Od zatvorenia premostenia uplynulo desať rokov. Odvtedy len chátra.
BRATISLAVA. Namiesto obrazov dnes steny premostenia Slovenskej národnej galérie dekorujú len plesne.
Aj tých sa vedenie SNG obáva.
„Keď je niekde nákaza, tak sa to začne šíriť,“ poznamenáva riaditeľka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.
Hneď v susedstve sa nachádza jedna z najcennejších expozícií – gotika, teda staré diela, ktoré potrebujú stále a bezproblémové prostredie.
Veľkolepé priestory slúžili len 24 rokov a Národnej galérii dnes veľmi chýbajú. Na výstavy jej musia stačiť tri poschodia Eszterházyho paláca a na stále expozície dve poschodia Vodných kasární.
Práve premostenie je podľa Kusej vhodný priestor pre moderné umenie, ktoré sa do historických budov nehodí ani nezmestí.
Budovy SNG1948: vznikla Slovenská národná galéria;1950: jej sídlom sa stali barokové Vodné kasárne z druhej polovice 18. storočia na nábreží Dunaja;počas druhej svetovej vojny tam sídlilo Hygienické múzeum, fungoval tam aj zábavný podnik Taranda;1969 – 1977: stavba premostenia, ktoré nahradilo časť Vodných kasární zbúranú v roku 1940. Za projektom bol slovenský architektVladimír Dedeček;stavba vyšla na 111 miliónov korún, v deň koaludácie v nej narátali 1200 stavebných chýb;marec 2001: premostenie zatvorilipre havarijný stav. SNG prišla o 1800 štvorcových metrov výstavnej plochy. Prístupnou výstavnou plochou je len Eszterházyho palác,na ktorý sa premostenie napája.
Problémy premostenia
zatekajúca strecha, voda preniká dovnútra;nestabilná klíma,vlhkosť a teplota;popraskané plexisklo;ohrozenie vystavených výtvarných diel.
Jedinečný a zničený„Taký veľkorysý priestor na výtvarné umenie na Slovensku nemáme,“ hovorí bývalá riaditeľka galérie Katarína Bajcurová. Ak by chceli v súčasných priestoroch vystaviť väčšiu sochu, museli by vybúrať dieru do múru.
„Keď vystavujem v zahraničí, tak tam kamión do galérie vojde,“ pridáva sa aj známy výtvarník Rudolf Sikora.
Kde nájde peniaze ministerstvo kultúry, zatiaľ nie je známe, na otázky do uzávierky neodpovedali. Rekonštrukciu celej galérie odhadli ešte v roku 2005 na miliardu korún (33,2 milióna eur), na premostenie treba asi pätinu.
Od roku 1989 na Slovensku zrekonštruovali len jednu galériu – Jána Koniarka v Trnave a časť Národnej galérie – Eszterházyho palác.
Peniaze sa našli na dostavbu predimenzovaného Slovenského národného divadla, obnovy sa dočkala aj budova filharmónie. Tesne pred tým, než sa začala rúcať.
Premostenie neopeknieVerejnosť si stavbu neobľúbila, vraj špatí celé nábrežie. Mnohí by preto boli za jej zbúranie.
Architekti sa jej zastávajú, uznávajú jej autora, 81-ročného Vladimíra Dedečka, ktorý sa podpísal aj pod podobu Incheby či Domu kultúry v Dúbravke.
Premostenie otvorili v roku 1977. Už pri kolaudácii našli 1200 stavebných chýb.
Počas výstavby sa uskutočnili mnohé zmeny – vypustili kamenný obklad, sklenú mozaiku fasády nahradil červený kovový plášť, plánované podporné piliere z čierneho mramoru bridlicový obklad.
Použité materiály nemali dostatočnú kvalitu, čo sa po rokoch ukázalo. Napríklad plánovanú klimatizáciu ani nenamontovali.
„Vonku pršalo a voda tiekla po sklách, za ktorými boli originály Mikuláša Galandu,“ spomína bývalá riaditeľka Bajcurová na jeden jarný deň roku 2001, keď sa chystala výstavou sprevádzať vtedajšieho prezidenta Michala Kováča. Onedlho priestory zavreli. Do Zvolena preniesli depozitár.
Pôvodné plány hovorili, že už v týchto dňoch si budú návštevníci obzerať vynovené priestory galérie. Tender na renováciu totiž už pred piatimi rokmi vyhral ateliér Martina Kusého, otca súčasnej riaditeľky, ktorý k oprave prizval aj pôvodného architekta Vladimíra Dedečka. Projekt však stále čaká na peniaze.
Má vraj právo žiť
Architekti a kunsthistorici sa v názore na premostenie nezhodnú. Veria, že oprava pomôže.
BRATISLAVA. „Premostenie nie je cenné, pokojne by mohlo zmiznúť,“ hovorí architekt a pamiatkar Alexander Németh. „Architektonicky to nie je dobre riešené a je to neestetické. Určite by sa mala zmeniť aspoň tá farebnosť,“ dodáva Németh, ktorého ateliér pracoval napríklad na obnove Františkánskeho námestia v centre Bratislavy.
„Farba objektu je pôvodný autorský koncept, takže pokiaľ tú farebnosť chcú ponechať, tak je to v súlade s autorským zákonom,“ namieta architekt Michal Bogár, ktorý je napríklad aj za projektom slovenského veľvyslanectva vo Washingtone. „Premostenie má právo žiť.“
Stavba bola problematická už od otvorenia, verejnosť si nezískala. „Odkedy vznikla, sprevádzali ju technické problémy, ktoré spôsobovali, že aj jej kvalita bola posudzovaná negatívne – v očiach verejnosti aj odborníkov, ktorí sa v nej pohybovali a pracovali,“ zhodnotila kunsthistorička Dana Bořutová, ktorá
v premostení inštalovala niekoľko výstav.
Napriek tomu stavbu neodsudzuje. „Nehovorila by som o pomníku socializmu, hovorila by som skôr o obeti,“ dodala.
