie. Obaja musia dospieť.
Film/Recenzia
Iluzionista (L'illusionniste ), Veľká Británia-Francúzsko 2010, 80 minút
Námet: Jacques Tati. Scenár, réžia, hudba, strih: Sylvain Chomet. Výtvarník: Bjarne Hansen.
V pôvodnom znení: Jean-Claude Donda, Eilidh Rankin, Duncan MacNeil, Raymond Mearns, James T. Muir, Tom Urie, Paul Bandey
Premiéra v SR 24. marca 2011
V Iluzionistovi sa smútok za starými časmi zmenil na krásny poetický sentiment. Edinburský hotel, kde sa kúzelník s Alicou ubytuje, je útočiskom bábkarov, bruchovravcov, žonglérov, trpaslíkov a klaunov, o ktorých už svet nestojí. V príbehoch z hotela sa nostalgia a sentiment lámu do depresie a pripomínajú Chaplinove Svetlá rámp.
Verbálne prejavy sú na Tatiho spôsob potlačené. Za postavy rozprávajú prostredie, dobové pesničky a Chometova vlastná hudba. Slová znejú len v útržkoch.
Za starým svetom
Chomet študoval v ateliéri komiksu na výtvarnej škole a komiksová skratkovitosť je preňho typická. Skratka však neznamená zjednodušenie, ale práve naopak: linku nabitú významom a emóciami.
Nenájdeme tu bláznivé karikatúry ako v Triu z Belleville, ale krajinky sú rovnako melancholické. Typického balansovania na hrane surrealizmu tu takmer niet, zato pribudlo efektných a vycizelovaných záberov . Postavy sú výrazne realistické, takže snímka pôsobí dojmom, akoby niekto zobral Tatiho hraný film a digitálne ho prerobil do kreslenej podoby. Purista by povedal, že to ešte nie je Tati, ale už to nie je ani Chomet. Syntéza oboch dala vzniknúť novej, jedinečnej kvalite.
Tradičného humoru ani gagov si v Iluzionistovi veľa neužijeme. Zato vyčarí jemný a príjemný smútok za strateným svetom. Tí, čo poznajú Trio z Belleville, vedia, že na úplný záver, po titulkoch, si Chomet neodpustí drobný žartík.
